Využívanie fondov zaniknutých bezpečnostných zložiek štátu bolo do súčasnosti v SR oficiálne možné len pre potreby Národného bezpečnostného úradu (NBÚ) SR a Vojenského obranného spravodajstva (VOS). Legálna práca s nimi sa teda obmedzila na preverovanie osôb a objektov počas bezpečnostných previerok na ochranu utajovaných skutočností. Vlastníkom celej archívnej dokumentácie, vrátane evidenčných a registratúrnych pomôcok zrušených inštitúcií, sa má podľa zákona č. 553/2002 o sprístupnení dokumentov z činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 -- 1989 stať do konca marca 2003 Ústav pamäte národa (ÚPN).
Po tom, ako NR SR na poslednej schôdzi svojho II. volebného obdobia v lete tohto roku zákon schválila, zavládla v spoločnosti eufória z odtajňovania archívu Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Najmä kvôli nemu bol vlastne zákon prijatý. Proces sprístupňovania môže spomaliť zložité vyhľadávanie fondov, ale aj umelé prekážky ich delimitácie. Spoločnosť síce očakávala, že sa zákonom uvoľnia bariéry, ktoré za posledných 13 rokov bránili bádateľom i jednotlivcom získať obraz o zasahovaní štátu do ich súkromia v minulosti, ale sprístupňovanie nebude automatické ani celoplošné. Bude sa musieť vyrovnať s viacerými úskaliami, hlavne s pretrvávajúcim odporom časti obyvateľstva k "otváraniu" minulosti, viaczmyselným výkladom legislatívy či zložitým procesom, ktorý sprevádza každú delimitáciu archívov.
Do zväzkov nahliadnu iba jedinci, prípadne ich najbližší príbuzní, ak ÚPN nájde písomný doklad o ich vedomej či nevedomej spolupráci s ŠtB alebo o ich sledovaní. Dobrovoľne sa tak budú môcť podrobiť akejsi lustrácii podobnej tým, ktoré sa v ČSFR týkali iba určitej skupiny verejných činiteľov.
Organizovaná panika
Predstava predkladateľov zákona o predmete sprístupňovaných materiálov je jednoznačná. V súčasnosti sa dá aj presne určiť, kde by sa mali archívne dokumenty nachádzať. Po udalostiach v novembri 1989, ešte pred tým, ako Federálne ministerstvo vnútra ČSSR ukončilo v polovici februára 1990 činnosť kontroverzných krajských správ ŠtB ako súčastí Zboru národnej bezpečnosti (ZNB), prešli spisy a zväzky z jej produkcie skartáciou. Organizovanú skartáciu operatívnych zväzkov nariadil prvý námestník ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc. Od 1. do 8. decembra príslušníci ŠtB nenávratne odstránili na troch slovenských krajských správach ŠtB viac ako 6 000 spisových jednotiek. Cielený výber sa vzťahoval aj na zväzky osôb, ktoré pôsobili v inštitúciách celoslovenského významu. Pokyn pražskej centrály na likvidáciu záznamov konštatoval, že dokumenty stratili pre ŠtB "štátno-bezpečnostný" význam, a teda že nemajú spravodajskú hodnotu. Okrem toho sa vedenie ministerstva vnútra snažilo uvoľnením preplnených skladovacích priestorov na krajských veliteľstvách ŠtB "zlepšiť" manipuláciu, archiváciu a vedenie agendy. Predpokladá sa, že ŠtB vtedy skartovala až 95 % živých zväzkov "vnútorných nepriateľov štátu".
Dokumenty staršieho dáta ostali vďaka dôslednému dodržovaniu archívnych smerníc ŠtB takmer neporušené. Pri rekonštrukcii informácií z už neexistujúcich záznamov ÚPN pravdepodobne pomôže, že o skartovaných dokumentoch sa viedol skartačný protokol. Súčasťou rozkazu o vytriedení a neodkladnej likvidácii spisov, ktoré by mohli odhaliť záujmové zameranie ŠtB v poslednom období jej existencie, bolo aj nariadenie o vytvorení zoznamov osôb, inštitúcií -- objektov, zväzkov aj s dátumom ich založenia, ale aj o problematike spisov či výťah z kompromitujúcich materiálov. Niektoré osobitne dôležité časti fondov sa pred zničením originálov dokonca fotografovali na mikrofilmy.
Vďaka dôslednej a viackoľajnej evidencii ŠtB sa podľa expertov na skúmanie tejto problematiky dajú vymedziť všetky záujmové oblasti ŠtB a jej informačné toky. Evidencie krajských správ ŠtB v regiónoch sa zbiehali v centrálnej informačnej databáze v Prahe. Tam viedol štatisticko-evidenčný odbor kartotéky sledovaných osôb a ich osobných údajov, od roku 1954 centrálny register zväzkov, pracovné náplne príslušníkov ŠtB, ich personálne záznamy, ale aj hodnotenia a správy operatívnych zložiek ŠtB. Jednou z prvých úloh ÚPN bude do konca septembra budúceho roka zverejniť zoznam personálnych spisov príslušníkov bezpečnostných zložiek. O nazretie do ich "kádrovej zložky" bude môcť požiadať občan SR, ktorý vo svojom spise nájde zmienku o konkrétnom pracovníkovi ŠtB, ktorý jeho spis viedol. Len krajské útvary kontrarozviedky ŠtB v SR ku koncu novembra 1989 mali 1 861 príslušníkov a občianskych zamestnancov.
Prešľapy demokracie
Za posledných 13 rokov sa podarilo zostaviť presný obraz o tom, ako ŠtB pracovala. Informácie zo skartovaných dokumentov sa dajú rekonštruovať. Sprístupnenie zachovaných fondov by malo odstrániť riziko, že materiály, vyhlásené za skartované, neboli zničené, ale že ich niekto uložil na neznámom mieste, pretože kalkuloval s vydieraním či diskreditáciou určitých osôb v budúcnosti.
Iným prípadom, s podozrením na manipuláciu s dokumentmi ŠtB, bola kauza Tisova vila, pri ktorej sa, napriek konkrétnym indíciám, dodnes nepodarilo jasne preukázať, kto zorganizoval vykradnutie archívu ŠtB v Trenčíne. Okrem straty zväzkov boli vtedy čiastočne znehodnotené aj zoznamy spolupracovníkov. Páchatelia z nich vytrhli niekoľko číslovaných strán s menoslovom bývalých "záujmových" osôb a informátorov ŠtB. Podľa domnienok a neskorších prípadov vydierania v polovici 90. rokov, sa stratené zväzky týkali osôb s "progresívnymi" ponovembrovými osobnými ambíciami vo vrcholnej politike.
Po rozdelení ČSFR zostali archívne fondy z veľkej časti v majetku ČR. Týka sa to aj archívov bezpečnostných zložiek. Do slovenských archívov sa nedostalo takmer nič z produkcie vojenskej kontrarozviedky, útvarov sledovania či spravodajskej (odpočúvacej) techniky. Uzavreté dohody o spoločnom využívaní fondov SR dostatočne nevyužila. Podpísalo sa na tom najmä obchádzanie tzv. lustračného zákona, ktorým sa stanovili ďalšie predpoklady na výkon funkcií v štátnych orgánoch. O nič menej dôležitým dôvodom na zanedbanie medzištátnej delimitácie archívov bola aj finančná náročnosť kopírovania zachovaných fondov pre potreby SR.
V labyrinte archívnych políc
Presný odhad množstva zachovaných dokumentov určených na prevedenie do vlastníctva ÚPN sa asi urobiť nepodarí. Niektoré archívy merajú veľkosť fondov na bežné metre, iné na počet zväzkov. Dodnes nie je isté, či a aké písomnosti k skúmanej problematike by ÚPN mohol nájsť v archívoch ústredných štátnych a republikových orgánov či rôznych politických a spoločenských organizácií, o ktorých zákon o pamäti národa nič nehovorí. Podľa navrhovateľa zákona a súčasného poradcu ministra spravodlivosti Jána Langoša však bude musieť ÚPN preskúmať aj delimitačné protokoly národného, oblastných a okresných archívov, do ktorých sa po roku 1990 tieto fondy mohli dostať ako súčasť tematicky úplne odlišných historických prameňov.
Fyzická lokalizácia materiálov nie je známa pri všetkých okruhoch problematiky a činností bezpečnostných zložiek. Po zániku ŠtB bez nástupníckej organizácie sa objavili informácie, že jej archív tvorilo celkovo vyše 600 tis. zväzkov rôzneho charakteru. V súčasnosti sa však spomína už iba 60 tis., teda rovná desatina. Nedá sa jasne preukázať, ako sa k týmto číslam dospelo, pretože jeden zväzok by sa v prípade potreby dal delením "zmanipulovať" tak, aby z neho vzniklo viacero položiek na súpiske.
Archivári rezortov vnútra, obrany a spravodlivosti, ktorí v súčasnosti spravujú písomnú a dokumentárnu pozostalosť bezpečnostných zložiek, vo väčšine prípadov odmietajú špecifikovať tematické zameranie častí fondov v ich depozitoch. Medzinárodná archivárska rada v roku 1993 pripravila pre UNESCO správu o princípoch narábania s tajnými dokumentmi zaniknutých bezpečnostných represívnych zložiek. Archivári odporučili postsocialistickým krajinám, aby písomné celky zaradili medzi kultúrne dedičstvo krajiny. Zároveň by pri tom mali ich kolegovia zachovať pôvodnú štruktúru fondov, ktorá kopíruje pôvodné vnútorné usporiadanie spravodajských inštitúcií. Tá veľavravne vypovedá o spôsobe fungovania a o "organizme" inštitúcie. Podľa tejto koncepcie by mal začať fungovať aj archív ÚPN. Jeho archivári, historici a "reštaurátori" informačných databáz by mali prijať etický kódex práce s dokumentmi o represii, aby nepodľahli subjektívnemu výkladu histórie.
Dezorientovaní profesionáli
Riaditeľ Slovenského národného archívu Peter Draškaba vylúčil, že by ich archív prebral materiály týkajúce sa ŠtB "čo i len okrajovo". Podľa archívneho zákona nie sú verejné archívy oprávnené spravovať materiály, ktoré nesú jeden zo štyroch stupňov utajenia. Tie stanovil zákon o ochrane utajovaných skutočností. Na takýto druh písomností zriaďujú archívy ich pôvodcovia či nástupnícke organizácie. V prípade bezpečnostných zložiek sa to teda týka ministerstiev vnútra a obrany.
Archív ŠtB v roku 1990 prevzalo zo zákona federálne ministerstvo vnútra, ako nástupnícka organizácia Ministerstva vnútra ČSSR, pod ktorým ŠtB v predchádzajúcom období pôsobila. Po rozdelení ČSFR a vzniku SR rozhodla druhá Mečiarova vláda, že presunie lustračné kompetencie z Ministerstva vnútra (MV) SR na Slovenskú informačnú službu (SIS). Rozhodnutie sprevádzalo aj presunutie všetkých zväzkov ŠtB z archívu MV do SIS. Vláda sa dostala do podozrenia, že práve o to jej išlo. Pod vedením prvého riaditeľa SIS Vladimíra Mitra vydávala služba lustračné osvedčenia len 9 mesiacov. Po zastavení lustrácií v SR v roku 1994 sa už fondy ŠtB do archívu MV nevrátili.
Ďalšiu písomnú agendu ŠtB prevzala v rámci rozluky z ČR v roku 1998 už priamo SIS. Podľa riaditeľa odboru spisovej a archívnej služby všeobecnej sekcie MV Miloslava Prajku išlo vtedy o agendu bratislavskej centrály ŠtB a jej troch slovenských krajských správ. Fond zväzkov ŠtB zaradila SIS do svojich poznatkových fondov. Po minuloročnom prijatí zákona o ochrane utajovaných skutočností sa medzi jeho prílohy dostal, na návrh SIS, aj zoznam 74 okruhov utajených skutočností, ktoré chránia pred zverejnením písomnosti z jej produkcie. Pod položku evidencie rôzneho charakteru SIS zaradila aj archív ŠtB.
Od vzniku SR sa SIS, ako spravodajská agentúra demokratického štátu, musela viackrát vyrovnať s kritikou za využívanie archívov bývalej ŠtB. Dnes sa už totiž ŠtB dá označiť za netypickú tajnú službu s nedemokratickými metódami práce a nezákonnými spôsobmi získavania informácií. Riaditeľ kancelárie SIS Vladimír Šimon však uviedol, že zákon o ochrane utajovaných skutočností, mimochodom prijatý až osem rokov, po delimitácii archívu ŠtB do SIS, umožňuje spravodajcom SIS čerpať informácie aj z tohto zdroja.
Šimon odhaduje, že presun písomností zo SIS do ÚPN by sa mal týkať 70 tis. dokumentov, nešpecifikovaného objemu či počtu listov. SIS je pripravená fondy odovzdať v stanovenej 6 mesačnej lehote. Riaditeľ SIS Vladimír Mitro podľa Šimona "už nariadil zhromaždiť dokumenty ŠtB a zostaviť ich inventárny zoznam". Služba si položila podmienku, že ich presun a prebratie v ÚPN môžu vykonať len ľudia, ktorí majú "licenciu" na prácu s utajenými skutočnosťami. Okrem toho by si mal podľa SIS aj samotný ústav od NBÚ zadovážiť certifikát objektovej bezpečnosti.
Dohodou medzi vládou SR a ČR o spoločnom využívaní stanovených informačných a archívnych fondov vzniknutých činnosťou ministerstiev vnútra v oblasti vnútorného poriadku a bezpečnosti, sa obidve zmluvné strany na 20 rokov zaviazali dodržiavať stupeň utajenia stanovený pôvodcom. Dohoda vyšla v zbierke zákonov pod číslom 201 v roku 1993. Preto je podľa Šimona záväzná, ako platný právny predpis aj pre SIS. Dohoda na jednej strane utajované skutočnosti chráni, na druhej však legislatíva o ochrane utajovaných skutočností umožňuje vedúcemu príslušnej inštitúcie zmeniť stupeň utajenia dokumentov v jeho vlastníctve. Takúto možnosť Šimon v prípade riaditeľa SIS a archívov ŠtB vylúčil. Zákon sa totiž vzťahuje len na tzv. pôvodné písomnosti a "dokumenty ŠtB nepochádzajú z produkcie SIS, tá ich len spravuje", zdôraznil riaditeľ kancelárie. Tento postoj služby Mitro tlmočil vo svojom liste aj predsedovi NR SR, premiérovi, prezidentovi, ministrovi spravodlivosti a predsedom Výboru NR SR pre kontrolu SIS, Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a Ústavnoprávneho výboru. Okrem toho, že priemerná dĺžka certifikácie osôb NBÚ trvá 4 mesiace a mohla by oddialiť prijímanie žiadostí občanov o sprístupnenie zväzkov bezpečnostných zložiek, môže táto podmienka spochybniť ochotu informačnej služby podieľať sa na sprístupnení dokumentov. NBÚ totiž osvedčenia o úspešnom absolvovaní previerky vydáva najmä na základe informácií, ktoré mu poskytuje SIS. V prípade ÚPN by tak SIS získala rozhodujúci podiel na rozhodovaní, komu umožní s utajenou, 50-ročnou minulosťou "pracovať". Aj keby ÚPN splnil všetky podmienky SIS, praktické preberanie fondov podľa jednotlivých položiek delimitačného protokolu by mohlo byť značne komplikované, aj keby sa kontrola ich obsahu obmedzila len na spočítanie listov v spisoch. Podľa Šimona by takéto preberanie mohlo trvať niekoľko mesiacov.
Langoš, na rozdiel od SIS, považuje prijatie zákona o pamäti národa za prvý krok k sprístupneniu dokumentov ŠtB v plnom rozsahu. Podľa neho nemá význam robiť certifikácie zamestnancov ÚPN. Zákon o pamäti národa prijal parlament práve preto, aby mohli byť zväzky sprístupnené, a nie naďalej utajované, len v inej inštitúcii. Jediným kritériom pre prácu s týmito dokumentmi bude dodržiavanie ochrany osobných údajov.
Rozdrobené, roztratené
VOS prevzalo podľa hovorcu ministerstva obrany Františka Kašického z českých archívov len "zanedbateľnú časť archívnych fondov". Delimitácia sa týkala "niekoľkých desiatok zväzkov, s minimálnou spravodajskou hodnotou". Do SR sa popri tom dostali aj personálne spisy príslušníkov VOS v činnej službe. Kašický potvrdil, že VOS už v súčasnosti pripravuje "konkrétne opatrenia" na uplatnenie zákona o pamäti národa tak, aby kontrarozviedka stihla splniť časové limity na odovzdanie dokumentov.
Riaditeľ Archívu MV v Levoči Pavol Roth konštatoval, že levočský archív nikdy neevidoval vyšetrovacie operatívne spisy ŠtB, ani osobné, skupinové či objektové zväzky jej spolupracovníkov. Rôzne evidencie z činnosti ŠtB, ktoré potvrdzovali ich existenciu, však v archíve opatrovali. Personálne spisy príslušníkov ŠtB, rovnako ako aj príslušníkov verejnej bezpečnosti, archivuje od vzniku SR Archív MV v Nitrianskej Strede. Roth predpokladá, že pred delimitáciou bude musieť ÚPN prezrieť viaceré fondy levočského archívu, aby sa dalo presne vymedziť, čo z nich môže v budúcnosti pri rekonštrukcii činnosti bezpečnostných zložiek využiť. "Máme spracované rôzne materiály z produkcie ŠtB rozdelené podľa činnosti aj podľa zložiek riadenia zaradené do fondov, ale sú to veľké haldy archívnych škatúľ, ktoré sa budú musieť pred delimitáciou osobitne posúdiť," dodal Roth. Ďalej potvrdil, že aj niektoré z týchto písomností nesú označenie rôzneho stupňa tajnosti. Doteraz ich sprístupňovali len na základe povolenia ministra vnútra alebo Úradu ochrany utajovaných skutočností MV.
Riaditeľ archívu v Nitrianskej Strede Ján Gajdoš tvrdí, že "sprístupňovanie archívov ŠtB nie je dostatočne legislatívne doriešené". Konanie rezortných archívov môže usmerniť len minister vnútra. Gajdoš nevedel potvrdiť, či sa pri delimitácii budú presúvať originály alebo kópie spisov.
Z dokumentov, ktoré uchováva Archív Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVaJS) SR v Leopoldove bude mať ÚPN pravdepodobne záujem o protokoly a zväzky odboru vnútornej ochrany Generálneho riaditeľstva (GR) Zboru nápravnej výchovy (ZNV). Riaditeľ archívu Ľubomír Zelenay upozornil, že v depozite archívu nie sú spisy osôb, ktoré boli evidované ako spolupracovníci ŠtB. "To, čo sa do archívu dostalo z GR po roku 1989, skartoval pre nedostatok priestorov samotný odbor vnútornej ochrany," spresnil Zelenay. Išlo o nedefinovanú "mŕtvu evidenciu". Z 80. rokov sa zachovali len indexy a protokoly v rozsahu 100 strán. Protokoly sa viedli "tak šifrovane, že sa v nich veľmi ťažko orientuje" a týkali sa vnútornej bezpečnosti príslušníkov stráže väzenských útvarov a civilného personálu. Podľa Zelenaya sa nijako netýkali agentúrnej práce ŠtB a o politických väzňoch sa osobitná agenda neviedla. Bývalí politickí väzni často od archívu ZVaJS žiadajú potvrdenie o dĺžke väzby, ktoré potvrdzuje ich nárok na odškodnenie. Spisy ZNV spred roka 1963, keď väzenstvo patrilo pod zložky MV a z prechodného obdobia 1963 až 1969, keď sa začala vytvárať osobitná správa väzníc, sa podľa Zelenaya nachádzajú v Archíve MV v Levoči.