No kým ju klientovi odovzdal, šokoval ňou návštevníkov na výstave zlatníkov a klenotníkov.
"Vystavovali tam drahokamy zo zahraničia, lákadlom bol diamant za jeden a pol milióna eur. No viete, čo tam vyvolalo najviac emócií? Tá reťaz, to množstvo použitého zlata,“ vraví Peter Kozánek, predstaviteľ tretej generácie starej slovenskej zlatníckej rodiny. Jeho dôvetok vysvetľuje všetko. "Mojim krédom bolo vždy vyvolať emócie.“
Kde zmizli šperky?
Odparkúvame auto na ulici, kde sídli rodinná firma Kozo. Presnejšie, zlatnícka dielňa. Naše vzrušenie graduje z očakávaného pohľadu na šperky, ktoré, ako tvrdí Peter Kozánek mladší, po zhotovení ukrývajú nielen originálny rukopis autora, ale kopírujú aj jedinečnosť majiteľa. "Tým sme pre klientov jedineční a s konkurenciou si navzájom nelezieme do rybníka. Máme svoj,“ rezonuje nám v ušiach.
Vo dverách sa však na pár sekúnd zarazíme. Pohľad nám padne na všetky tie stroje, špeciálne, ale aj klasické náradie, skĺzne na vysokú pec na tavenie, ktorá sa týči v kúte po našej pravici, a rýchlu očnú exkurziu ukončíme zacielením na decentne štíhlu klasickú váhu naľavo od dverí.
"Čakali ste tu zlaté šperky?,“ neskrývane sa uškrnie. "No, trochu sme si to predstavovali inak,“ odpovedáme. "Všetci si myslia, že dielňa je ako obchod s vylešteným zlatom, ale to tak nie je,“ dodá, a aby nám nebolo ľúto, načiahne sa po platničke zlata. "Z tejto sa bude zhotovovať tiež šperk na zákazku,“ dodáva a začína rozprávať rodinný príbeh.
Prvá slovenská generácia
Dynastiu založil pred 65 rokmi ešte Ján Kozánek, keď začal pracovať v Prvej slovenskej továrni na zlato a striebro v Bratislave. Pochádzal zo Skalice a hoci študoval na inžiniera, v tom čase sa práca v zlatníctve cenila.
"Dedo už nežije, no ako spomínajú rodičia, nikto z jeho predkov nebol zlatník,“ hovorí Peter Kozánek mladší. V podstate ani Ján Kozánek nebol vo výrobe, v rokoch 1947 až 1951 bol v továrni prokuristom, no svojho syna Petra už k zlatníctvu priúčal. Keďže továreň padla za obeť znárodneniu, od roku 1958 pôsobil Peter Kozánek starší v Zlatokove. Odštartoval prvú generáciu slovenských zlatníkov. "Vtedy boli buď nemeckí, maďarskí či židovskí zlatníci. No otec bol prvý slovenský zlatník vyučený na Slovensku,“ vysvetľuje jeho syn.
Vyučili stovku zlatníkov
"Znárodnenie so sebou prinieslo strach, bolo to dramatické obdobie. Zlatníci sa báli priznať sa k svojej robote, pretože išlo doslova o krk,“ podotýka k histórii cechmajster Cechu zlatníkov a klenotníkov Slovenska Ľubomír Déči. Aj z majiteľa vtedajšej Prvej slovenskej továrne na zlato a striebro Ivana Izidora Frostiga urobili politického väzňa, obesili a podnik znárodnili. Časté boli aj domové prehliadky. Ako dodáva Déči, uplatnenie zlatníkov bolo po znárodnení ťažké, keďže pracovať mohli len v Zlatokove či v Klenotoch.
V Zlatokove sa Peter Kozánek starší spoznal aj so svojou neskoršou manželkou Larisou. Tá do firmy prišla v roku 1961, od zlatníčky sa postupne vypracovala na post kontrolórky kvality a od roku 1990 na vedúcu zákazkovej predajne Zlatokovu. S manželom, už ako hlavným majstrom, vyučili v rokoch 1972 až 2000 spolu 92 zlatníkov. Práve Petrovi Kozánkovi staršiemu sa pripisuje aj zásluha za založenie zlatníckej dielne a výučby na strednom odbornom učilišti v Bratislave, ktorá vychovávala zlatníkov a kde neskôr študoval aj syn Peter.
Deti sa "motali“ okolo zlatníckej práce od detstva. "Všetky pracovné postupy mi boli také samozrejmé, že si teraz neviem spomenúť, čo presne sme sa v škole učili,“ smeje sa Peter Kozánek mladší. Okrem neho majú Kozánkovci aj staršiu dcéru Lorettu, no tú zlatníctvo nezlákalo. "Viete, v tom čase zlatníctvo neposkytovalo také možnosti sebarealizácie, aby ma práca napĺňala,“ rozrozpráva sa. Prednosť tak dostalo ekonomické štúdium a neskoršia kariéra z oblasti obchodu.
Dokonca aj Peter Kozánek hovorí, že by v Zlatokove nemohol pracovať. "Keď som prišiel do praxe, už bol prelomový rok 1989. Hoci to znie čudne, lebo zlatníctvo je ručná výroba, v Zlatokove to vyzeralo ako pri páse. Dostali ste denne určité množstvo zlata a vyrábali ste rovnaké typy obrúčok či prsteňov,“ hovorí.
Kozánkovci po revolúcii pokračovali v remesle vo vlastnej firme Ofir, ktorá neskôr zanikla a už pod synovým vedením dostala dielňa od roku 2001 súčasný názov Kozo.
Záruka osemdesiat rokov
Zo súčasnej konkurencie nadšení nie sú, no ako tvrdí, nepociťujú ju. "Krízu tiež necítime. Nedá sa povedať, že by ľudia nakupovali viac alebo menej zlata. Jednoducho máme väčšinou stálych klientov a sústreďujeme sa na individuálne zákazky, kde môžeme vytvoriť originálne šperky, ktoré vystihujú človeka, čo ich bude nosiť,“ vysvetľuje Kozánek.
Cena závisí od použitého materiálu aj náročnosti práce. Od niekoľkých desiatok eur tak môže vzrásť aj na desaťtisíce.
"Šperk v tvare kolibríka vykladaného drahokamami, najmä smaragdmi, stál napríklad ešte v korunách 450-tisíc,“ dodáva. Zlatník vraj ide vždy do rizika, keď šperk robí. "Ak sa pomýlite, začínate odznova. Pri spomínanej reťazi by stála len výmena materiálu 1 200 eur,“ vypočítava. Ako zažartuje, desať percent materiálu pri práci pritom vdýchne alebo sa dostane do vzduchu.
Hoci si klient povie predstavu, často o nej konzultujú. "Napríklad máme presne naštudované, aj aký kameň sa k akému znameniu hodí. Minule zas klient prišiel s požiadavkou na vytvorenie egyptského šperku, kde by bol kameň malachit. Egypťania však používali jaspis či karneol. Takže sme to po konzultácii zmenili,“ hovorí.
K ich častým klientom patria diplomati, najmä zahraniční, ktorí oceňujú kvalitu zlata aj drahých kameňov. Celebrity podľa neho hľadia skôr na efekt z nakupovania. Mnohým obchodníkom so zlatými šperkami však vyčíta, že používajú málo zlata. "Manželke som robil prsteň z 12,5 gramu zlata. Samozrejme, bol špirálovite točený. No predstavte si, že niektoré pánske prstene majú 2,5 gramu zlata. Hovorím tomu lisovaná salónka. Nemožno sa potom čudovať, že keď s tým niekam udriete, poškodí sa. Prsteň, najmä obrúčka, by mal vydržať osemdesiat rokov,“ hovorí.
Ako spresňuje cechmajster Déči, napríklad kvalitný pánsky prsteň by mal mať minimálne 8 gramov. To, že obchodníci ponúkajú hmotnostne ľahšie prstene, je dôsledok snahy o predajnosť. "Cech sa však snaží s partnerskými organizáciami, najmä puncovým úradom, ovplyvňovať kvalitu predávaných šperkov na Slovensku,“ prízvukuje.
Kozo odoberá zlato a drahé kamene od slovenských dodávateľov. Biele zlato berie najmä od Safiny, ktorá robí dentálne zliatiny, takže je nealergické, žlté zo Zlatej Huty.
Nechá to na deti
Kozo sa neuberá smerom súťaženia či partnerstva s návrhármi. "Na výstavách sa zúčastňujeme, aby sme vyvolávali emócie, nie súťažili a porovnávali sa s niekým,“ hovorí Kozánek. Budúcnosťou firmy sa zatiaľ nezaoberá. S manželkou, vyštudovanou polygrafkou, má síce dve deti, no sú malé na to, aby ich motivoval na túto prácu. "Ani mňa rodičia nemotivovali, dokonca som po vyštudovaní robil niečo iné. A hoci som sa zlatníctvu vo voľnom čase neprestal venovať, začal som to robiť naplno, až keď som si uvedomil, že som tomu podľahol. Nechám na deti, nech sa rozhodnú, čo budú robiť. Špecifikum zlatníctva je v tom, že zlatník môže byť aj päťdesiatnik, aj osemdesiatnik, ak mu slúži zrak, no musí mať cit pre prácu, ktorú robí,“ dodáva.