Hovoriť však iba o náhode by bolo voči korelácii medzi zákonitým a náhodným dosť nefér. Pre to, aby sa prezidentom nestal jeden z favoritov Eduard Kukan, urobili jeho stranícky najbližší naozaj dosť.
Skúsenosti s prezidentovaním Rudolfa Schustera, najmä v druhej polovici jeho funkčného obdobia, viedli najsilnejšiu koaličnú stranu SDKÚ-DS k tomu, že začala hľadať vlastného favorita na tento post - a našla ho v osobe Eduarda Kukana, v podstate obľúbeného a nekonfliktného ministra zahraničných vecí, ktorý bol akceptovaný aj širšou verejnosťou. Spôsob, akým však SDKÚ-DS predstavila svojho kandidáta, t. j. postavila svojich koaličných partnerov pred hotovú vec, vyvolal adekvátnu reakciu - kresťanskí demokrati neboli ochotní opäť zaťať zuby a hlasovať za bývalého komunistu, navyše so zápisom v zoznamoch spolupracovníkov ŠtB a tak do volieb postavili vlastného kandidáta Františka Mikloška.
Podobne postupovala aj Ruskova ANO, ktorej kandidát Ľubo Roman sa neskôr svojej kandidatúry vzdal práve v Kukanov prospech. O post prezidenta sa uchádzal aj vtedajší prezident Rudolf Schuster, ktorý bol čoraz menej „koaličným“ prezidentom a pre úspech znovuzvolenia robil dosť - o. i. na termín prvého kola prezidentských volieb vyhlásil aj referendum o predčasných voľbách, iniciované petičnou akciou KOZ a niekoľkých opozičných strán.
Podobne ako v roku 1999, aj v roku 2004 sa o post prezidenta uchádzal občiansky kandidát - Magdu Vášáryovú nahradil Martin Bútora, ktorému svoju podporu vyslovilo aj Slobodné fórum. O tom, že kandidovať bude aj Vladimír Mečiar, sa vlastne nepochybovalo, hoci jeho viaceré vyjadrenia tomu nenasvedčovali (kto však pozná pravdovravnosť predsedu HZDS, vedel, že je to len otázkou času, kedy podľahne tlaku, akému podľahnúť jednoducho chce).
Svoju kandidatúru ohlásil aj bývalý predseda NR SR a dlhoročná Mečiarova dvojka Ivan Gašparovič, pôvodne ako kandidát Konfederácie národných síl Slovenska, ku ktorým sa neskôr pripojil aj Ficov Smer - SD - čím sklamal najmä prezidenta Schustera, ktorý s touto podporou počítal. Gašparovič sa najmä vďaka podpore Smeru zaradil do skupiny kandidátov, ktorá sa mala uchádzať o tretie miesto, keď o prvenstve Vladimíra Mečiara v prvom kole a víťazstve Eduarda Kukana v druhom kole sa viac-menej nepochybovalo.
Nasvedčovali tomu aj prieskumy verejnej mienky - ako hlavní favoriti sa ukazovali Eduard Kukan a Vladimír Mečiar, mesiac pred voľbami v prieskume ÚVVM získal Mečiar 26,7 percenta, Kukan 25,4 percenta, Schuster 17,1 percenta voličov a Gašparovič 12,7 percenta. Ďalšie pozície obsadili Mikloško s 8,8 percenta, Roman s 3,5 percentami a Bútora s 3,4 percenta.
Táto istota sa potom stala jedným zo zdrojov jedného z najväčších politických prekvapení v slovenskej ponovembrovej politike - do druhého kola totiž nepostúpil Eduard Kukan, ale Ivan Gašparovič. Dôvody tohto javu presne pomenoval Vladimír Krivý v štúdii v Súhrnnej správe o stave spoločnosti. Slovensko 2004: „ Čo urobili strany vládnej koalície, iní a sám Eduard Kukan pre to, aby do druhého kola prezidentských volieb nepostúpil E. Kukan, ale dvaja opoziční kandidáti?
Demobilizujúca pozícia favorita, ešte predtým neochota koaličných strán dohodnúť sa a postaviť jedného spoločného kandidáta, obrat mnohých mienkotvorcov proti tomuto silnému kandidátovi za jeho komunistickú minulosť, ako aj odobratie hlasov konkurenčnými „neopozičnými“ kandidátmi a mediálna nepresvedčivosť samotného kandidáta viedli nakoniec k prekvapeniu. Na Slovensku to bola dosiaľ najznámejšia príučka politickým stranám i voličom, ako možno „obrátiť v nič“ podporu veľkých voličských segmentov pri väčšinovom volebnom systéme.“ (Tu by som len dodal, že podobne ako Eduard Kukan dopadli v parlamentných voľbách v roku 2002 rozdelené SNS a SDĽ.)
Eduard Kukan napokon doplatil aj na to, že vedenie SDKÚ-DS dlhodobo odmietalo vysvetliť kauzu s financovaním strany a nedokázal to v televíznych diskusiách obhájiť ani sám Kukan. Fatálnym zistením bolo, že Eduardovi Kukanovi na postup do druhého kola chýbalo 3645 hlasov - a pritom dvaja „neopoziční kandidáti“ František Mikloško a Martin Bútora, rovnako oslovujúci vtedajší „koaličný“ elektorát, získali spolu 258 801 hlasov (keby len po jednom percente voličov oboch kandidátov nevolilo podľa srdca, ale s predtuchou prúseru, mal by Kukan zrejme cestu na Hrad priam vydláždenú).
| Kandidát | Počet hlasov | Podiel v % |
| Vladimír Mečiar | 650 242 | 32,74 |
| Ivan Gašparovič | 442 564 | 22,28 |
| Eduard Kukan | 438 920 | 22,10 |
| Rudolf Schuster | 147 549 | 7,43 |
| František Mikloško | 129 414 | 6,52 |
| Martin Bútora | 129 387 | 6,51 |
Racionálnejšie rozhodovanie politických „elít“ a občanov mohlo takémuto vývoju zabrániť - mlieko však už bolo rozliate a slovenská spoločnosť stála pred fatálnym rozhodovaním - má byť prezidentom Vladimír Mečiar alebo jeho dlhoročný najbližší spolupracovník Ivan Gašparovič, ktorý sa so svojím bossom rozišiel až v roku 2002, keď sa nedostal na volebnú kandidátku ĽS-HZDS?
Pri ťažkom rozhodovaní sa im nepomohli ani stranícke špičky vtedajšej koalície, ktoré zaujali perfídny názor, že nebudú odporúčať voličom ani jedného z nich, lebo medzi nimi v zásade nerozlišujú. KDH a ANO dokonca navrhovali svojim priaznivcom, aby sa na druhom kole nezúčastnili, Mikuláš Dzurinda a Béla Bugár vyhlásili, že sa na druhom kole nezúčastnia. V pozadí tohto postoja vtedajších koaličných lídrov bola zrejme kalkulácia, že napriek minulosti oboch politikov im viac vyhovuje Mečiar ako Gašparovič spojený s Robertom Ficom. Túto priehľadnú hru však verejnosť odmietla a so zaťatými zubami v druhom kole uprednostnila Ivana Gašparoviča.
Podobnú dilemu som sám nezažíval často - avšak predstava, že hlavou Slovenskej republiky bude Vladimír Mečiar aj s jeho celou minulosťou, ma viedla k napísaniu dvoch článkov - jedného vo Formáte (13. 4. 2004) Príliš drahý luxus: “Cena za luxus vlastného názoru a čistého svedomia býva niekedy neznesiteľne vysoká. Zrejme predovšetkým presvedčenie mnohých voličov Františka Mikloška a Martina Bútoru, že znechutenie Mikulášom Dzurindom a jeho kandidátom Eduardom Kukanom nebude existenciálne vysoké, spôsobilo, že do druhého kola prezidentských volieb prešli dve najhoršie alternatívy. Horší kandidát ako Ivan Gašparovič bol už len Vladimír Mečiar.
Šťastena, ktorá doteraz zvykla stáť pri vládnej koalícii, sa do dna vyčerpala nízkou účasťou na referende. Zrejme netreba podceňovať spoluobčanov - a to platí nielen o koaličných politikoch, ale aj o voličoch. Kto však z Mikloškových a Bútorových voličov a nevoličov počítal s tým, že slovenský volič už dozrel natoľko, že až v takom vysokom počte odmietne prehnité kaleráby natláčané dvojicou Dzurinda - Kukan? Škandálov a arogancie spojených s SDKÚ už bolo priveľa, a tak si slovenský proreformný volič vystačil s odmietnutím referenda a priložil nôž na krk vládnym politikom. Koaliční politici to však opäť nepochopili a pokračujú v urážaní slovenského voliča podceňovaním jeho intelektu a svedomia, a to sa im zrejme vráti. Nie pri týchto voľbách, lebo koaličnému zoskupeniu viac vyhovuje Mečiar než Gašparovič.
Zrejme tým je odôvodnená ich výzva nejsť voliť - lebo predstava, že Kukan je pobúrený bývalým lokajstvom Gašparoviča, a preto odmieta oboch kandidátov, je zvrhlosťou. Možno sa síce obávať, čo môže s krajinkou narobiť tandem Robert Fico - Gašparovič, ale je ponuka Dzurinda - Mečiar kvalitatívne odlišná? Esenciálna otázka dneška znie inak - čo má robiť slovenský prozápadne a proreformne orientovaný volič pri takejto ponuke? Postaviť svoje rozhodnutie na kategóriách menšieho a väčšieho zla je sprofanované - navyše centimetrové rozdiely nestačia na to, aby sa človek zdvihol a v sobotu išiel voliť.
Rozhodnutie sa nedá postaviť ani na nádeji, že Gašparovič môže byť vcelku slušným prezidentom a využije šancu na to, aby si prepral mečiarovskú minulosť. Naivnými Alenkami z ríše divov už nemusíme byť. Sme v situácii, keď je racio zbytočné alebo nám prinajmenej neuľahčí rozhodovanie. Lebo vôbec nie je nemožné nájsť "racionálne" argumenty pre voľbu ktoréhokoľvek z dvoch kandidátov či pre neúčasť vo voľbách. Nápad vhadzovať prázdne obálky zodpovedá politickej insitnosti jeho autorov.
Oveľa významnejšia je motivácia neprekonateľným odporom k jednému z týchto dvoch alebo predstava. Predstava, že naše deti a vnuci sedia v školských laviciach a učia sa, že klamať a kradnúť sa nemá, že máme byť k sebe slušní a že zlo býva potrestané, lebo Jaroslav Spišiak nespí - a na stene sa na naše deti a vnukov potuteľne, ako to len on vie, usmieva prezident Slovenskej republiky Vladimír M. Tí ostatní si môžu vystačiť s predstavou, že britská kráľovná Alžbeta II. pri návšteve Bratislavy oslovuje človeka, ktorý nie je trestne stíhaný najmä preto, že si sám udelil amnestiu, titulom Vaša Excelencia Vladimír Mečiar. Vezmime si rukavice.“
a druhého v Pravde 6. apríla: Čo je najhorší sen:
„Slovenský väčšinový volič sa zase ukázal ako najprezieravejší. Mikulášovi Dzurindovi strelil facku, keď mu odmietol schváliť Eduarda Kukana za predĺženú ruku na Hrade. Vláde však ponechal priestor na to, aby sa spamätala pri náprave sociálne neúnosných reforiem. Základná otázka týchto dvoch týždňov znie: Prečo by sme (ne)mali voliť Ivana Gašparoviča? Lebo koaličné strany nebudú odporúčať nikoho? Lebo s oboma variantmi to budú vedieť prežiť? A paradoxne s Vladimírom Mečiarom ľahšie? Je zjavné, že neľavicový aj etnicky orientovaný volič má hlavu v smútku. Spôsobila to však vládna koalícia a jej neokrôchané spôsoby.
Mikloško, Bútora ani Kukan neuspeli a najmä obyvatelia väčších miest stoja pred veľkým rozhodnutím. Je Gašparovič ešte znesiteľné menšie zlo, hoci také veľké menšie zlo sme ešte nevolili? Je pre nás prijateľný kandidát, ktorý nebol duchovným otcom únosu Kováča ml., iba ho svojou zdanlivou slušnosťou kryl? Je pre nás prijateľný kandidát, ktorý nemá také problémy s dokazovaním pôvodu majetku na rodinné pueblo? Je pre nás prijateľný kandidát, ktorého najväčšou prednosťou je absolútna neprijateľnosť jeho súpera? Pred dilemou stojí aj Gašparovič. Vie, že ak bude účasť na voľbách nízka, vyhrá Mečiar. Vie, že ak má vyhrať, musí nás niečím osloviť. A nestratiť doterajších voličov. To nebude ľahké. Lebo ísť 17. apríla voliť, na to mnohí z nás nemajú žalúdok. Mať však za hlavu štátu Mečiara, to je najhorší sen, aký nám mohla realita pripraviť.“
| Kandidát | Počet hlasov | Podiel v % | Prírastok hlasov |
| Ivan Gašparovič | 1 079 592 | 59,91 | 637 028 |
| Vladimír Mečiar | 722 368 | 40,09 | 72 126 |
Isteže, dejiny sa zvyknú opakovať - teda, väčšinou v podobe frašky - ale je veľmi nepravdepodobné, žeby sa tak stalo hneď vo dvoch po sebe nasledujúcich dieloch. A tak po viacerých rozhodovaniach v prospech menšieho zla budeme možno svedkami toho, ako budú menšie zlá v prvom kole rozprášené a v druhom kole porazené. Lebo Ivan Gašparovič je taký ako my – alebo aspoň ako väčšina z vás ochotných ísť ho voliť.