Po skončení druhej svetovej vojny expandovalo japonské hospodárstvo prakticky bez prerušenia až do začiatku poslednej dekády 20. storočia, keď sa zrútila bublinová ekonomika a nastalo obdobie "stratenej dekády ". Japonsko si zabezpečilo výnimočné ekonomické postavenie vo svete zásluhou vynikajúceho byrokratického systému a usilovnej pracovnej sily. Japonské systémy a praktiky efektívne fungovali na úrovni vládnej administrácie aj na úrovni manažmentu podnikov. Základom japonského spoločenského a ekonomického poriadku bola skupinová organizácia, ktorú Chie Nakane, profesorka na Tokijskej univerzite, vo svojej známej knihe Japanese Society z roku 1970 pomenovala ako vertikálnu spoločnosť. Pre ňu bola charakteristická štruktúra tradičnej japonskej domácnosti, resp. rodiny.
V osemdesiatych rokoch minulého storočia nastali významné zmeny v domácej i vo svetovej ekonomike. Japonsko sa ocitlo pred novou realitou, na ktorú včas a náležite nereagovalo, čo v deväťdesiatych rokoch vyústilo do najvážnejšej depresie ekonomiky po druhej svetovej vojne. Vývoj japonského hospodárstva stagnuje i na začiatku 21. storočia, boj o jeho záchranu je mimoriadne aktuálny.
Bankroty a rast nezamestnanosti
Po poklese reálneho HDP vo fiškálnom roku 2001 oproti predchádzajúcemu fiškálnemu roku o - 1,3 % sa o rok v Japonsku obnovil ekonomický rast. Analytici však nepripisovali miernemu zvýšeniu väčší význam. Na raste HDP v roku 2002 sa podieľal približne dvoma tretinami predaj japonských výrobkov v zahraničí (plus 6 %). Chronickou bolesťou ekonomiky sú bankroty podnikov, ktorých počet dosiahol vlani druhú najvyššiu úroveň v povojnovej histórii, keď predstavoval 19 458 prípadov.
V októbri 2002 sa zvýšila miera nezamestnanosti na 5,5 %, čo je od skončenia druhej svetovej vojny historické maximum. Každý ôsmy Japonec vo veku od 15 do 24 rokov je nezamestnaný, čo je najhorší výsledok od roku 1953. Podiel absolventov univerzít, ktorí nepracujú, ani nepokračujú v štúdiu, vzrástol v minulom roku na 21,7 %.
Podľa analytikov bolo určité ozdravenie japonskej ekonomiky počas štyroch za sebou nasledujúcich štvrťrokov 2002 krátkodobé. V poslednom štvrťroku klesol ekonomický rast (0,5 %). Posilnili sa obavy, že vývoj hospodárstva naberá kurz k recesii. Exportný boom z polovice roka 2002 strácal dynamiku.
Pretrvávajúca skepsa v hospodárstve spolu s inými sentimentmi spôsobili, že akciový index tokijskej burzy Nikkei, ktorý skončil 12. marca 2001 na novej postbublinovej kritickej úrovni 11890,70 bodov, sa prepadol 10. marca t. r. pod psychologickú hranicu 8 000 bodov, pod ktorou sa ocitol naposledy 9. marca 1983. Následne sa jeho situácia ešte zhoršila, keď 28. apríla zatvoril na 7607,88 bodu, t. j. na viac ako 20-ročnom minime.
Príčiny stagnácie
V prvých mesiacoch roka 2003 klesol viac než o 10 %. Pre vládu to bola veľmi zlá správa. Akciový index Nikkei odvtedy vzrástol a 1. júla t. r. zatvoril na 9-mesačnom maxime na úrovni 9278,49 bodu. Vývoj ekonomiky sa zastavil, keďže za prvé tri mesiace tohto roka zaznamenal nulový rast. Vláda však v júni oznámila, že za prvý štvrťrok vzrástol HDP reálne oproti predchádzajúcemu štvrťroku o 0,1 %. Niektorí experti predpokladajú na tento rok jednopercentný ekonomický rast, čo by v podstate znamenalo pokračovanie stagnácie hospodárstva. Prognóza Svetovej banky na rok 2003 je 0,8 %.
Hlavné problémy hospodárstva, ktoré sú brzdou v úsilí odpútať sa od stagnujúceho stavu:
- Japonsko prechovávalo nadmernú vieru v ekonomický úspech a sociálnu stabilitu, ktorým sa krajina tešila v sedemdesiatych rokoch
- v druhej polovici osemdesiatych rokov zasa prepadlo eufórii z bublinovej ekonomiky, čím stúpala dôvera japonských občanov
- nedarilo sa držať krok s meniacimi sa globálnymi trendmi v obave, že sa vytratí príslovečná jedinečnosť japonskej kultúry a že bude potrebné ju chrániť
- Japonsko váhalo a váha rozlúčiť sa s ekonomickým systémom, ktorý bol dlhý čas úspešný, hoci už splnil svoju úlohu
- pokles medzinárodnej konkurencieschopnosti, čo sa prejavuje i v jej nízkom hodnotení na globálnych trhoch
- vysoké domáce náklady. Medzinárodné porovnanie pracovných nákladov na jednotku produkcie ukazuje, že v Japonsku sú vyššie než vo vyspelých krajinách.
| Medzinárodné porovnanie pracovných nákladov na jednotku produkcie hospodárstva (Japonsko = 100) | |
|
Krajina |
Percento |
| Japonsko | 100 |
| USA | 77,1 |
| Nemecko | 81 |
| Francúzsko | 69,5 |
| Veľká Británia | 77,1 |
| Južná Kórea | 36,2 |
Bremenom sú zlé úvery
K zníženiu nákladov môžu prispieť odvetvia a podniky tým, že budú sledovať rast produktivity a zvyšovať pridanú hodnotu. Úlohou vlády je opustiť reguláciu a protekcionizmus, lebo nesie zodpovednosť za nízku produktivitu v niektorých odvetviach.
Veľkým bremenom hospodárstva sú pretrvávajúce zlé (nedobytné) úvery v bankovej sfére, ktoré ju zaťažujú sumou 52,4 bilióna jenov (444 mld. USD), čo predstavuje 9,8 % japonského HDP. Niektorí analytici pokladajú tento odhad za minimálny a tvrdia, že ak by sa tieto posudzovali prísnejšie, tvorili by dvojnásobok až trojnásobok.
Problém zlých úverov sa neustále odsúval, resp. neriešil zásadne. Japonská vláda preto tlačí na banky a žiada ich, aby sa s nimi čo najrýchlejšie vyrovnali a tie zasa očakávajú, že vláda podnikne v tom príslušné kroky. V septembri 2002 Japonská centrálna banka po prvý raz naliehala na vládu, aby urobila nevyhnutné opatrenia na ozdravenie portfólia bánk. Zároveň jej navrhla využiť na pomoc bankovníctvu zdroje z mimoriadneho fondu v sume 15 biliónov jenov. Vláda začína riešiť túto úlohu, zatiaľ iba čiastkovo. Situácia je kritická, a preto vyžaduje rozhodný postup, t. j. zbaviť sa zlých úverov vôbec.
Japonsko ovládla deflácia. S výnimkou fiškálneho roka 1997, keď sa zvýšila spotrebná daň, od fiškálneho roka 1994 klesá deflátor HDP zo 100,3 % postupne až na 95,8 % v roku 2000. Isté zníženie miery deflácie sa dostavilo r. 2001. Deflátor HDP klesol však v apríli 2003 oproti rovnakému mesiacu roku 2002 o 3,5 %. Japonská ekonomika sa prepadá do hlbokej deflačnej fázy.
Ako zvládnuť defláciu
Názory na zvládnutie deflácie sa diametrálne odlišujú. V zásade ide o to, či sa využije radikálna cesta stratégie inflácie, alebo sa zvolí menej riziková alternatíva a budú sa presadzovať štrukturálne reformy. Bývalý guvernér Japonskej centrálnej banky Masaru Hayami zastával názor, že inflačný cieľ by bol pre vládu a centrálnu banku ľahkomyseľným hazardom. Podľa neho samotná menová politika nepohne cenami, a preto má vláda pokračovať v efektívnej fiškálnej politike. Riešenie videl v prebudovaní dopytu, na čo sú potrebné reformy.
Nový guvernér Japonskej centrálnej banky Toshihiko Fukui, ktorý sa pokladal za zástancu rovnakej menovej politiky ako jeho predchodca, sa zdá agresívnym v otázke použitia netradičných nástrojov. Ešte pred svojím nástupom do funkcie guvernéra v marci 2003 sa vyjadril, že využitie inflácie pokladá za vhodný nástroj finančnej politiky, čím naznačil, že môže radikálnejšie postupovať proti deflácii.
Podnikateľská sféra sa prikláňa k názoru, že recept na vyrovnanie sa s defláciou vyžaduje vykonať opatrenia na strane dopytu i ponuky a uplatniť na to kombináciu primeraného zdaňovania a finančných pák. Ide o schodný postup, je však potrebné, aby sa príslušné kroky vykonali čo najskôr a dôsledne.
Popri turbulenciách v ekonomických podmienkach nastávajú i demografické zmeny, súvisiace s klesaním pôrodnosti (na 1 000 obyvateľov klesla z 28,1 roku 1950 na 9,4 v roku 1999) a rýchlym starnutím japonského obyvateľstva (obyvatelia starší ako 65 rokov tvorili roku 1999 už 16,7 % populácie). Japonci sa obávajú, že to môže viesť v budúcnosti k nedostatku pracovných síl, a to môže podkopať ekonomickú vitalitu krajiny. Niektorí odborníci však poukazujú na to, že pri ich hodnotení sa vychádza väčšinou zo status quo, ktorý sa vyznačuje nehospodárnym spôsobom využívania práce, pričom personálna predimenzovanosť sa akceptuje ako norma. Japonské podniky pociťujú nadbytok pracovníkov, čo vyvíja tlak na znižovanie stavov. Zastávajú opačný názor, t. j. že práve nižšia pôrodnosť sa môže stať pre Japonsko vhodnou príležitosťou na redukovanie vysokých nákladov a zvýšenie efektívnosti hospodárstva.
Prioritou je udržať zamestnanosť
Vytvorenie a praktizovanie nového stimulujúceho spoločensko-ekonomického systému vyžaduje predovšetkým zriecť sa doterajšej absolutizácie skupinovej organizácie, resp. podstatne ju modifikovať. Profesorka Chie Nakane poukazuje na to, že vertikálna spoločnosť v Japonsku vyústila do extrémneho stavu a že tento trend sa rozšíril na celú spoločnosť. Podľa nej súčasné zmeny vedú k tomu, aby sa uzatvorená japonská spoločnosť otvorila. Nemyslí si pritom, že tieto zmeny povedú k úplnej transformácii charakteru japonského skupinového systému. Pokiaľ to bude možné, zachová si pravdepodobne svoju podstatu.
Podľa Hiroshiho Okudu Japonsko sa dosiaľ sústreďovalo najmä na zabezpečenie materiálnej prosperity takým spôsobom, aby každý pracovník dosiahol výrazný ekonomický rast a prispel k zvýšeniu životnej úrovne celého národa. V budúcich rokoch by sa mala venovať energia aj na ovplyvňovanie emocionálnych potrieb jednotlivca, čo by malo byť ďalšou motivačnou silou spoločensko-ekonomického vývoja. Preto každému sa má umožniť, aby uplatnil svoje schopnosti v práci a dosiahol reálne uspokojenie. Podobne je to i s podnikmi, ktoré majú rozmanité ciele. Aby sa to stalo skutočnosťou, musí verejný i súkromný sektor takto konať.
V prípade ústrednej vlády a miestnych vlád je dôležité, aby uviedli do života regulačnú reformu a riadili prostredníctvom reorganizovaných financií, daní a sociálneho zabezpečenia. Priemyselné odvetvia a podniky musia reformovať manažment, ktorý si má zakladať na vlastnej zodpovednosti a zamerať sa na zdokonalenie konkurencieschopnosti v globálnom svete. Nové podmienky vyžadujú uskutočniť korekcie v manažmente ľudských zdrojov, predovšetkým eliminovať odmeňovanie spočívajúce na princípe seniority, ale zároveň modifikovať systém celoživotného zamestnania. Prioritou je udržať zamestnanosť a vytvárať pracovné príležitosti a čo najskôr pripraviť vládne opatrenia na reorganizáciu systému poistení zamestnancov, aby sa tak zvýšila sieť ich istoty.