V mnohých filmoch býva scénka, v ktorej sa nad kočíkom nakláňa staršia dáma s milým výrazom v tvári. Na jej láskyplné oslovenie sa však z kočíka ozve strašný rev. Diváci sa smejú a vedci môžu začať experimentovať.
Niektoré deti sa pri pohľade na osobu, ktorá sa pozerá do kočíka, rozplačú, iné sa správajú, akoby sa nič nestalo a možno sa aj začnú trochu usmievať. Vedci skúmajúci tento jav zistili, že búrlivo reaguje asi dvadsať percent dojčiat. Opakom týchto "vysoko reaktívnych" detí sú pokojné bábätká, ktorých je asi dvakrát viac. Zvyšok detí sa nachádza niekde medzi týmito dvoma krajnosťami.
Zaujímavejšie je však zistenie, že asi z tretiny krikľúňov v budúcnosti vyrastú veľmi bojazlivé deti. Naopak, z pokojných bábätiek sa stanú nebojácne a spoločenské deti. A asi tretina z nich sa v budúcnosti nebude báť takmer ničoho.
Príčinou je mozog
Temperament majú deti zrejme naprogramovaný. V predných častiach spánkových lalokov mozgu existuje zoskupenie nervových buniek, tzv. amygdala, mandľové jadro. Ide o jednu z križovatiek, riadiacich tvorbu a prežívanie základných emócií, napríklad strachu. Nervové bunky v mozgu, teda aj v amygdale, si vymieňajú informácie prostredníctvom niekoľkých nervových prenášačov. Tieto sa podieľajú aj na prežívaní úzkosti, smútku, radosti alebo akútnej zamilovanosti.
Jednotlivé nervové bunky a ich spojenie sú dané geneticky. Na povrchu týchto buniek sa vytvárajú receptory, na ktoré sa viažu nervové prenášače. Podľa toho, koľko a akých je v mozgu nervových prenášačov a v akom stave sú ich receptory, sa objavuje napríklad pocit smädu, hladu, radosti či zúrivosti.
Modrookí a menší
Predpokladá sa teda, že bábätká -- krikľúni -- majú v mandľovom jadre inak usporiadané nervové prenášače a ich receptory než ich pokojnejší rovesníci. Odborníci doteraz neprišli na to, či predpokladané rozdiely zostávajú v mozgu po celý život. Ale je pravdepodobné, že odlišnosti trvajú prinajmenšom do veku 11 rokov. Tak dlho bol súbor detí zatiaľ sledovaný. Vedci podrobili obe hlavné skupiny dlhým vyšetreniam. Na ich základe zistili, že elektrická aktivita mozgu sa v oboch skupinách značne odlišuje. Gény, ktoré stavajú mozgy ustrašených a neustrašených detí, ovplyvňujú väčší počet vlastností. Napríklad farbu očí a výšku postavy. Vedci si tiež všimli, že v skupine jedenásťročných detí, ktoré boli v útlom veku ukričané, je každé štvrté dieťa modrooké a menšie. V skupine pokojnejších detí malo modré oči a malú postavu len každé dvadsiate dieťa.
Čo z toho vyplýva? Gény spolupracujú, vplývajú na seba navzájom a zvyčajne ovplyvňujú viac ako jednu vlastnosť. Mať nejaké genetické vybavenie teda znamená nejaké určenie, ale neznamená, že toto určenie je osudové.