Nadnárodné plynárenské spoločnosti, ktoré sa náhlili do vzdialeného Kaspického mora bohatého na suroviny, stoja pred dôležitou otázkou: "Čo ďalej so zemným plynom?" Pod hladinou Kaspického mora leží obrovské bohatstvo, ktoré by sa dalo využiť kdekoľvek na svete, v tejto oblasti však jeho zužitkovanie predstavuje veľa problémov.
To zažil aj britský gigant BP v roku 1999, keď objavil oblasť s 3 bil. kubických metrov plynu. Už tri roky buduje plynovod Baku -- Tbilisi -- Ceyhan s dĺžkou 1 760 km, ale plány na jeho prepojenie a prepravu plynu pozastavili. BP predbežne odložil ťažbu s odvolaním sa na rastúce náklady a nedostatok zákazníkov. Zatiaľ hovorí o dokončení plynovodu do roku 2006 pri nákladoch 3,2 mld. USD, analytici sú však skeptickí.
Kaspické more je obklopené Ruskom, Azerbajdžanom, Turkménskom, Kazachstanom a Iránom, ktoré spolu vlastnia najväčšie svetové rezervy zemného plynu. Realizácia plynovodu počítala s Tureckom ako hlavným odberateľom. V čase, keď sa zvažoval projekt Šách Deniz, bola situácia na tureckom trhu priaznivá. Teraz však trpí hospodárskymi problémami. Investori dúfajú, že Turecko so susedným Gréckom nebudú len konečnými trhmi, ale aj základňou pre export plynu do Európskej únie, kde by mal dopyt po ekologicky výhodnom palive ešte rásť. Analytici však tvrdia, že Európa má nadbytok plynu a uzavreté zmluvy do roku 2010. EÚ má záujem diverzifikovať dodávky, ale kaspický plyn sa zdá drahý a bezpečnostná situácia v regióne tiež nie je najlepšia. Tieto nevýhody Kaspiku využíva Rusko, ktoré pokračuje v nákupe lacného plynu zo Strednej Ázie namiesto využívania vlastných zásob v nákladovo náročnej arktickej zóne. Rusko je jediným nákupcom plynu z týchto republík. Východokaspické krajiny sú tak v nezávideniahodnej situácii, keď krajiny na ceste k trhom sú potenciálnymi producentmi. Západné trhy sú ďaleko a východné trhy ako Čína a India ešte ďalej.
StoryEditor