Čo sa dosiahlo v rámci Uruguajského kola
Dohoda o poľnohospodárstve uzatvorená krajinami Svetovej obchodnej organizácie (WTO) v rámci tzv. Uruguajského kola (Uruguay Round Agreement on Agriculture - URAA) z roku 1994 predstavuje významný medzník vo vývoji pravidiel v medzinárodnom poľnohospodárskom obchode - poľnohospodárske politiky a obchod sa po prvýkrát v histórii stali predmetom pravidiel medzinárodného obchodu. V rámci URAA boli namiesto netarifných dovozných prekážok zavedené zmluvné clá, krajiny museli otvoriť svoje trhy, znížil sa objem exportných dotácií, domáce podporné programy boli kategorizované na základe ich potenciálu narušovať obchod a druhy podpory najviac obchod narušujúce boli podrobené pravidlám.
Záväzky členských krajín WTO sú v rámci URAA sa rozdelili do troch oblastí: prístup na trh, exportné dotácie a domáca podpora. Kým prvé dve kategórie majú za cieľ obmedziť obchodné opatrenia, posledná má limitovať narušenia obchodu spôsobené domácimi politikami.
Reforma prístupu na trh
Najdôležitejším výsledkom URAA bolo, že v obchode medzi členmi WTO sa zaviedol tarifný režim. Clá (tarify) majú oproti netarifným prekážkam niekoľko výhod: sú transparentnejšie, menej diskriminujú, dajú sa ľahšie znižovať a dávajú menší priestor pre korupciu.
Mnoho krajín OECD však stanovilo úroveň colných sadzieb nad úrovňou ochrany východiskového obdobia rokov 1986-88. V niektorých prípadoch to viedlo k tomu, že krajiny mohli splniť svoje záväzky a v skutočnosti zvýšiť ochranu. Okrem toho, požiadavka znížiť v rámci implementačného obdobia (1995-2000) clá v priemere o 36 % a minimálne o 15 % fakticky znamenala, že zníženie ochrany tzv. citlivých položiek mohlo byť minimálne. Priemerné colné sadzby pre poľnohospodárske produkty v krajinách OECD sú v priemere 60 %, kým priemerná výška ciel priemyselných produktov je 5 % (viď Obr. 3). Z krajín OECD iba Austrália, Kanada a Nový Zéland majú pre poľnohospodárstvo nižšie clá ako pre priemysel. Navyše, väčšina krajín má veľmi vysoké clá pre citlivé komodity - v niektorých prípadoch až 500 %-né. Iba Austrália, Nový Zéland, Česká republika, Maďarsko a Slovenská republika majú všetky poľnohospodárske clá nižšie ako 150 %.
Využívanie rôznych tarifných systémov sťažuje porovnávanie colného zaťaženia medzi krajinami. Napríklad krajiny ako Austrália, Mexiko, Turecko, Japonsko, Kórea, Nový Zéland a Island (ale aj SR) aplikujú prevažne tzv. clá ad valorem (ich výška je udaná v percentách), na rozdiel od Švajčiarska, Nórska, Európskej únie a Kanady, ktoré používajú špecifické alebo zložené clá (to znamená ad valorem a špecifické). Ad valorem clá sú transparentnejšie v tom, že sú ľahšie porovnateľné medzi krajinami a komoditami, ako clá špecifické alebo zložené. Obidva systémy však majú svoje silné aj slabé stránky. Napríklad zmena všetkých ciel na ad valorem by mohla umožniť niektorým krajinám stanoviť ich úroveň vo väčšej výške, ako zodpovedá v súčasnosti uplatňovaným špecifickým clám. Po druhé, dovozcovia môžu v prípade aplikácie ciel ad valorem v snahe znížiť platbu cla deklarovať nižšiu hodnotu obchodovaného tovaru. Tento spôsob udávania nižšej hodnoty tovaru je obzvlášť ťažké monitorovať pri vnútrofiremných obchodných transakciách. Navyše, ak cena komodity vzrastie, tak stúpne v absolútnej hodnote aj hodnota cla. Tendencia colných platieb a cien pohybovať sa spoločne môže preto prispieť k nestabilite nákupných dovozných cien. Na druhej strane, pre rozvojové krajiny je výhodou uplatňovania ciel ad valorem naproti clám špecifickým, že clá ad valorem nediskriminujú tovar nižšej kvality. Zvlášť dôležité je to pre komodity, ktorých ceny veľmi závisia od kvality (najmä dobytok a záhradnícke produkty) a pre spracované poľnohospodárske produkty.
Výhody tarifikácie sa naplno nevyužili aj preto, lebo skutočný proces tarifikácie nebol vždy priamočiarym konvertovaním na jednoduché tarify bez obmedzenia. V mnohých prípadoch sa uplatnil dvojzložkový systém tarifných kvót pre umožnenie tzv. minimálneho prístupu na trh. Podľa tohto systému má určitý objem tovaru (v rámci kvóty) prístup na trh pri nižšej colnej sadzbe a dovozy nad toto množstvo sú preclené vyššou sadzbou. Alokácia objemov v rámci kvóty je ponechaná v kompetencii krajín WTO.
Tento systém narazil na viacero problémov. Okolo 65 % tarifných kvót ostalo nenaplnených (nevyužitých), vyše štvrtiny sa naplnilo na menej ako 20 %. Je však ťažké dokázať, či je nenaplnenie tarifných kvót dôsledkom obchodnej reštrikcie alebo jednoducho odrazom nízkeho dopytu zahraničných exportérov. Druhým problémom je často netransparentná alokácia objemov v rámci kvóty a teda vlastne práva dovážať za výhodnejších podmienok. Na administráciu alokácie tarifných kvót sa využíva niekoľko metód: uniformná aplikácia cla (pričom sa neuplatňuje vyššie clo ani mimo objemu kvóty), vydávanie dovozných licencií na základe žiadosti, systém udeľovania "kto skôr príde, ten skôr dostane" (first come first serve), systém na základe historických podielov na dovoze, rôzne typy aukcií a nákup štátnymi obchodnými podnikmi, producentskými skupinami a inými asociáciami. Je ťažké určiť, ktorý z týchto systémov je transparentný a nediskriminačný. Napríklad v prípade aukcií, ktoré by mali teoreticky spĺňať tieto kritériá, sa v praxi vykazuje jedna z najnižších mier naplnenia kvót (môže to napríklad znamenať, že exportéri sú nútení vynaložiť dodatočné náklady na získanie informácií a účasť).
Niektoré problémy prístupu na trh sa v rámci URAA riešili nedostatočne. Ide napríklad o zvyšovanie taríf v závislosti od stupňa spracovania, tzv. tarifná eskalácia alebo potenciál štátnych obchodných podnikov brzdiť prístup na trh. Tarifná eskalácia je významným problémom pre krajiny, ktoré majú komparatívnu výhodu v spracovaných poľnohospodárskych produktoch. Eskalované tarify diskriminujú produkty s pridanou hodnotou. Aj keď sa tento problém vyskytuje v rôznej miere pre rôzne krajiny a komodity, v rámci OECD existuje dôkaz o tarifnej eskalácii pre určité skupiny produktov (káva, kakao, olejniny, ovocie a zelenina a oriešky). Problém štátnych obchodných podnikov (ŠOP) sa týka najmä ich potenciálu brzdiť dovozy. Je niekoľko ciest. Napríklad, ŠOP nenakúpia plný objem tarifnej kvóty alebo dovezú produkty s kvalitou, ktorá nekonkuruje domácim produktom. Napriek tomu OECD tvrdí, že kritika ŠOP nie je univerzálna, napríklad príčina nenaplnenia tarifných kvót môže byť v nedostatočnom domácom dopyte alebo v dôsledku zámernej politiky danej vlády obmedzovať dovozy.
OECD tvrdí, že ak sa má prístup na trh zlepšiť, musia sa riešiť všetky jeho aspekty. Presný mechanizmus zníženia ciel a reforma tarifných kvót sú predmetom pokračujúcich vyjednávaní v rámci WTO.
Reforma exportných dotácií
Použitie exportných dotácií pre nepoľnohospodárske produkty bolo zakázané už koncom 40-tych rokov minulého storočia. Hoci uplatňovanie týchto dotácií v poľnohospodárstve pokračuje, v rámci URAA sa obmedzilo. Ich najväčším poskytovateľom je EÚ, ktorá v rámci krajín OECD udeľuje približne 90 % všetkých exportných dotácií.
URAA vyžaduje od členov WTO znížiť objemy dotovaných komodít, i rozpočtové výdavky na to vynakladané. Keďže v prvých rokoch implementácie boli ceny obilnín pomerne vysoké, krajiny pomerne ľahko plnili svoje záväzky. Napríklad EÚ v tomto období dokonca uplatňovala exportné poplatky (poplatky exportérom za možnosť vyvážať danú komoditu na svetový trh).
Celkový dopad reformy bol okrem toho limitovaný mechanizmom prenosu nevyužitých dotácií do nasledujúcich rokov implementačného obdobia (carry-over). Podľa článku 9 URAA musia však krajiny od roku 2000 striktne plniť svoje ročné záväzky.
Vplyv na plnenie záväzkov má okrem toho aj stupeň ich agregácie. Možno uviesť Švajčiarsko, ktoré má jeden celkový záväzok pre mliečne výrobky, kým EÚ má záväzky pre maslo, odstredené sušené mlieko, syry a "ostatné mliečne produkty". Z toho vyplýva, že Švajčiarsko má väčší priestor plniť svoje záväzky prostredníctvom realokácie podpory z jednej kategórie mliečnych produktov na druhú. Ďalším problémom implementácie URAA boli neskoré notifikácie exportných dotácií (tzn. oznámenie sekretariátu WTO o udeľovaní dotácií tou ktorou krajinou), čo sťažovalo monitorovanie plnenia záväzkov členských krajín WTO.
Na medzinárodný obchod majú okrem exportných dotácií vplyv aj exportné úvery. Tieto môžu znižovať náklady dovozcov. Poskytujú sa niekoľkými spôsobmi, od priamych úverov, garancií, poistenie úverov až po bonifikáciu úverov. Schopnosť úverov pôsobiť ako exportné dotácie viedol zmluvné strany URAA k záväzku negociovať protokol o ich použití pod záštitou OECD. Dôvodom je, že krajiny OECD sú najväčším poskytovateľom exportných úverov, aj keď podiel úverovaných exportov ostáva zatiaľ obmedzený. V posledných rokoch exportné úvery najviac využívajú USA. Zároveň je potrebné poznamenať, že exportné úvery môžu riešiť problémy likvidity v rozvojových krajinách. Väčšinou sú však tieto úvery poskytované ostatným krajinám OECD, čo naznačuje, že zriedka túto funkciu skutočne spĺňajú. Napriek ich relatívne obmedzenému využitiu existuje nebezpečenstvo, že po eliminácií exportných dotácií môže ich využívanie značne narásť. Výsledkom doterajších vyjednávaní pod záštitou OECD je návrh dohody z roku 2001, ktorá ale kvôli nedostatku konsenzu nebola doteraz oficiálne prijatá.
Ďalší potenciálny vplyv na obchod môžu mať štátne obchodné podniky. Jednou z ciest je, keď vláda poverí ŠOP nakúpiť komoditu na domácom trhu za cenu, ktorá je vyššia ako cena trhová a uhradí straty z predaja prebytkov na svetovom trhu. Podobný efekt má poskytnutie úverov alebo daňových výnimiek spojených s exportom pre ŠOP.
Celkovo sú exportné dotácie považované za jeden z najškodlivejších nástrojov obchodných politík. Medzi exportujúcimi krajinami môžu vyvolať preteky v dotovaní diskriminujúce exportérov, ktorí nemôžu alebo neposkytnú zodpovedajúce dotácie. Takisto majú potenciál narušiť trhy v rozvojových krajinách. V nedávnej Ministerskej deklarácii z Dohy sa členovia WTO zaviazali "k zníženiu a perspektívnemu postupnému zrušeniu všetkých foriem exportných dotácií". Aj keď táto formulácia nemusí znamenať úplnú elimináciu exportných dotácií, ich odbúranie by bolo prínosom nielen pre krajiny, ktoré ich poskytujú, ale aj pre rozvojové krajiny, ktoré v ich dôsledku strácajú.
Reforma domácich podporných politík
Podľa Dohody o poľnohospodárstve v rámci Uruguajského kola boli nástroje domácej podpornej politiky kategorizované do tzv. žltého ,modrého a zeleného boxu (Amber, Blue and Green Box). Nástroje spadajúce do žltého boxu sa považujú za najviac narušujúce obchod, kým tie v zelenom boxe narušujú obchod minimálne. Podpora v rámci žltého boxu sa meria pomocou tzv. agregovaného ukazovateľa podpory (Aggregate Measurement of Support - AMS), ktorý je podľa URAA počas implementačného obdobia predmetom postupného ročného znižovania. Aj keď pre platby spadajúce do modrého boxu sa AMS kalkuluje, v súčasnosti nie sú predmetom záväzkov na znižovanie podpory. Ide o platby na plochu so stanovenými maximálnymi výmerami a úrodami, platby na stanovené počty hospodárskych zvierat alebo platby na báze menej ako 85 % základnej produkčnej úrovne. Do tejto kategórie spadajú tzv. kompenzačné (priame) platby v EÚ a niektoré vyrovnávacie platby v USA. Opatrenia v rámci zeleného boxu sa považujú za "minimálne narušujúce obchod" a ako také nie sú predmetom znižovania. Patria sem vládne výdavky na výskum, kompenzácie následkov prírodných katastrof a priame platby na podporu príjmov, kým platby viazané na produkciu alebo využívanie vstupov sú z tejto kategórie vylúčené.
V celkovom vyjadrení 90 % všetkej domácej podpory poskytuje EÚ, Japonsko a USA (v rámci všetkých troch boxov), takže reformy v týchto krajinách by mali najväčší dopad na svetové trhy.
V praxi malo ťažkosti s plnením záväzkov v tejto oblasti iba niekoľko krajín. Hlavným dôvodom bolo niekoľko kompromisov pri vyjednávaniach. Po prvé, východiskové obdobie (1986-88) pre kalkuláciu záväzkov bolo zároveň obdobím, v ktorom krajiny poskytovali neobyčajne vysoké domáce podpory. Po druhé, niektoré opatrenia narušujúce obchod boli zaradené do modrého boxu a takto vyňaté z povinnosti ich zníženia. Po tretie, AMS sa kalkulovalo na základe celkovej podpory, nie podľa komodít, čo v praxi znamenalo, že podpora nevyužitá pre jednu komoditu sa mohla využiť pre komoditu druhú. Okrem toho, tak ako v prípade exportných dotácií, neskoré notifikácie oklieštili možnosti monitorovania a kontroly plnenia záväzkov.
Najproblematickejšou oblasťou je pritom rozsah v akom tzv. podporné opatrenia oddelené od produkcie ovplyvňujú obchod. V snahe vyhnúť sa záväzkom znižovania podpory niektoré krajiny pretransformovali svoju podporu smerom "k podpore menej narušujúcej obchod" a kvalifikujúcej sa do zeleného boxu. OECD tvrdí, že žiadna z podporných poľnohospodárskych politík nie je úplne oddelená od produkcie t.j. že keď je podporné opatrenie akýmkoľvek spôsobom naviazané na poľnohospodárske aktivity existuje pozitívny stimul zaoberať sa produkciou poľnohospodárskych produktov oproti iným ekonomickým aktivitám.
Reforma domácich podporných politík by sa mala uľahčiť aj tým, že podľa OECD existuje priamy vzťah medzi efektivitou prenosu financií od platcu dane k farmárovi pri jednotlivých domácich podporných opatreniach (viď efektivita podpory poľnohospodárskych príjmov) a ich tendenciou narušovať medzinárodný obchod. Jednoducho povedané, čím viac je farmárov príjem podporovaný bez ovplyvňovania jeho rozhodnutia produkovať, tým väčší podiel danej podpory ostáva skutočným príjmom farmára, a tým je dopad na produkciu a obchod menší. V zmysle tohto dôkazu najmenej narušujú obchod a najväčšiu efektivitu prenosu majú priame platby na podporu príjmu, platby na plochu a naopak najškodlivejšie pre obchod a najmenej efektívne sú podpora cien a podpora vstupov (Obr. 4).
Reforma poľnohospodárskej politiky - ako ďalej?
Aj keď krajiny OECD už dlho uznávajú potrebu významnej reformy poľnohospodárskych politík, premietnutie jej všeobecných princípov do konkrétnych opatrení, na ktorých je možná kolektívna dohoda, sa ukazuje ako komplikované. Je jasné, že reforma musí byť výsledkom medzinárodného úsilia všetkých svetových hráčov a osobitne krajín OECD, ktoré v najväčšom rozsahu dotujú svoje poľnohospodárstvo (okolo 84% zo svetového objemu poľnohospodárskej podpory je poskytovaných práve krajinami OECD).
Hoci potreba zvýšenia trhovej orientácie agrárneho sektora bola tradične obhajovaná zvýšením efektívnosti dostávajú sa v súčasnosti do popredia aj iné argumenty. Výsledky práce OECD v oblasti efektivity prenosu príjmov jasne demonštrujú, že trhovo orientované politiky, t.j. tie ktoré nie sú viazané na poľnohospodársku produkciu umožňujú prenos podpory pre cielených prijímateľov efektívnejšie. Podobne, ak vlády intervenujú, aby korigovali poruchy trhu (napr. pre poskytnutie verejného statku) existuje mnoho prípadov, pri ktorých bude trhové riešenie - riešenie poruchy trhu priamo pri zdroji - najefektívnejším spôsobom.
Výzvou pre vlády je nájsť cesty ako vyvážene uplatňovať svoje právo redistribuovať príjmy a zabezpečiť poskytovanie verejných statkov a zároveň niesť svoju zodpovednosť na medzinárodnom poli a nespravodlivo nezaťažovať ostatné krajiny. V tomto zmysle bude najdôležitejšia voľba konkrétnych nástrojov politiky.
OECD zdôrazňuje, že kľúčová je reforma domácich politík. Obchodné politiky tvoria základ pre mnohostranné obchodné vyjednávania, ale obchodných konfliktov medzi krajinami OECD vzájomne a medzi krajinami OECD a rozvojovými krajinami by bolo menej, keby sa rešpektovali už uznané pravidlá efektívnej tvorby domácej politiky. Konkrétne, domáce politiky majú byť formulované na základe konkrétnych a explicitných cieľov, kde je merateľná a porovnateľná výkonnosť alternatívnych nástrojov. Zároveň by mal byť proces vyhodnocovania politík transparentný a všetci zainteresovaní, vrátane verejnosti, by mali byť informovaní.
Aj keď je reforma domácich politík základom, sú to práve dopady domácich politík na obchod, ktoré vzbudzujú medzinárodné obavy. Dopady neefektívnych domácich politík deformujú medzinárodné trhy. Skúsenosti z uplatňovania záväzkov krajín WTO dohodnutých v rámci Uruguajského kola poukazujú na niekoľko spôsobov ako posilniť proces obchodnej reformy bez toho, aby bol obmedzovaný priestor pre riešenie domácich cieľov alebo neobchodných otázok (non-trade concerns). Tieto zahŕňajú prehĺbenie reformných záväzkov, sprísnenie flexibilných mechanizmov, ktoré majú dopady na záväzky krajín a rozšírenie reformy o oblasti, ktoré neboli doteraz riešené. OECD konštatuje, že Ministerská deklarácia WTO z Dohy je dobrým základom pre reformu poľnohospodárskych politík, ktoré môžu byť prínosom pre krajiny OECD a zároveň odpovedať na obavy rozvojových krajín. Základom týchto reforiem by malo byť celkové zníženie poľnohospodárskej podpory. Aj keď mnohé členské krajiny OECD už podnikli kroky na reštrukturalizáciu podpory smerom od najmenej efektívnych a najviac obchod narušujúcich foriem podpory, reforma bola nerovnomerná, čo sa týka krajín aj komodít.
Hĺbková reforma poľnohospodárskych politík ostáva teda stále problematická. Aby reformný program napredoval. bude nutné, aby príkladom išli krajiny najviac dotujúce poľnohospodárstvo. Užitočné je tiež získanie názorov širšieho okruhu zainteresovaných, vrátane spotrebiteľov a platcov daní, predstaviteľov priemyslu, farmárov, dodávateľov vstupov ako aj environmentálnych skupín. Dialóg medzi takouto širšou skupinou záujmov má šancu posunúť túto diskusiu ďalej za zakorenené úvahy o povahe poľnohospodárstva, z ktorých niektoré už jednoducho neplatia.
Uznávajúc, že dosiahnutie dlhodobého cieľa týkajúceho sa značného progresívneho zníženia podpory a ochrany, ktoré je výsledkom hlbokej reformy je trvalý proces, členovia sa dohodli, že vyjednávania pre pokračovanie tohto procesu budú iniciované rok pred koncom implementačného obdobia, berúc do úvahy:
§ Dovtedajšie skúsenosti z implementácie záväzkov zníženia ochrany;
§ Vplyvy záväzkov zníženia ochrany na svetový obchod v poľnohospodárstve;
§ Neobchodné otázky, špeciálne a diferencované zaobchádzanie z rozvojovými členskými krajinami a cieľ vybudovať spravodlivý a trhovo orientovaný poľnohospodársky obchodný systém a ostatné ciele a problémy zmienené v preambule tejto Dohody a;
§ Ďalšie záväzky, ktoré sú nutné pre dosiahnutie vyššie uvedených dlhodobých cieľov.
Ekvivalent produkčných subvencií (Producer Support Estimate - PSE): je ukazovateľ hodnoty ročných hrubých finančných transferov od spotrebiteľov a platcov dane určených na podporu poľnohospodárskych producentov, meraný na úrovni farmy, ktoré sú výsledkom opatrení na podporu poľnohospodárstva bez ohľadu na ich povahu, ciele alebo dopady na poľnohospodársku produkciu alebo príjem. PSE obsahuje implicitné aj explicitné platby, ako napríklad cenové rozdiely pri dotovaní vstupov alebo produktov, daňové úľavy a rozpočtové výdavky, vrátane platieb za neobchodovateľné tovary a služby. Indikátor preto nemeria výlučnée "dotačný element podpory". Hoci sú poľnohospodárske tržby prostredníctvom podpory zvýšené (alebo poľnohospodárske náklady znížené), PSE ako také nie je meradlom dopadu na poľnohospodársku produkciu alebo príjem. Percento PSE je pomer PSE k hodnote celkových poľnohospodárskych hrubých tržieb, meraných hodnotou celkovej produkcie (v cenách výrobcov) plus rozpočtové výdavky na podporu. Je preto porovnateľným ukazovateľom podpory medzi jednotlivými krajinami.
Podpora trhových cien = podpora cien (Market Price Support - MPS): je ukazovateľ hodnoty ročných hrubých finančných transferov od spotrebiteľov a platcov dane určených na podporu poľnohospodárskych producentov, ktoré sú výsledkom opatrení vytvárajúcich rozdiel medzi domácimi cenami a cenami na hranici pre určitú poľnohospodársku komoditu, meraný na úrovni farmy.
Platby na podporu produkcie: hodnota ročných finančných transferov od platcov dane poľnohospodárskym producentom, ktoré sú výsledkom subvencií poskytovanýchopatrení na základe objemu produkcie určitej poľnohospodárskej komodity alebo určitej skupiny poľnohospodárskych komodít.
Platby na pestovateľskú plochu/počet hospodárskych zvierat = platby na plochu/zvieratá je ukazovateľ hodnoty ročných hrubých finančných transferov od platcov dane určených na podporu poľnohospodárskych producentov, ktoré sú výsledkom subvencií poskytovanýchopatrení na základe pestovateľskej plochy alebo počtu hospodárskych zvierat.
Platby na podporu využitia vstupov je ukazovateľ hodnoty ročných hrubých finančných transferov od platcov dane určených na podporu poľnohospodárskych producentov, ktoré sú výsledkom subvencií poskytovaných podľa spotreby určitých vstupovopatrení na základe využitia určitého vstupu (napr. podpora ceny vody, prípadne energie na zavlažovanie, nákup plemenného materiálu).
Štandardný nástroj, ktorý je využívaný ekonómami na odhad zisku pri liberalizácii medzinárodného obchodu a jeho distribúcie je tzv. kalkulovaný model všeobecnej rovnováhy (Computable general equilibrium model - ECG). Podstatou modelu je, že berie do úvahy vzájomné prepojenia medzi rôznymi sektormi a ekonomikami a môže preto zohľadniť dopady reformy obchodu na rôzne formy špecializácie a obchodu.
Štúdia Economic Research Service of the United States Department of Agriculture (2001) zistila, že úplné odstránenie všetkých foriem poľnohospodárskych narušení (pozn. dotácie + obchodné bariéry) by mohla priniesť globálny ročný zisk 56 mld. USD. ABARE (2000), ktorý použil model podobný ECG odhaduje zisk pri 50-percentnom znížení poľnohospodárskej podpory v rozpätí rokov 2005-2010 až 53 mld. USD ročne. Európska komisia (1999) publikovala všeobecnejšiu štúdiu, ktorá odhaduje zisk pri znížení podpory a ochrany vo všetkých sektoroch a všetkých krajinách. Jej výsledkom je, že 20-percentné globálne zníženie ochrany spolu s malou podporou pre uľahčenie obchodu by viedla k ročnému zisku 220 mld. USD. Tento zisk by sa vyšplhal až na 400 mld. USD v prípade 50-percentného zníženia.
Aj keď je vyššie uvedené výsledky ťažko porovnávať je jasné, že potenciálny zisk z reformy poľnohospodárskych politík je vysoký. Poľnohospodárstvo pritom predstavuje značný podiel celkového potenciálneho zisku zo širšej liberalizácie obchodu. Väčšina krajín by mala získať, keďže aj čistí dovozcovia potravín, ktorí poľnohospodárskymi reformami strácajú, by mohli profitovať v rámci širšieho liberalizačného balíka. Najviac by reformou získali rozvojové krajiny, hoci je potrebné upozorniť, že pri nevhodnej prispôsobovacej stratégii a pomoci by niekoľko čistých dovozcov a vysoko špecializovaných vývozcov mohlo stratiť.