Klasické poštové služby, ktoré po stáročia presúvali zásielky a správy medzi nami, už nestačia. Rýchlejšia doba priniesla nové požiadavky aj na prepravu balíkov, ktorých cestu už nemeriame dňami ale hodinami. Novodobý poštár sa však už na kus reči nezastaví. Nemá čas.
8:05 Jeden deň kuriérom
Do areálu spoločnosti DHL, ktorý leží neďaleko bratislavského letiska, prichádzam len pár minút po ôsmej hodine ráno. Hlavný sklad sa už hemží zamestnancami v červeno-žltých mikinách. Veľké dodávky v rovnakých firemných farbách sú zoradené jedna vedľa druhej a zaberajú väčšinu priestoru budovy. "O chvíľu môžeme vyraziť," hovorí mi hneď po privítaní kuriér Laco, ktorému dnes budem robiť spoločnosť. Ako mi neskôr povedal, jeho deň začal už o siedmej ráno. To je čas, keď sa spustí veľký dopravný pás, tiahnuci sa takmer po celej dĺžke haly. Každý kuriér si z neho zoberie svoje balíky a začne plánovať cestu.
Naše balíky už čakajú naložené vo veľkom Volkswagene Crafter. Hneď po tom, čo na seba "hodím" firemnú červeno-žltú mikinu, sadáme do dodávky a vyrážame. Evidentne nie je zvykom, aby v aute sedelo viac ľudí ako vodič. Sedadlo spolujazdca totiž pripomína provizórnu sklápaciu stoličku, na akej sedávajú letušky v lietadle. Neskôr však zistím, že ani pohodlnú sedačku by som si príliš neužil. Celý "výlet" bude totiž rozkúskovaný desiatkami zastávok a nekonečným vystupovaním a naskakovaním do auta.
8:20 Ide o čas
Vyrazili sme na hrboľatú cestu zo skladového areálu. Prvých niekoľko stoviek metrov nám robia spoločnosť kolegovia v žltom, no po chvíli sa rozpŕchnu na všetky smery. Každý kuriér má totiž svoj rajón, ktorý musí poznať rovnako dobre ako adresy na balíkoch, ktoré vezie. "Celú cestu mám premyslenú v hlave," hovorí mi Laco a dodáva, že za tri roky, čo robí túto prácu, sa mu "pošťastilo" zabudnúť na zastávku len zopárkrát.
Cestou do nášho rajónu, ktorý sa tiahne pozdĺž Vajnorskej ulice, nás spomalí zápcha. Ako prvé mi napadne, že predsa sa nikam neponáhľame, ale opak je pravdou. V nákladnej časti auta máme zhruba 30 balíkov, ktoré musíme doručiť. Hoci len jeden z nich je špeciálna zásielka, ktorá musí k adresátovi doraziť ešte pred dvanástou na obed, budeme sa snažiť do tohto deadlinu doručiť všetky. "Toto je najhoršie, keď nevieš, koľko ťa takáto zápcha zdrží. A nemôžeš s tým ani nič urobiť," obráti sa na mňa spolujazdec. Cesta sa našťastie po pár minútach uvoľní a my sa blížime k prvému klientovi.
8:40 Doručovanie bez papierov
Hoci zaparkovať v okolí Vajnorskej ulice nie je také náročné ako nájsť voľné miesto v centre Bratislavy, aj tu musí kuriér improvizovať. Navyše aj čas strávený parkovaním, alebo dlhým chodením od auta ku dverám sa počíta.
Zaparkovali sme na širokom chodníku pred vchodom firmy, do ktorej máme namierené a vyskakujeme z auta. Rýchlym krokom ku dverám a zvoníme. "Väčšinu ľudí, ktorí vo firmách preberajú zásielky, už poznám," podotkol Laco tesne pred tým, než sa otvorili dvere. Rýchle pozdravenie a kolega už do svojho prístroja s dotykovým displejom píše meno dotyčného, ktorý sa vzápätí podpisuje. Neubehlo ani 20 sekúnd, otáčame sa, zároveň želáme pekný deň cez rameno. Prvý balík je "doma".
Všetko sa zbehlo rýchlo, a tak až v aute som si uvedomil, že som v Lacových rukách počas odovzdávania nezbadal ani kúsok papiera. Okrem vyzdvihovania zásielok ide totiž všetko "úradovanie" cez spomínaný prístroj veľkosti televízneho ovládača. DHL ho u nás používa od začiatku minuloročnej zimy. "Ušetrí to čas. Na každej objednávke pár sekúnd, ale dokopy aj 20, 30 minút," vraví mi Laco. Na druhej strane však pripúšťa, že nie každý si s takouto technikou rozumie a niekedy na zákazníkoch vidno pri podpisovaní sa na displej rozpaky.
10:15 Kuriérsky raj
Drvivá väčšina kuriérskej korešpondencie prebieha medzi súkromnými firmami, a tak aj naše kroky smerovali najčastejšie do administratívnych budov. Bežného človeka to nikdy nenapadne, ale obrovský kancelársky komplex, kde pracujú tisícky ľudí a sídlia desiatky firiem, sa asi najviac podobá na raj každého kuriéra. Teda aspoň na prvý pohľad.
Pred business centrom Millenium Tower II sme zaparkovali na vyhradenom mieste. Cez vrátnicu s turniketmi sme prešli takmer bez slova, pretože esbeeskári si svojho kuriéra pamätajú. Žiadne chodenie po schodoch, všade výťahom a najlepšie na každom poschodí odovzdať aspoň jeden balíček z náručia.
Netrvalo však dlho a idylka sa prerušila. "Zasekli" sme sa pred sklenenými dverami nadnárodnej kozmetickej spoločnosti. Hoci sa zdalo, že všetci len hromadne odbehli na toaletu, nikto sa ani po niekoľkých minútach zvonenia neukázal. "Nič sa nedá robiť, vrátime sa neskôr," rozhodol skúsený kolega.
12:30 Keď sa nedarí
Šťastie sa nás nedržalo ani v susednej veži Milenium Tower I, kde sme nepochodili už na vrátnici. Kvetiny pre zamestnankyňu mobilného operátora sme doručiť nemohli, pretože sa spolu so svojím oddelením presťahovala do iného business centra. To sa však nachádza mimo nášho rajónu, a tak jej darček doručí iný kuriér až na ďalší deň.
Hoci sme sa ponáhľali, ako to len šlo, nevyhli sme sa ďalšiemu zdržaniu. Museli sme čakať na slečnu, od ktorej sme mali vyzdvihnúť zásielku. Mala obsadený telefón, a keď sa konečne zjavila, mali sme o ďalších premárnených desať minút na konte viac. Čo sa dá robiť, zákazník je pán.
To isté platí aj o klientovi, ktorý si ešte ráno s dispečerom dohodol vyzdvihnutie balíka. Keď sme došli na dohodnuté miesto, do telefónu jednoducho povedal, že tam nie je a musíme sa dohodnúť na inokedy.
14:20 Na obed nie je čas
Kým čas je kuriérov najväčší nepriateľ, o hlade to určite neplatí. Človek naň totiž ani nemá kedy pomyslieť a ja som si na prázdny žalúdok spomenul až neskoro poobede. To už však boli všetky balíky doručené a ostávalo už len sem tam vyzdvihúť nejakú zásielku. Hoci kuriéri druhý deň v týždni prezývajú "slabý utorok", pretože je menej zásielok, pre mňa to bol najrýchlejší deň za celý týždeň.