Až na pokraj existenčnej krízy sa dostala minulý rok spoločná európska mena, ktorá je jedinou platobnou jednotkou v 17 z 27 krajín Európskej únie a od ktorej uvedenia uplynulo 1. januára desať rokov.
Už dva roky sa pritom EÚ všemožne snaží obnoviť dôveru v euro, najmä záchrannými balíkmi pre Grécko (tiež Írsko a Portugalsko), a presviedča aj seba samého, že ostatné krajiny eurozóny pomoc nebudú potrebovať. Pritom by bolo bývalo stačilo jediné - dodržiavať dohodnuté pravidlá.
Najnovšie, začiatkom decembra, vymyslela EÚ na svojom mimoriadnom summite pakt rozpočtovej disciplíny, ktorý má byť hotový na podpis do konca marca a ktorý má sprísniť rozpočtový dohľad a definovať nástroje pre ľahšie trestanie hriešnikov. Pritom už Pakt stability a rastu z roku 1997 stanovuje sankcie za porušovanie pravidiel eurozóny, avšak ich udelenie bol doteraz taký zdĺhavý proces, že pokutu zatiaľ nikto nedostal, a to napriek tomu, že mnohé krajiny kritériá nedodržiavali už od vzniku eurozóny v januári 1999.
Namiesto vynucovania disciplíny a dodržiavania deficitov rozpočtov pod hranicou troch percent HDP a verejný dlh pod 60 percent HDP si však členské krajiny eurozóny pravidlá zmierňovali, respektíve rozširovali rad možností, ako sa sankciám vyhnúť. Už v roku 2005 bol Pakt stability reformovaný tak, že de facto stratil zmysel. V októbri 2008 potom EK oznámila možnosť vyšších rozpočtových deficitov, ak krajina chce zabrániť spomaleniu hospodárstva v dôsledku svetovej finančnej krízy.
Na kľúčovej zmene Paktu stability sa po ročnom spore dohodli ministri financií až tento rok na jeseň, kedy schválili takzvaný Six-Pack. Tento balík opatrení, ktorý platí od 13. decembra, zjednodušuje sankcionovanie krajín porušujúcich pravidlá. Obracia totiž predchádzajúce ustanovenia, že k začatiu sankcií je potrebný súhlas väčšiny členských krajín. Odteraz je majorita vlád potrebná na odvrátenie sankcií, ktoré tak majú platiť automaticky po tom, čo je Európska komisia (EK) odporučí. Automatickosť sankcií pritom EK požadovala už v roku 2004, keď za týmto účelom zažalovala na Európskom súdnom dvore rozhodnutie Rady ministrov financií EÚ nezačať disciplinárnu procedúru proti Francúzsku a Nemecku za sústavné prekračovanie limitu rozpočtového deficitu. Súd toto rozhodnutie síce zrušil, ale zároveň potvrdil právo ministrov rozhodovať v poslednej inštancii.
Krátko nato samotná EK, ktorá dohliada na dodržiavanie legislatívy EÚ, navrhla Pakt stability zmeniť, a to rozšírením možností, keď pravidlá netreba dodržiavať (napríklad v období ekonomického útlmu). Kým boli tieto zmeny na jar 2005 prijaté, potvrdilo sa, že Grécko sa do eurozóny dostalo vďaka štatistickým podvodom (skutočné deficity rozpočtu boli oveľa vyššie, než sa uvádzalo). EK síce potom začala s Gréckom disciplinárne konanie, ktoré bolo však nakoniec zastavené, pretože Atény prijali opatrenia na zníženie rozpočtového deficitu. Opatrenia však neboli dostatočné, takže v čase svetovej finančnej krízy sa táto juhoeurópska krajina dostala na pokraj štátneho bankrotu (podľa niektorých de facto bankrot prekonala).
Takže na jar 2010 bolo Grécko nútené po prvýkrát požiadať o pomoc, ktorá sa tak stala prvou sanáciou krajiny eurozóny ostatnými členmi, hoci to únijné zmluvy zakazujú. EÚ však využila článok, ktorý dovoľuje rozhodovať v prípade katastrofy de facto bez ohľadu na únijnú legislatívu. Za hlavné príčiny rozpočtových problémov Grécka sú okrem iných považovať šedá ekonomika, prebujnený štátny aparát, korupcia a dlhodobý život nad pomery, ktorý spôsobil vysoké zadlženie krajiny (cez 150 percent HDP). Podľa niektorých ekonómov by sa dala grécka kríza v zárodku zmierniť znehodnotením gréckej meny, ktorú však Gréci v januári 2001 vymenili za euro.