„Tŕpli sme, keď išli penalty. Vždy sa môže niečo stať a vždy si to môže niekto odskákať. No bol to vtedy neopísateľný pocit, keď po finále Ligy majstrov na moskovskom štadióne v Lužnikách v roku 2008 všetci vyzdvihli, že trávnik, na ktorom Manchester United zdolal londýnsku Chelsea, bol výnimočný. Bol to náš trávnik, tu zo Slovenska,“ s nadšením pridá na intenzite hlasu Rakúšan Alexander Richter.
Kým nám vysvetľuje, že firmu Richter Rasen založil na Slovensku už pred dobrými desiatimi rokmi, nechtiac rozmýšľame nad tým, ako môže zvrátiť hru jeden navonok obyčajný trávnik a komu všetkému priniesť víťazstvo.
Barcelonský sen
Alexander Richter pritom nejaké to víťazstvo žne každú chvíľu. Po ich trávnikoch totiž behajú najslávnejší futbalisti na štadiónoch od Milána či Janova cez Madrid po Norimberg alebo Doneck.
„V Rakúsku dodnes pestujeme trávnik, rozmýšľali sme však nad expanziou a hľadaním vhodnej pôdy práve pre trávniky na futbalové štadióny. Tunajšia piesková štruktúra pôdy nám vyhovuje. Dobre vsakuje vodu, čo dáva záruku, že sa ihrisko nezmení na bazén,“ konštatuje.
Vedie nás popri páse trávnika, ktorý sa len začína prebúdzať. Pochádza z ekologických semien z Ázie, rastie pomaly a pasujú mu extrémne vysoké teploty aj bez závlahy.
„Mám ďalší sen. Dodať trávnik pre Barcelonu,“ potmehúdsky sa usmeje s tým, že na jeho zreálnení vlastne už pracuje.
V službách cisára
Rodinný biznis založil v roku 1906 ešte jeho pradedo. Pôvodne však pre cisára Franza Josefa skôr vyrezával špeciálnou metódou trávniky z okolitých pastvín. „Podpisoval kontrakty s miestnymi sedliakmi, ktorí sa o pastviny starali, bol teda skôr manažérom,“ vysvetľuje Alexander Richter. Obdobne to bolo aj za deda Franza Xaviera Richtera. Viedeň sa vtedy stavbársky vzmáhala, no to prinieslo aj veľa prachu a potrebu oživiť a skrášliť mesto.
Obrat nastal po druhej svetovej vojne. Bolo treba úplne obnoviť zničené trávniky. Jeho otec Hermann Richter sa preto začal zaujímať aj o semená tráv a rôzne ekotopy. V Európe bol prvý, kto vytvoril odrody trávy. A v podstate v päťdesiatych rokoch aj prvý, kto na starom kontinente vypestoval vhodný trávnik pre futbalový štadión. Spolupracoval pri tom tiež s výskumnými ústavmi. V experimentovaní či skúšaní kvality vhodných semien na trávnik pokračuje dodnes aj Alexander Richter.
„Ako sa hovorí, že šuster chodí bosý či krajčírove deti holé, aj doma sa manželka smeje, že náš trávnik pripomína skôr patchwork,“ pobavene konštatuje.
Aj trávnik máva chrípku
Jeho slovenskú firmu pritom z cesty takmer nezbadáte. Až tesne pred odbočkou do obce Závod na Záhorí vás z monotónnosti šoférovania nečakane preberie sprcha, ktorú si našťastie „zlizne“ len autosklo. Zavlažovacie zariadenia tu rosia osemdesiat hektárov trávnatých plôch.
Trávnik je pre Alexandra Richtera v profesionálnom živote zjavne všetkým. Vie rozoznať druhy, kvalitu a vhodnosť povedzme na parkovú výsadbu, štadión, golfové ihrisko či okolie rodinného domu. Podľa kvality trávnika sa dá vraj určiť kultúra a podmienky života tej-ktorej spoločnosti. „Viete, či v krajine bola vojna, alebo je tam nezdravá industrializácia,“ dodáva. Pozná tiež, kedy má trávnik svoju chrípku. „Veď som s trávnikom vyrastal,“ skonštatuje akoby na okraj. Hoci má dvoch bratov, v rodinnom biznise pokračuje práve on. Vyštudoval pritom kláštornú školu, no vzťah k farmárčeniu bol silnejší. Rozhodovanie tak chce nechať aj na deťoch. Dcéra sa rozhodla skúšať šťastie vo svete prácou pre firmu L‘Oreal, syn ešte chodí do školy. „Rodinný príslušník nemusí byť zákonite číslom jeden vo firme,“ podotýka. Ani tak sa však vraj do dôchodku zatiaľ nechystá.
Vchádzame do firmy a náš letmý pohľad sa nečakane pribrzdí na ŠPZ jeho auta končiacej sa akoby piktogramom IIII1. Len chvíľu nás nechá hádať: „Týmito paličkami deti obvykle kreslia trávu. Jednotku, myslím, vysvetľovať tiež netreba,“ dodá spokojne.
Nechceme byť v neistote
Zahraničných konkurentov ráta na tisícky, no práve tunajšia pôda mu dáva výhody. „Samozejme, keď niekde dodávame trávu, musíme sa pozerať na lokálne podmienky a spôsob využívania,“ vysvetľuje. Rakúsky Ernst Happel Stadium vo Viedni má ich trávnik už šesť rokov a stále je v dobrom stave. No na niektorých veľmi vyťažených štadiónoch vo svete sa stane, že ho musia meniť aj niekoľkokrát za rok.
Papierovačky a byrokraciu na začiatku podnikania si u nás veľmi neužíval. „V tom čase som nič po slovensky nevedel, čo vybavovanie začatia podnikania len sťažovalo. Okrem toho, keďže ide o sofistikovanú prácu, zamestnanci potrebovali istý čas, kým sa naučili techniku pestovania a starostlivosti o trávnik,“ hovorí. Dnes ich zamestnáva v sezóne aj 40.
Plusom biznisu na Slovensku je podľa neho plocha, ktorú dostali do prenájmu od vlastníkov, ako aj spomínaná štruktúra pôdy. A hoci mu nateraz na pokrytie dopytu stačí, nebráni sa ďalšej expanzii aj v rámci Slovenska.
Dotazník
Koľko hodín denne pracujete?
Desať až dvanásť.
Váš doteraz najväčší pracovný úspech?
Finálový zápas Ligy majstrov na štadióne v Lužnikách v roku 2008, kedy sme sa vďaka trávniku dostali do všetkých médií.
Váš doteraz najväčší pracovný neúspech?
Zatiaľ nebol.
Váš najbližší biznis plán?
V najbližších troch rokoch by sme chceli ešte vylepšiť infraštruktúru a postaviť aj budovu pre stroje.
Váš najlepší relax po práci?
Hranie šachu so synom.
Komu by ste fanúšikovali v zápase, keby proti Rakúsku hralo Slovensko?
Asi by som mal v rukách obe vlajky (smiech).