S jej nerozhodnosťou vyrovnať sa raz a navždy s alžírskymi povstalcami boli nespokojní tak vojaci, ako milión alžírskych Francúzov, ktorí v krajine žili.
Za generálom de Gaullom, ktorý stále žil vo svojom ústraní v Colombey-les-Deux Eglises a písal memoáre, prišiel jeho nakladateľ Charles Orengo a medzi rečou sa spýtal: "Čo si pán generál myslí o tom, čo sa deje?"
"Ako to? Niečo sa deje?... Končím šiestu kapitolu a čoskoro budem hotový..." odpovedal s bohorovným pokojom generál. Bol to pokoj len zdanlivý. Naopak, veľmi pozorne sledoval vývoj a čoraz častejšie prijímal návštevy.
Spomínal pritom, ako všetko prebiehalo pred dvanástimi rokmi, keď po prvý raz odišiel z politického života. Dvadsiateho januára 1946 zvolal ministrov do svojho sídla v ulici Saint-Dominique. Prišiel vo vojenskej uniforme, ani ich neponúkol, aby si sadli. Len im podal ruku a stručne oznámil, že "musí odísť", pretože sa vrátil monopolný režim politických strán, s ktorým nesúhlasí. Potom aj odišiel. Pravdaže, nie tak doslova. Odsťahoval sa z rodinného bytu v Neuilly do opusteného sídla ministerských preds...
Zostáva vám 85% na dočítanie.