"Keď prídete do Vajnor, na kruhovom objazde sa dajte doľava, a potom po pár sto metroch za zastávkou prudko doprava," naviguje nás marketingový manažér rodinnej firmy Vajda Group Robert Kleberc. Navonok nenápadný komplex budov na okraji Bratislavy totiž vôbec nenapovedá o tom, že sa vo vnútri plánuje taktika na olympijské zlato. "Letnú olympiádu vyhrávame už od roku 1992. Odteraz chceme bodovať aj na zimnej," víta nás jeden z majiteľov René Vajda.
Prv, než vstúpime, pohľadom zavadíme o špecifický dizajn kanoe s minimalistickým vnútorným priestorom. "To je Michala Martikána. Je šité na mieru. Pre iného je neovládateľné," utrúsi medzi rečou akoby nič. A tak kým začneme rozprávanie s tvorcami víťazných lodí, ktorí sú pojmom na celom svete, je nám jasné, že toto nie je len biznis, ktorý Vajdovcom prináša zisk. Je to dobrodružstvo, ktorému prepadli. A neodolávame ani my.
Made in Vajda
Denne z ich dielne vyjde päť až šesť lodí, ročne pritom predajú 1 500, a to od kanoe, cez kajaky, až po ďalšie športové či turistické lode. "Samozrejme, keď sme začínali, výroba prvej lode nám trvala aj pol roka. Teraz už nie je problémom pomer medzi jednotlivými zložkami a váhou lode," vysvetľuje René Vajda. Kríza síce skresala počet pracovníkov zo sedemdesiat na päťdesiatku, no napriek tomu sa tím dizajnérov, konštruktérov a ďalšieho personálu musí starať o to, aby každá loď súťažiacemu "sadla".
Ako sa presúvame do hangáru, kde sa robia odliatky prototypov lodí, vo dvore zaparkováva auto Elena Kaliská. Usmievavá olympionička preberie s Marcelom Vajdom termín, kedy by si mohla prísť povedať svoje predstavy o lodi na londýnsku olympiádu aj ona. Krátko po nej prichádza tréner a otec našich vodných slalomárov, Peter Hochschorner. Aj pre nich sa už ide prispôsobovať nová loď, aby podali zlaté výkony.
"Z našej reprezentácie máme v tíme všetkých. V podstate od nás odišla len Jana Dukátová," dodá Marcel Vajda. Ani jedna loď pritom nie je rovnaká a Vajdovci nerozlišujú, komu ju spravia lepšiu či horšiu. "Nerobíme rozdiely ani v našom sponzorovaní najlepších, jednoducho sa to nedá. Ten tím je už príliš veľký a každý rok sa rozširuje," zapojí sa do debaty aj Robert Kleberc.
Ako vypočítava, s výnimkou Dukátovej do ich Vajda tímu bude tento rok patriť svetová ženská top pätnástka. "V svetovom rebríčku máme v prvej päťdesiatke vo všetkých kategóriách zastúpenie našich lodí na 60 percent," spokojne dodáva. Firma má len niekoľko zahraničných konkurentov, ktorí sa dajú spočítať na prstoch ruky - v Česku, Nemecku, Taliansku, Holandsku.
Bez pašovania to nešlo
Ako sa zhodujú Vajdovci, v úspešnom rozbehnutí biznisu im pomohlo najmä to, že obaja na vode od desiatich rokov vyrástli. "Do vienka sme tento biznis nedostali. Otec bol ekonóm v stavebnej firme, no nik z rodiny sa stavebnej či inej technickej činnosti nevenoval. Aj my sme sa učili za pochodu," rozpráva René Vajda. Hoci ich otec na začiatku osemdesiatych rokov emigroval do Nemecka, práve jeho prítomnosť tam im po revolúcii pomohla v nadviazaní kontaktov s výrobcami lodí. Tak sa dostali aj ku karbónu, no najmä kevlaru, ktorý je na stavbu kvalitnej lode nevyhnutný, ale k nám sa dovážať nesmel.
"Museli sme ho na začiatku pašovať. Niesli sme ho v aute a na colnici sme ho deklarovali ako tkaninu, keďže ňou aj je. To už colník nekontroloval," vysvetľuje postup René. Kevlar sa využíva aj vo vojenskom priemysle, robia sa z neho tiež nepriestrelné vesty. V prípade stavby lode je nenahraditeľný pre zloženie vlákien, čím je maximálne odolný, ohňovzdorný, niekoľkonásobne tvrdší než oceľ a pri tom všetkom má nízku hmotnosť.
"Samozrejme, mali sme nejaké skúsenosti s opravami lode. Ešte keď sme pretekali, chodili sme do lodeníc, pozerali sa, ako sa čo robí," spomína René. Prvé pokusy v roku 1991 nedopadli najslávnejšie, no už o rok vyšlo z ich dielne víťazné kanoe a s majiteľom Lukášom Pollertom vyhralo barcelonské olympijské zlato. "Sendvičové kevlarové lode sme vtedy urobili aj Miroslavovi Šimkovi a Jiřímu Rohanovi," pripomína Marcel Vajda. Obaja deblkanoisti získali striebro.
Viac na reklamu nebolo treba. Ich úspech biznisu jednak zaručovalo to, že sa v tom čase k lodiam podobnej svetovej kvality dalo dostať len za valuty a jednak sa na ne čakalo niekoľko mesiacov. Boli jedni z prvých vo svete, ktorí začali používať sendvičovú technológiu.
Martikán 07
"Špičkový pretekár si kladie podmienky, my sa ich snažíme dodržať," objasňuje princíp spolupráce so športovými hviezdami René Vajda. Majú svoje vrtochy. Nielen pokiaľ ide o dizajn, ale najmä odľahčenie. Nie vždy sa to však dá. Loď obvykle váži osem až desať kilogramov, no niekedy ju chce súťažiaci odľahčiť tak, že by pevnosť zaručená nebola.
"Často treba niekoľko prototypov, kým sa dopracujeme k finálnej verzii lode," objasňuje Robert Kleberc. Najprácnejší bol vraj doteraz Michal Martikán. Jeho víťaznej verzii v Pekingu predchádzalo päť prototypov a trvalo dva roky, kým sa dopracovali k vytvarovaniu kanoe pre jeho jazdecký štýl.
"Tam sme výrobne stratoví. No vracia sa nám to v kredite z jeho úspechu," podotýka Kleberc. Budúci rok by napríklad už mal byť sprístupnený terén v Londýne. Aj podľa toho sa budú prispôsobovať lode.
"Sme jediní, ktorí začali na súťaže voziť aj servisný tím, aby sa pretekár sústredil len na súťaž," dodáva Kleberc. "Keď si chytíte špičku, tých ďalších dvadsať - tridsať pretekárov chce tiež súťažiť na rovnako kvalitných lodiach. Kúpia si ich od nás," prezrádza stratégiu biznisu vo svete Marcel Vajda. Nerozlišujú však, pre koho a kam loď ide. Cena závodnej lode, ktorá sa pohybuje od 1 200 do 1 500 eur, sa odvíja len od množstva použitého materiálu.
Pôžitok z tvarov
Technológiu pri výrobe lodí už odskúšali aj na sánkach. "Oslovila nás slovenská reprezentačná trénerka, či nepripravíme sánky pre slovenskú sánkarskú dvojku. Využili sme kevlar, čo je v porovnaní s konkurenciou nesporná výhoda," hovorí Marcel Vajda. S ich sánkami už bodovala aj ruská reprezentácia.
Vchádzame do hangáru, kde lak z lodí necítime. Naopak, na zemi sú metre hadíc a pred nami hydromasážne vane. "Aj to patrí pod značku Vajda Group. Vyplynulo to nejako prirodzene. Pri športe treba relax," hovorí Marcel Vajda s tým, že spoločnou črtou s loďami je dôraz na tvary. Dnes majú s výnimkou Slovenska podchytenú nielen Európu, ale aj svet. Ich bonusom pritom je, že sa s tvarmi dokážu pohrať, využiť najnovšie technológie a doplnky a staviť na kvalitnejšie materiály.
Hoci rozšírenie portfólia im pomáha aj v čase krízy, práve odbyt luxusných hydromasážnych vaní najviac utrpel. "Najväčší trh sme mali v Nemecku a vo Francúzsku a tam padol o osemdesiat percent. Bez krízy by sme už boli niekde inde," vysvetľuje Kleberc.
René ani Marcel Vajda však nikdy nepomysleli na to, že by s biznisom skončili. Dokonca Marcelov syn je už vedúcim výroby pri lodiach, dcéra robí účtovníctvo. Deti Reného Vajdu sú zatiaľ malé, no syn už ide vo vodárskych šľapajach otca.
Firma si na ďalší rok dala dva ciele - rozbehnúť ešte viac biznis s vaňami a v rýchlostnej kanoistike dosiahnuť podobné výsledky ako vo vodnom slalome, kde vyhrávajú ich lode všetky svetové poháre.