Základná otázka: Čo je sociálna spravodlivosť a kde ju nájsť?

Na druhej strane existuje mnoho príkladov toho, že kapitalizmus je úspešný. Najjasnejším príkladom bola vojna v Iraku. Jej rýchly koniec umožnila nielen armáda Spojených štátov, ale predovšetkým americký hospodársky systém. Len veľmi bohatá krajina si totiž môže dovoliť financovať takmer perfektnú, najmodernejšou technikou vyzbrojenú vojenskú mašinériu.
Systém, ktorý sa v USA uplatňuje tak dôsledne ako nikde inde vo svete, sa nazýva kapitalizmus. A všade, kde po skončení 2. svetovej vojny nastalo obdobie všeobecného blahobytu, boli uplatňované práve kapitalistické princípy: voľná hospodárska súťaž, pripravenosť prijať riziká a bezohľadnosť. Práve tretiu z uvedeným možností pravdepodobne zmierňujú sociálne "náplasti".
AKÁ JE REALITA V NEMECKU?
Táto najväčšia európska ekonomika sa už dlhý čas pohybuje na hranici medzi stagnáciou a recesiou, štyri milióny ľudí sú bez práce. Najväčšie a najvýznamnejšie spoločnosti, ktoré tvoria frankfurtský index Dax, majú už len sotva tretinu hodnoty než pred tromi rokmi. Milióny malých akcionárov prišli o množstvo peňazí. Počet bankrotov dosahuje rekordnú úroveň a ozdravenie ohrozených spoločností financujú zväčša ich zamestnanci. Príčinou tohto vývoja je s najväčšou pravdepodobnosťou postoj nemeckej vlády, ktorá stále váha s reformou systému sociálneho zabezpečenia, ako aj príliš regulované trhy a vysoké mzdové náklady. Vzniká tak otázka, či Nemecko nedôsledne uplatňovalo kapitalistické princípy alebo práve naopak, príliš dôsledne. Odpoveď nie je jednoduchá, veď vážne hospodárske a sociálne problémy majú aj USA a Japonsko.
Keď v lete minulého roka prepukli finančné škandály, ktoré spustil smutne preslávený energetický gigant Enron Corp., New York Times objavili "Watergate amerického hospodárstva", Washington Post písali o "červovi v jadre kapitalizmu" a Fortune poukazoval na "zlyhanie systému". Uznávaný profesor Technologického inštitútu štátu Massachusetts (MIT) Noam Chomsky vtedy hovoril o zanedbaní akútnych problémov, najmä o chorom zdravotníckom a vzdelávacom systéme, o bezdomovcoch, nezamestnanosti, kriminalite a chátraní centier miest.
Pozoruhodný na tomto pozadí je fakt, že v Európe, kde sú ľavicové, sociálnodemokratické názory ešte stále silne zakorenené, bol kapitalistický systém napádaný v oveľa menšej miere. V Nemecku sa kritika systému prakticky neozýva, politika sa zaoberá rekapituláciou faktov. A navyše, ľavičiari nemajú poruke úspešnejší systém, ktorý by mohli ponúknuť.
KRÍŽ KAPITALIZMU
Cieľom každej ekonomiky je, alebo aspoň by malo byť, ponúknuť ľuďom rovnaké šance, zabezpečiť čo najvyššiu životnú úroveň, a pritom nevyčerpať obmedzené zdroje jednotlivých oblastí. Vzniká tak otázka, či tieto ciele dokáže kapitalizmus splniť. V celosvetovej hospodárskej súťaži budú priemyselne rozvinuté štáty nútené čoraz viac zvyšovať svoju produktivitu, aby mohli konkurovať lacnejším krajinám. Dôsledkom bude narastajúca koncentrácia práce na čoraz menší počet vysoko platených odborníkov: majstrov, inžinierov, vedcov, učiteľov, právnikov či poradcov. Pre rozširujúcu sa zvyšnú pracovnú silu tak zostanú horšie platené práce, ktoré už nebude možné ďalej racionalizovať.
Zlyhá teda kapitalizmus práve na svojom víťazstve, ako to v 40. rokoch minulého storočia predpovedal ekonóm Joseph Schumpeter? Skrachuje na tom, že spoločnosť je bohatá ako ešte nikdy predtým, ale zároveň chudobná na prácu? Neoliberáli sa spoliehajú na to, že všetko vyrieši trh. Ich patrón, škótsky ekonóm a filozof Adam Smith, vypracoval teóriu "neviditeľnej ruky", ktorá sa postará o to, že ziskuchtivosť a sebeckosť neúmyselne podporia blahobyt celej spoločnosti.
Spoločenstvo obyvateľov Zeme stojí v 21. storočí pred dvomi globálnymi výzvami. Prvou je narastajúci rozdiel v blahobyte medzi severom a juhom (heslo: hlad) a druhým je ohrozenie prirodzených životných podmienok (zmena klímy, nedostatok vody). Smithova neviditeľná ruka však tieto výzvy nevyrieši. Pravdepodobne preto, že neexistuje. A to je presne kríž kapitalizmu: trh je totiž pri mnohých rozhodnutiach so sociálnymi a s ekologickými dôsledkami slepý, keďže tieto dva aspekty sa nedajú vyjadriť v cenách. Ako by sa dala, napríklad, definovať a koľko by stála väčšia sociálna spravodlivosť v spoločenstve? V každom prípade kapitalizmus v súťaži rôznych systémov zvíťazil. Či odolá krízam a či je humánny, musí ešte dokázať.
JEDINÁ ŠANCA REFORIEM
Reformy majú šancu na úspech len vtedy, keď ich ľudia budú považovať za spravodlivé. V súčasnosti však reformný program nemeckej vlády Agenda 2010 vyvoláva rozpory. Mnohí sociálni demokrati a odborové organizácie spochybňujú tento program a pýtajú sa, či jeho návrhy zodpovedajú princípu spravodlivej spoločnosti, ktorá osobnú slobodu spája so solidaritou. Vo svojich pochybnostiach však nie sú osamotení. Mnohí ľudia považujú krátenie podpory v nezamestnanosti, znižovanie nemocenských dávok a ostatné radikálne návrhy za nespravodlivé.
Aj tí, ktorí sú presvedčení o nevyhnutnosti reforiem, musia otázku spravodlivosti brať vážne. Už od čias Platóna je totiž spravodlivosť v západných krajinách jednou zo štyroch hlavných cnostní dobrého panovníka. O to viac sa musí týmto aspektom zaoberať demokraticky volená vláda. Reformy sa totiž dajú uplatniť jedine vtedy, keď ich výrazná väčšina obyvateľov štátu považuje za spravodlivé. V opačnom prípade sa názor ľudí jasne prejaví pri volebných urnách alebo rozštiepením spoločnosti.
Je to totiž práve spravodlivosť, ktorá drží štát. Diskusie o sociálnej spravodlivosti sa v Nemecku často vedú len na okraji záujmu. A pritom je istotne nespravodlivé, keď sa zmrazí dôchodok človeku, ktorý celý život poctivo a tvrdo pracoval. Na druhej strane sa však musíme opýtať, či je spravodlivé, keď dnešní mladí ľudia musia nahromadiť oveľa viac majetku, aby na dôchodku mali aspoň také podmienky ako ich rodičia. Nebolo by spravodlivé, aby rodičia vyšli svojim deťom v ústrety?
ČO JE VLASTNE SPRAVODLIVOSŤ?
Je samozrejmé, že sa množia pochybnosti o spravodlivosti celého nemeckého dôchodkového systému, ktorý stojí na generačnej zmluve. Ide o tichú dohodu, ktorú nikto nepodpísal a nikto ju teda nemôže vypovedať. Iba ak by navždy opustil krajinu. Jedným z riešení by mohla byť privatizácia aspoň niektorých rizík, ktoré táto zmluva prináša.
Do témy spravodlivosť dobre zapadá aj súčasný štrajk vo východnom Nemecku. Je skutočne spravodlivé, že vo východnej časti krajiny musia ľudia za rovnaké peniaze pracovať dlhšie než v západnej? Na druhej strane asi nie je práve najvýhodnejšie bojovať za princíp "rovnaká mzda za rovnakú prácu" za cenu tisícov stratených pracovných miest. To so sebou prináša hrozbu, že väčší počet nezamestnaných bude dostávať nižšiu podporu a akcionári zarobia menej, no šéfovia podnikov budú zarábať viac. Ekonómovia pochybujú, že táto nespravodlivosť sa bude dať odstrániť "vyštrajkovaním si" vyšších miezd.
Čo je teda spravodlivosť? Filozof Karl Popper poukázal na to, že za Platónovým ideálom spravodlivosti stál reakcionársky a protidemokratický obraz spoločnosti. Nespochybniteľná je naproti tomu definícia výmennej spravodlivosti: dávať a brať musia byť v každej zmluve, pri každej výmene rovnocenné. Jadrom všetkých problémov sú požiadavky na spravodlivé delenie. No nie je úplne jasné, na koho sú vlastne tieto požiadavky nasmerované.
Mám nárok na to, aby môj sused zarábal najviac o X % viac než ja? Má štát presadiť tento môj nárok, a ak áno, akými prostriedkami? Možno v tomto prípade platí vyjadrenie liberálneho ekonóma Friedricha Augusta von Hayeka: "Pravidlá distributívnej spravodlivosti sa nemôžu rovnať pravidlám správania sa voči seberovným, ale musia zodpovedať pravidlám správania sa panujúcich voči podriadeným."
BUDÚCNOSŤ SOCIÁLNEHO ŠTÁTU
Nikto by sa v súčasnej nemeckej spoločnosti nemal dostať do núdze nezávisle od toho, čo si zapríčinil vlastnou vinou. Z tohto princípu, ktorý nespochybňuje žiadny z politikov, vyplýva bezpodmienečný nárok na podporu pre každého, kto v Nemecku žije. No otázny pritom zostáva rozsah podpory a nároky podporovateľa voči podporovanému. Teda podnetná otázka, ak ide o určenie práce, ktorú je možné nezamestnanému prideliť. Dokonca aj s liberálnou zásadou rovnocenných šancí nastávajú v praxi problémy, len čo štát chce zasiahnuť do práv rodičov v prospech dieťaťa, napríklad v náboženských otázkach.
Všetky nastolené otázky neboli položené už dlhé roky, lepšie povedané, zodpovední si mysleli, že problémy vyrieši rozvoj sociálneho štátu. No práve v dôsledku tohto rozvoja sú otázky oveľa pálčivejšie a na mnohé z nich neexistujú jednoduché odpovede. Tie sa musia nájsť v diskusiách a v prípade potreby aj pri sporoch. Názory sa v tomto prípade rozchádzajú, hoci pôvodná a základná otázka zostáva: Čo je sociálna spravodlivosť a kde ju nájsť?