Mnohí ekonómovia sa zhodujú, že liberalizácia obchodu pomôže bohatým aj chudobným krajinám. No v súvislosti s rozsahom tohto prínosu sa ich názory rozchádzajú.
Kym Anderson z University Adelaide odhaduje prínos zrušenia všetkých obchodných bariér, čiže ciel, pohraničných kontrol a poľnohospodárskych vývozných dotácií, na 2,4 bilióna dolárov. Hrubý domáci produkt krajín by sa zvýšil v priemere o 3,2 až 3,8 percenta, hoci v prípade rozvojových štátov očakáva Anderson zvýšenie o 4,6 až 6,1 percenta. Počas svojej prednášky na kodanskom stretnutí ekonómov Copenhagen Consensus uviedol, že zrušenie poľnohospodárskych dotácií síce zvýši ceny o päť percent, no objem obchodu stúpne až o 50 percent. Anderson argumentuje, že krajiny, ktoré spočiatku zasiahnu vyššie ceny, budú musieť zreorganizovať svoj ekonomický systém, čo otvorí priestor na investície s následným rastom vývozu a príjmov pracujúcich.
O niečo pesimistickejšie sa na situáciu pozerá Arvind Panagariya z Kolumbijskej univerzity. Podľa jeho slov nie je možné zaručiť silný impulz na hospodársky rast a navyše prínosy budú rozdelené nerovnomerne. Najviac budú z liberalizácie profitovať rozvinuté a reformné krajiny, kým rozvojový svet, ktorý obyčajne viac poľnohospodárskych produktov dováža než vyváža, pozitívny dosah nepocíti. V prvom rade totiž zaznamená zvýšenie cien, ktoré bez dotácií bude nasledovať takmer okamžite.
Bývalý holandský minister rozvojovej spolupráce a ekonóm Jan Pronk je presvedčený, že nebude jednoduché odbúrať dotácie, ktoré len do agrárneho sektora dosahujú 300 miliárd dolárov ročne. Podľa jeho slov totiž obyvatelia krajín považujú dotácie za spôsob zachovania politickej a sociálnej stability.
Matematické modely a realita
Výpočty Andersona sú len kvapkou v mori. Nikto nepozná presný počet štúdií na tému voľného obchodu, no môžu ich byť stovky. A každá kalkulácia prináša iný výsledok. Liberalizácia obchodu s agroproduktmi by tak mohla priniesť ročne 20 až 160 miliárd dolárov a zisky z odstránenia bariér v obchode s priemyselnými výrobkami by mohli dosiahnuť 280 až 355 miliárd dolárov. Po zohľadnení pádu bariér v službách by prínos dosiahol 260 až 1 800 miliárd dolárov.
Tieto rozdiely súvisia s rôznymi matematickými modelmi, ktoré sú však v porovnaní s realitou vždy jednoduchšie a ich cieľom je spracovať najpodstatnejšie súvislosti. A tu sa dostávajú k slovu predpoklady, ktoré sú často ekonomicky ťažko zdôvodniteľné a majú skôr ideologický základ.
Výpočtové modely nezriedka prinášajú paradoxné výsledky, ktorých zhodnotenie znemožňuje absencia porovnateľných údajov. Príkladom je štúdia organizácie OSN pre rozvojovú pomoc UNCTAD. V prípade okamžitého zrušenia vývozných dotácií pre poľnohospodárstvo, bez súbežného zrušenia ciel alebo inej vnútornej podpory, by sa úroveň blahobytu vo svete nezvýšila, ale klesla o dve miliardy dolárov. Podľa tejto štúdie by z toho najviac profitovala Európska únia, a nie rozvojové krajiny. Pravdivosť tohto tvrdenia je podľa ekonómov sporná, pretože ekonomické experimenty so svetovým hospodárstvom nie sú možné.
Teoretické modely zlyhávajú aj v porovnaní s realitou. Podľa najnovšej výročnej správy UNCTAD o situácii najchudobnejších krajín nemá voľný obchod proklamovaný účinok na znižovanie chudoby. Tie krajiny, ktoré sa svetovému trhu otvárali pomaly, sú v lepšej situácii než tie, čo svoje hranice veľkoryso otvorili. A záver? Existuje oveľa viac faktorov, ktoré sú pre blahobyt štátu dôležitejšie, než liberalizácia obchodu. Ďalšou možnosťou je priveľké zjednodušovanie modelov, takže realitu neopisujú adekvátne.