Príčiny krízy agrárneho trhu

Svetový poľnohospodársky trh sa nachádza v hlbokej kríze, ktorú spôsobili desaťročia trvajúce etatistické zásahy vlád do podnikania s agrárnymi produktmi.
Už Rímske zmluvy zakladajúce spoločnú poľnohospodársku politiku v roku 1957 definovali snahu vlád zabezpečiť dotáciami "primeranú životnú úroveň poľnohospodárskeho spoločenstva, najmä zvýšením individuálnych príjmov osôb pracujúcich v poľnohospodárstve", "stabilizovať trhy" či "zabezpečiť riadne zásobovanie".
Systém dotácií, ciel a intervenčných nákupov vznikol v presvedčení vlád, že bez ich zásahu by trh skolaboval a ľudia by trpeli hladom. Postupom rokov, keď sa ich socialistické argumenty ukázali nepravdivé a zásahy trhovo neudržateľné, transformovali dôvody svojich zásahov na rôzne "trvalo udržateľné" ciele, akými sú:
-- udržanie zamestnanosti na vidieku, alebo
-- zachovanie environmentálnej kvality vidieckej krajiny.
Mechanizmy zásahov vlád sa však principiálne nezmenili a sú podnes veľmi silné.
Ich dôsledkom sú deformované a v mnohých prípadoch neúmerne vysoké ceny potravín, obrovské prebytky komodít v hospodársky vyspelých krajinách sveta a dovoznými clami zaťažený ekonomický rast v chudobných krajinách. Spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie je založená na "organizovaní" trhu reguláciami, ktoré hradia zo svojich daní občania únie.
Zo spomenutých dôvodov "organizujú" bruselskí úradníci masy farmárov tým, že im zasielajú motivačné plošné platby na hektár poľnohospodárskej pôdy. Tým však podporujú ich prebytok na trhu a nežiaducu nadprodukciu komodít. Dieru, ktorú agrárni eurobyrokrati v systéme navŕtali, "lepia" ďalšou sériou deformácií:
-- platbami na produkciu komodít,
-- kvótami na výmeru pôdy a objem produkcie, ktoré týmito platbami podporia, ako aj
-- garantovanými nákupnými cenami.
Keďže objem produkcie je vo veľkej miere závislý i od premenlivých klimatických podmienok, problém sa tým nielenže nerieši, ale výrazne prehlbuje, pretože farmári strácajú v systéme byrokratických regulácií cit pre orientovanie svojej výroby podľa neregulovaných trhových pravidiel. Úradníci Európskej únie tak nezmyselným prerozdeľovaním vytvorili ďalší problém, ktorý sa snažia riešiť opäť ďalšími deformáciami: umiestňovaním nadprodukcie na trhu prostredníctvom intervenčných nákupov a exportných dotácií, spojenými s ochranou vlastných producentov prostredníctvom dovozných ciel.
Systém "organizovania" trhu zo strany Európskej únie doviedol agrárny trh k prebytkom komodít a neustálemu kolísaniu cien: od dramatických prepadov, ktoré vedú až k spaľovaniu produktov (napríklad obilia), až po extrémny nárast cien v porovnaní s trhmi mimo únie (napríklad cukrovej repy a cukru).
Pravdepodobnosť, že by rozsiahla regulácia trhu v Európskej únii viedla v porovnaní s neregulovaným trhom aspoň k nižším spotrebiteľským cenám (pri zarátaní všetkých vládnych výdavkov) alebo k vyšším príjmom farmárov, alebo aspoň k vyššej miere solidarity voči ľuďom pod hranicou chudoby, je pritom veľmi nízka.
Práve naopak, pri množstve komodít vedie preregulovanosť trhu jednoznačne k vyššej spotrebiteľskej cene. Tým, kto z celého systému najviac profituje, je armáda úradníkov tráviacich svoj čas v bludnom kruhu vyrábania problémov a neúspešnej snahy o ich následné riešenie.
Chronické problémy agrárneho trhu vychádzajú z keynesovského presvedčenia o potrebe silnejšej úlohy vlády v ekonomike, kombinovaného so snahou socialistov o zabezpečenie ich pochybných "verejných záujmov". Tie sa už desaťročia presadzujú v poľnohospodárskej politike napriek tomu, že agrárny trh má vynikajúce predpoklady na efektívne fungovanie v neregulovaných podmienkach: rozsiahlu sieť menších výrobcov a širokú variabilitu komparatívnych výhod.
Jediným účinným riešením krízy agrárneho trhu je jeho radikálna liberalizácia, a to odstránením celej siete zbytočných regulácií.