Vzhľadom na túto nepriaznivú situáciu prišiel Siegfried Eichler, šéf francúzskeho koncernu Vinci pre Nemecko, z tamojšieho hľadiska zrejme s revolučným nápadom: "Prečo nestaviame a neprevádzkujeme väznice súkromne?" Podľa neho má koncern potrebné know-how aj skúsenosti. Napríklad v Anglicku úspešne prevádzkujú päť väzníc. Eichler si však myslí, že súkromný sektor by sa nemal angažovať v oblasti najťažších zločinov, ale skôr v prípade väčšiny odsúdených, ktorí si odpykávajú tresty do dvoch rokov odňatia slobody, napríklad za ťažké dopravné nehody alebo podvody. Zväčša ide o väzňov, ktorí sa chcú vrátiť do normálneho života.
Práca ako terapia
Eichler v najbližších dňoch predloží svoj koncept väzenskej administratíve. Koncept je v podstate jednoduchý. V súčasnosti pracuje zhruba desať percent odsúdených a vo väzniciach veľkú časť spoločenských priestorov tvoria športové zariadenia a knižnice. Eichler chce rozšíriť pracovné miestnosti, pretože podľa jeho presvedčenia by mal každý odsúdený aj vo väzení pracovať podľa svojho vzdelania a schopností. Väzeň by za svoju prácu dostával primeranú odmenu, a nielen niekoľko centov ako v súčasnosti. Zo mzdy dostane len menšiu časť, väčšina sa mu bude pripisovať na sporiteľný účet, ktorý mu zabezpečí počiatočný kapitál po prepustení. Tretia časť bude tvoriť úhradu za ubytovanie a refinancovanie výstavby väznice. Náklady na jedno väzenské miesto sa v súčasnosti pohybujú v rozpätí 110 až 120 eur za deň.
Model však nestavia len na tom, aby všetci odsúdení pracovali. Keďže v prípade tejto "klientely" nejde o najťažších zločincov a odsúdení nerozmýšľajú každú noc o úteku, nemusia byť bezpečnostné opatrenia také prísne ako v iných väzniciach. Podľa Eichlera navyše práca pomáha väzňom k určitej duševnej vyrovnanosti a podporuje chuť opätovne sa zaradiť do normálneho života.
V Anglicku má Vinci dobré skúsenosti s oddelenými chodbami a dverami, vďaka ktorým nemusia byť väzni na ceste do práce či do návštevnej miestnosti vždy sprevádzaní dozorcom. To prináša aj veľké úspory personálu.
Tento model však nebude fungovať v existujúcich budovách, kde je veľmi málo pracovných priestorov a vybudovanie chodieb a kamerami kontrolovaných bezpečnostných dverí vôbec nie je možné alebo iba s vysokými nákladmi. Novostavby by tento problém vyriešili, ak vzniknú na miestach s lacnými pozemkami.
Vo svete
Súkromné väznice sú v USA, Kanade, Južnej Afrike, vo Veľkej Británii a v Austrálii. Napríklad v USA je v súkromnej správe každá druhá väznica, iba na Floride ich je 155. Primárnym dôvodom boli náklady. Keďže súkromné spoločnosti ako Geo, Wackenhut, Cornell Companies, Correctional Services a Correction Corporation of America svojim zamestnancom neplatia také veľkorysé sociálne výkony a dôchodky ako štát, mohli súkromné firmy svoje služby ponúkať o päť (Tennessee) až 20 percent (Texas) lacnejšie. V mnohých prípadoch bolo dokonca možné kvalitu služieb zvýšiť.
V minulosti mnohé americké štátne väznice nedokázali splniť stanovené minimálne normy, napríklad koncom 80. rokov musela byť texaská väznica v Bextare s kapacitou 2 000 odsúdených zatvorená pre neustále porušovanie noriem. Súkromnej firme sa podarilo v priebehu troch mesiacov získať novú licenciu a ubytovanie odsúdených stálo mestá a obce iba 23 dolárov za deň, kým štátna konkurencia účtovala 45 dolárov.
Niekde dokonca stačilo pohroziť privatizáciou väznice, aby štátne zariadenia začali pracovať ekonomickejšie. To sa stalo v Británii, kde liverpoolska väznica, jedna z najväčších v Európe, s kapacitou 1 500 odsúdených sa v priebehu jedného roka vyšplhala po rebríčku výsledkov o dva stupne a získala nový päťročný kontrakt. Možnosť prechodu do súkromných rúk bolo aj správnou motiváciou manažmentu a personálu v dartmoorskej väznici.
Koncern
Vinci vznikol oddelením od Société Générale d'Entreprise, vlani zamestnával v celom svete 127-tisíc ľudí a zaúčtoval 18,1 miliardy eur. Najväčší podiel - 13 miliárd eur - má oblasť pozemných a vodných stavieb, po nej nasleduje energetika a koncesie, kam patrí prevádzkovanie letísk a diaľnic. V prevádzke diaľnic sa Vinci angažuje prostredníctvom dcérskej spoločnosti Cofiroute, ktorá má desať percent v nemeckom konzorciu Toll Collect. Vinci sa preslávil výstavbou štadióna Stade de France v Paríži pre MS vo futbale v roku 1998, ktorý už v prvom roku svojej činnosti zaznamenal zisk. Najnovším projektom bol most do Grécka, dokončený štyri mesiace pred začiatkom olympijských hier v Aténach, ktorý už v prvých mesiacoch prekonával plánované príjmy zo spoplatnenej cesty.