Dušan Hanák (1938) je jednou z najvýznamnejších a najznámejších osobností slovenskej kinematografie. Je absolventom pražskej FAMU, kde natočil viacero krátkych filmov (Artisti, Učenie, Výzva do ticha, Prišiel k nám Old Shatterhand, Omša). Už tieto filmy predznamenali jeho rukopis kombinujúci prvky dokumentárneho a hraného filmu. Jeho celovečerným debutom bol film s krátkym názvom 322. Toto číslo je diagnózou rakoviny, psychologický film rozpráva príbeh navyliečiteľne chorého muža v strednom veku hľadajúceho istotu a nádej. Film získal Veľkú cenu na XVIII. MFF v Mannheime, po svojom uvedení v roku 1969 bol z ideologických dôvodov stiahnutý z distribúcie a zakázaný pre verejné uvádzanie, tento osud postihol aj Hanákove filmy Obrazy starého sveta a film Ja milujem, ty miluješ. V roku 1972 nakrútil Dušan Hanák celovečerný dokumentárny film Obrazy starého sveta inšpirovaný fotografiami Martina Martinčeka. Napriek tomu, že ide o jeden z vrcholov celej slovenskej kinematografie, v nedávnom výskume slovenského filmového diváka poznali meno jeho režiséra iba tri percentá opýtaných. Hanákov film je vnímavým pohľadom na ľudskú starobu, nezvyčajný dokument zobrazuje pozoruhodnú vzorku ľudí, ktorých napriek ťažkému osudu neopúšťa túžba po slobode.
Z nasledujúcej Hanákovej tvorbe už trochu ubúda dokumentaristický charakter, čo je viditeľné pri filme Ružové sny (1976) hovoriacom o láske poštára a rómskeho dievčaťa, kde poetický obraz prvej lásky konfrontuje s predsudkami okolitého sveta. Mladá dvojica skúsi svoje šťastie v meste, každodenná realita ju však aj tu pripraví o sny. Ďalším filmom zobrazujúcim citový svet ľudí je film Ja milujem, ty miluješ (1980), na ktorom sa rovnako ako pri Ružových snoch scenáristicky podieľal Dušan Dušek. Mnohé z jeho zdanlivo humorných scén majú trpkú príchuť. Ide o doteraz historicky najvyššie ocenený slovenský film, keď v roku 1989 získal Strieborného medveďa na MFF Berlín. O päť rokov neskôr nakrútil Dušan Hanák so scenáristom O. Šulajom psychologický film Tichá radosť, jeho dosiaľ posledným hraným filmom sú Súkromné životy z roku 1990. Hanákova tvorba sa v povovembrovom období zameriava na totalitnú minulosť krajiny, v roku 1996 nakrútil filmovú koláž o porušovaní ľudských práv v totalitnom režime Papierové hlavy, už niekoľko rokov pracuje na podobne zameranom filme Intolerancia. Predovšetkým staršie filmy Dušana Hanáka sú dodnes exportným artiklom slovenskej kinematografie, ktorá sa v súčasnosti môže chváliť viac svojou minulosťou než prítomnosťou.
StoryEditor