Zaujímavé je, že najviac diskusie bolo o zrušení daní z dividend a úrokov. Prečo toľko rozruchu okolo relatívne málo známej dane? V "tučnom desaťročí" 1990 -- 2000 sa investori koncentrovali najmä na kapitálový výnos a príjmy z dividend sa nepokladali za také dôležité. Na trhu NASDAQ, ktorý sa zameriaval na rýchlo rastúce spoločnosti, len 20 % spoločností platilo dividendy a investori to počas obdobia investičnej bubliny akceptovali. Iná je situácia v prípade "blue chips". Až 70 % veľkých korporácií v USA kótovaných na Newyorskej burze vypláca dividendy v úhrnnej výške 300 mld. USD ročne. Niektoré analýzy akciových trhov nasvedčujú, že v historickom priemere sa dividendy na celkovom výnose z akcií podieľali až 40 %. Význam dividend stúpa najmä v čase "medvedieho trhu", ktorý asi bude sprevádzať kapitálové trhy niekoľko nasledujúcich rokov.
Sú dividendy dôležité pre radového občana?
Máloktorá americká domácnosť o sebe môže tvrdiť, že žije prevažne z dividend. Napriek tomu ich význam pre rodinný rozpočet nie je úplne zanedbateľný. Kým v 70. a 80. rokoch minulého storočia sa dividendy na príjmoch amerických domácností podieľali 2,5 -- 3,0 %, v súčasnosti predstavuje ich podiel na hrubých ročných príjmoch až 4,7 %. To už je polovica mesačnej výplaty. Ťažko povedať, ak sa tento podiel vyvinie po zrušení dane z dividend, ale asi vzrastie. O význame zdaňovania dividend pre nákupy akcií sa medzi ekonómami už dlho vedú spory. Tí cynickejší tvrdia, že daň je pre oceňovanie cenných papierov neutrálna, pretože investori si ju zakalkulujú do svojich investičných plánov. Iní zas poukazujú na nepopierateľnú obľubu komunálnych dlhopisov, ktoré sú v USA oslobodené od dane. Oslobodenie dividend od zdanenia môže mať niekoľko pozitívnych účinkov pre americkú ekonomiku:
* Zdaňovanie dividend viedlo k tomu, že akcionári podnikov sa do vyplácania dividend veľmi nehrnuli. Načo kŕmiť večne nenásytný štát? Investori si prišli na svoje v kapitálovom zhodnotení akcií. Firmy radšej nechávali zisk nerozdelený a po niekoľkých rokoch ho použili na fúzie alebo akvizície svojich konkurentov. Udalosti tohto typu vyústili do nákupnej horúčky a ďalšieho rastu cien akcií. Investori si znovu prišli na svoje a neuvedomili si, že pomáhajú nafukovať investičnú bublinu. Väčšina fúzií a akvizícií sa ukázala ako ekonomické dobrodružstvo a v konečnom dôsledku znížili hodnotu spoločností. Vyplácanie dividend by teoreticky maloviesť k tomu, že sa investori začnú zameriavať viac na reálne hospodárenie spoločností a tie si zas budú musieť odpustiť neuvážené nákupy.
* Vyplácanie dividend by pomohlo zvýšiť dôveru investorov v kótované spoločnosti. Kapitálové zisky boli v mnohých prípadoch dosiahnuté za cenu falšovania firemného účtovníctva a vyrábania fiktívnych ziskov. Dividendy, to sú peniaze "na drevo" a nemožno ich vyplácať z fiktívnych príjmov.
* Vyplácanie dividend by malo vrátiť pozornosť investorov k investovaniu do akcií v čase, keď úrokové miery z bankových vkladov a dlhopisov klesajú k historickým minimám. Oživenie akciového trhu by sa malo spätne premietnuť do vyššieho ekonomického rastu. To je nanajvýš žiaduci cieľ, lebo Bushovu administratívu máta strašidlo deflácie, ktoré by z Japonska mohlo preskočiť aj do USA.
Faktom je, že niektoré americké spoločnosti majú z čoho vyplácať dividendy. Napríklad Microsoft naakumuloval nerozdelený zisk vo výške 75 mld. dolárov, Cisco 18 mld. a Dell 7,5 mld. Microsoft už aj vypustil pokusný balónik a po prvýkrát v histórii vyplatil dividendy. Zatiaľ pravda len symbolických 16 centov na akciu.
Ako zareaguje ekonomika?
Bushovi ekonomickí experti (väčšinou ide o Republikánov) na podporu svojich tvrdení uvádzajú tieto argumenty:
* Zrušenie daní z dividend a úspor má v roku 2003 vytvoriť 276-tisíc a v roku 2004 jeden milión nových pracovných miest. Dobrá správa pre súčasných 8,1 mil. nezamestnaných aj pre štát. Noví zamestnanci zaplatia na daniach z príjmu a spotrebných daniach omnoho vyššie sumy ako bude strata zo zrušenej dane.
* Dividendy sa platia z už zdaneného príjmu a pri ich zdanení dochádza k dvojitému zdaneniu. To je nemorálne a narúša to homogenitu daňového systému.
* Vláda by pri riadení ekonomiky mala používať tie ekonomické nástroje, ktoré používajú manažéri úspešných firiem. Ekonometrické modely a historické štatistické údaje potvrdzujú, že podniky dosahujú lepšie výsledky v prostredí s nízkou daňovou záťažou. Bushovi poradcovia tvrdia, že ekonomický rast by sa z odhadovaných 3,3 % mal zvýšiť na 4,1 % v roku 2004. Každý rok by sa mal HDP zvýšiť o dodatočných 100 mld. dolárov. Priemerný daňovník by mal každý rok ušetriť na daniach 1 010 dolárov. To by sa malo premietnuť do zvýšenej spotreby a to o dodatočných 108 mld. USD v roku 2004 a 132 mld. USD v roku 2005.
* Vyše 80 mil. investorov by sa malo tešiť zo zvýšenia hodnoty svojich akcií o 10 -- 15 %. Úspory amerických domácností by sa mali zvýšiť o 88 mld. USD v roku 2003, 172 mld. USD v roku 2004 a 81 mld. USD v roku 2005.
Odporcovia daňových škrtov zas poukazujú na hazardovanie s rozpočtovými príjmami a hrozbu neúmerného rastu federálneho dlhu. Kritika "zľava" prichádza najmä od Demokratov. Tí tvrdia, že zrušenie daní z dividend pomôže najmä najbohatším vrstvám spoločnosti, lebo chudobní akcie nekupujú. Spochybňujú aj priaznivé efekty znížených daní na ekonomický rast. A. F. Brimmer, bývalý člen Federal Reserve Board tvrdí, že aj keby sa každý rok poskytli daňové úľavy vo výške 500 mld. USD, rast HDP by sa zvýšil len o 0,5 % a nezamestnanosť klesla len o 0,1 -- 0,2 %. Brimmer podotýka, že americká ekonomika produkujúca ročne HDP v objeme prevyšujúcom 10 triliónov dolárov jednoducho nepocíti zmeny pri znížení daní v priemernom objeme 60 -- 70 mld. USD ročne. Proti daňovým škrtom nenamieta, ale považuje ich za nedostatočné. Poukazuje na fakt, že ani najväčšie zníženie úrokových sadzieb americkej centrálnej banky sa neprejavilo vo výraznejšom oživení ekonomiky.
Vážne sú aj výhrady proti zvyšovaniu daní v období, keď sa federálny deficit prepadá pod magickú úroveň 3 % HDP a krajina nevie, koľko bude stáť vojna s Irakom a kto ju vlastne zaplatí. Niektorí ekonómovia maj výhrady aj k druhej časti Bushovho daňového balíčka, podľa ktorej by sa v rokoch 2004 -- 2006 malo znižovanie daní urýchliť a dane by potom mali zostať trvalo nízke. Každá ekonomika potrebuje pevné kotvy. Medzi ne patrí monetárna politika udržujúca na uzde rast cien a fiškálna politika zabezpečujúca, že zadlženie štátu neprekročí rozumné medze. Clintonova vláda dokázala po takmer 20 rokoch dostať vládny rozpočet do prebytku, a tým aj znížiť vládny dlh pod ďalšiu magickú hranicu 60 %. Za Busha sa rozpočtové prebytky stali minulosťou. Rekordný deficit vo výške 300 mld. USD plánovaný na tento rok posunie vládny dlh smerom nahor.
Ekonomická prax poskytuje argumenty tak zástancom, ako aj odporcom daňových škrtov. V SR napríklad znižovanie daňových sadzieb jednoznačne pomohlo k zrýchleniu ekonomického rastu, ako aj k celkovo vyššiemu výberu daní. Podobný recept však pred dvoma rokmi skúsila aj japonská vláda, s katastrofálnym výsledkom. Ekonomický rast ďalej klesá, krajina sa zmieta v kŕčoch deflácie a daňový výpadok posunul japonský vládny dlh do nedostižných výšin. Jednoznačné recepty asi neexistujú. V každom prípade môžeme sledovať americkú daňovú reformu s veľkým záujmom.