Americký prezident George W. Bush sa už od svojho nástupu do funkcie správa ako pozorný žiak Ronalda Reagana podľa hesla: dane dole, dlhy nahor.
Nižšími daňami chce Bush junior zvýšiť motiváciu občanov a štát prinútiť na úspory. Odľahčenie obyvateľov má prednosť, hoci krátenie výdavkov je vzhľadom na konflikt záujmov takmer nereálne. Podľa denníka Die Welt, takouto politikou by sa mohla obmedziť obrovská zadlženosť USA a neskôr ďalej znižovať výdavky, avšak za predpokladu, že sa potvrdí teória slávneho Reaganovho poradcu Arta Laffera. Ten podľa legendy Reaganovi na papierovej vreckovke nakreslil, ako môže byť radikálne zníženie daní natoľko účinné, že v konečnom dôsledku štát inkasuje viac peňazí než pri vyšších sadzbách.
No toto očakávanie sa ani počas osemročného funkčného obdobia Reagana nesplnilo, a to bola v USA lepšia situácia než v súčasnosti. Reagan mohol svojou daňovou reformou dosiahnuť oveľa viac. Američania totiž v roku 1981 odvádzali 70 percent svojich príjmov, spoločnosti 48 percent. Reagan sa odvážil na radikálny krok, keď najvyššie sadzby znížil na 28 a 34 percent.
Na rozdiel od neho však môže Bush pracovať iba s nízkymi sadzbami, pretože jeho otec aj Bill Clinton odvtedy opäť znížili dane. Inými slovami, súčasný prezident sa musí uspokojiť s menšou účinnosťou svojej daňovej reformy než jeho predchodcovia.
Podľa ekonómov by zvyšovanie výdavkov nepredstavovalo žiadny problém, keby boli nižšie než hospodársky rast. Tým by sa však Bush odchýlil od kurzu svojho vzoru. Reagan na rozdiel od často opakovaných výhrad v skutočnosti neznížil rozpočet na sociálnu sféru, len ho udržiaval zhruba na 13 percentách hrubého domáceho produktu. Americký rozpočet v 80. rokoch však celkovo výrazne vzrástol, pod čo sa podpísali najmä výdavky na obranu. Vznikli tak deficity, ktoré dosiahli až šesť percent HDP. Tak ďaleko, ako išiel Reagan, sa síce Bush nepúšťa, ale je na najlepšej ceste. Aj preto, že zvyšuje dokonca aj sociálne výdavky.
V každom prípade, Bush sa v predvolebnom boji môže oháňať hospodárskym rastom (1. štvrťrok 2004: 3,9 percenta), ktorý udrží krok s Reaganovým obdobím (priemer za roky 1981 až 1989: 3,8 percenta). Za tento úspech však vďačí najmä svojmu pomocníkovi, šéfovi centrálnej banky Alanovi Greenspanovi, ktorý politikou nízkych úrokov podporuje expanzívnu politiku prezidenta. To je v ostrom kontraste so situáciou predchádzajúceho šéfa centrálnej banky Paula Volckera, ktorý na vysokú mieru inflácie na začiatku Reaganovej éry musel zareagovať politikou vysokých úrokových sadzieb.
Greenspan síce zachováva úroky na historicky najnižšej úrovni, no podľa ekonómov možno bude čoskoro nútený podniknúť rýchle úpravy úrokových sadzieb, ktoré výrazne obmedzia tempo rastu. Daňové príjmy v takom prípade prudko klesnú a všetky Bushove rozpočtové plány sa rozpadnú ako domček z karát. Prezident najneskôr vtedy pochopí, že je v úplne inej situácii než jeho vzor. Reaganova ekonomická politika bola natoľko úspešná, že z nej mohol profitovať aj Bill Clinton. No toľko lesku už reaganomika Bushovi juniorovi nemôže dodať.
StoryEditor