Magické myslenie dávame najčastejšie do súvislosti s psychikou detí či primitívnych národov. Ide však o častý jav aj u dospelých, inak racionálne rozmýšľajúcich ľudí. Môže sa prejaviť vierou v zázraky, amulety, fetiše alebo stále veľmi populárnych a vyhľadávaných liečiteľov.
Už anglický učenec Francis Bacon charakterizoval ľudský rozum ako nerovné zrkadlo, ktoré môže vnímané javy skresľovať. Podľa neho má človek tendenciu uprednostňovať údaje, ktoré sú nápadné alebo ľahko zapamätateľné, ďalej sklon držať sa poznatkov, ktoré sme už raz uznali za pravdivé, a v neposlednom rade sklon venovať pozornosť dôkazom, ktoré potvrdzujú náš názor, ale prehliadať to, čo s našimi domnienkami nesúhlasí. Ako v časopise Psychologie dnes upozorňuje Alena Plháková, aj súčasná kognitívna psychológia dospela k záveru, že ľudia majú sklon k určitým jednostrannostiam a omylom, ktoré dokážu prekonať až pri systematickom štúdiu alebo pri sústredenom a často namáhavom premýšľaní. Jedným zo zdrojov týchto nepresností je tzv. magické myslenie, teda relatívne primitívne poznávacie procesy, ktoré naznačujú, že v našej psychike pretrvávajú niektoré komponenty ešte z detstva. Magické myslenie môže viesť k produkcii veľmi originálnych nápadov, ale tiež k prekvapujúco naivným záverom, upozorňuje psychologička.
Kúzelník s dažďom
Medzi charakteristické črty magického myslenia zaraďuje tendenciu spájať rôznorodé prvky do globálneho, celistvého útvaru. Prejaviť sa to môže napríklad tým, že nachádzame súvislosti medzi vecami, ktoré spolu v skutočnosti súvisia iba okrajovo alebo vôbec. K tomuto spôsobu myslenia patrí aj zamieňanie časti za celok. Autor slávnej knihy Zlatá ratolesť, britský antropológ James G. Frazer (1854 - 1941), je známy klasickými výskumami magického myslenia. Podľa neho sú magické praktiky, ktoré prírodné národy používajú na ovplyvnenie určitých udalostí, regulované dvoma hlavnými zákonitosťami. Po prvé, je to zákon podobnosti predpokladajúci určitú podobnosť medzi príčinou a následkom, čo Frazer označil za homeopatickú mágiu: pri jej použití vychádzame z presvedčenia, že priebeh udalostí možno ovplyvniť na základe manipulácie s niečím, čo sa podobá veci, ktorú chceme ovládať. Napríklad kúzelník môže vyvolať dážď tým, že ho napodobňuje. Ďalším magickým princípom je zákon nákazy, podľa ktorého sa môžu ovplyvňovať veci, ktoré sa raz dostali do kontaktu. Napríklad Indiáni v Britskej Kolumbii v juhozápadnej Kanade verili, že pokiaľ bojovníka poranil šíp, nôž alebo iná zbraň, musia ju schovať, pokiaľ sa zranenie nezahojí. Ak by ju niekto hodil do ohňa pred uzdravením, zranený by veľmi trpel.
Ako ukazuje Plháková, existujú aj prípady, pri ktorých zákon nákazy reálne platí. Nákazlivé ochorenia vznikajú na základe kontaktu s baktériami, takže v mnohých prípadoch je opatrnosť namieste. Pri niektorých chorobách je však úplne zbytočná. Aj súčasný človek zo Západu občas koná spôsobom, ktorý zodpovedá primitívnemu magickému zákonu nákazy. Hoci vedci rýchle zistili, že aids sa neprenáša dotykom, ľudia sa k HIV pozitívnym neraz správajú, akoby mali lepru.
Oba Frazerove princípy, zákon podobnosti aj nákaza, sa zrejme uplatňujú pri čarodejníckych manipuláciách, keď má dotyčného predstavovať predmet, ktorý má intímny vzťah k jeho telu. Táto soška sa prebodne alebo inak poškodí a obeti má pobodaný orgán ochorieť. Črty magického myslenia majú podľa psychologičky i osobné veštby, ktoré sa riadia nasledujúcim pravidlom: ak sa niečo stane, moje prianie sa splní (resp. nesplní). Napríklad študent si ráno pred skúškou hodí mincou, pričom hlava by mala znamenať úspech a druhá strana neúspech. Človek niekedy využije na osobnú veštbu nejakú bežnú životnú situáciu, napríklad keď si povie, že ak stihne električku, podarí sa mu ten deň aj niečo iné, a naopak.
Pravda podľa horoskopov
Podľa kognitívnych psychológov je prejavom pôsobenia magického zákona podobnosti aj Jungov predpoklad existencie synchronicity, čo je zmysluplná zhoda dvoch alebo viacerých udalostí. Podľa Junga nie je lineárna či cirkulárna kauzalita jediným záväzným a vysvetľujúcim princípom v prírode. Potvrdzujú to práve synchrónne javy, kde existuje pozoruhodná časová zhoda medzi vnútornými psychickými a vonkajšími fyzickými udalosťami s podobným významom. Jung uvádza ako príklad osobnú skúsenosť, keď od rána videl niečo s rybami, začalo sa to mimovoľným obrázkom, ktorý si nakreslil a nasledovalo mnoho súvisiacich udalostí s motívom ryby. Ak človek postrehne synchronicitu, vychádza podľa psychologičky nielen zo zákona podobnosti, ale tiež z predpokladu, že udalosti vo svete sa odohrávajú vo vzťahu k nemu alebo kvôli nemu. R. Falk pri výskumoch dospel k záveru, že ľudia vnímajú synchrónne udalosti ako zmysluplné a hodné pozornosti iba vtedy, ak sa týkajú ich samotných. Tento fenomén označil ako egocentrické skreslenie.
Z racionálneho hľadiska je podľa Plhákovej náhoda dôsledkom toho, že sa v realite stretnú najmenej dva javy, ktoré majú svoju vlastnú príčinu. Napríklad človeku idúcemu ráno do práce spadne na hlavu cencúľ. Príčinou tejto udalosti je a) snaha daného jedinca zarobiť si peniaze a b) jarné oteplenie. Ľudia niekedy predpokladajú, že podobné udalosti sú trestom za domnelú či reálnu vinu. Po prepuknutí epidémie aidsu mnohí usúdili, že ide o trest boží za hriešnosť ľudstva, predovšetkým v sexuálnej oblasti. Zmysluplné súvislosti ľudia nachádzajú aj pri čítaní horoskopov, hádaní z ruky alebo pri návšteve veštkyne, ktorá predvída ich budúcnosť z kariet či krištáľovej gule. Ako upozorňuje autorka, nedá sa vylúčiť, že ľudská schopnosť objavovať súvislosti umožňuje subjektívne prijatie niektorých psychologických testov. Napríklad pri Lüscherovom teste farieb sú nálezy napísané tak obratne, že sa hodia prakticky na kohokoľvek. Podobne ako pri horoskopoch jedinec vždy nájde určitý vzťah medzi svojím vnútorným duševným dianím a opisom svojej povahy v termínoch tejto testovej metódy.