Druhým dôvodom rozhodnutia poslancov je skutočnosť, že vedenie HZDS na čele s V. Mečiarom podniká intenzívne kroky na to, aby ich z hnutia vylúčili. Hlasovanie o vzniku nového poslaneckého klubu je prvým bodom 8. schôdze NR SR, ktorá sa začne v utorok.
Za lídra skupiny 11 poslancov sa považuje dlhoročný člen HZDS Vojtech Tkáč, uznávaný odborník na právo v sociálnej oblasti. Pôsobil ako štátny tajomník aj minister práce v rokoch tretej vlády HZDS. Patrí sem však tiež Ivan Kiňo (bývalý šéf Slovenskej sporiteľne), Jozef Brhel (bývalý štátny tajomník ministerstva hospodárstva), Miroslav Ábelovský (bývalý právny zástupca V. Mečiara), Ján Gabriel (bývalý prezident VÚB), Ján Mikolaj (exriaditeľ Slovenskej správy ciest), Gustáv Krajči (exminister vnútra), Ladislav Polka (bol štátnym tajomníkom ministerstva vnútra v čase ministrovania Gustáva Krajčiho), Igor Pinkava (bývalý člen Výkonného výboru FNM), Rudolf Žiak (exšéf rozviedky SIS) a Milan Elsner. K platforme sa však hlási aj exministerka práce Oľga Keltošová a predsedovia Trenčianskeho a Prešovského samosprávneho kraja Peter Tomeček a Peter Chudík. Dôvodom odchodu z HZDS sú nedemokratické metódy, ktoré uplatňuje vedenie hnutia, ako aj netransparentný spôsob financovania.
Vznik HZDS
HZDS začalo, podobne ako iné politické strany po roku 1989, z VPN. Jeho vznik možno datovať 3. marcom 1991, keď vznikla platforma VPN -- Za demokratické Slovensko, ktorá sa 27. apríla 1991 deklarovala ako samostatný politický subjekt. Podnetom bolo odvolanie V. Mečiara z postu predsedu vlády, ktoré zapríčinili jeho politické, ale aj personálne nezhody s vedením VPN. Spolu s ním odišli do nového politického subjektu Michal Kováč (exminister financií), Milan Kňažko, z Demokratickej strany sa pridala Oľga Keltošová. V. Mečiara vystriedal na čele vlády predseda KDH Ján Čarnogurský, vládna koalícia VPN, DS a tzv. maďarských strán sa udržala pri moci. V závere jej pôsobenia prepukla tzv. "kauza Tisova vila", keď brannobezpečnostný výbor preveroval nezákonné skartovanie a zmiznutie niektorých spisov z archívu ŠtB v Trenčíne, ku ktorému došlo v januári 1990. V nich mal byť ako spolupracovník ŠtB vedený aj V. Mečiar. Dôslednému vyšetreniu kauzy nakoniec zabránil generálny prokurátor ČSFR Ivan Gašparovič. V parlamentných voľbách v júni 1992 hnutie dosiahlo výrazný úspech a obsadilo 74 poslaneckých kresiel. Predsedom vlády sa stal opäť V. Mečiar. Táto vláda viedla rokovania s českou exekutívou na čele s Václavom Klausom (ODS), ktoré viedli k rozdeleniu ČSFR k 1. januáru 2003.
Odchody a odvolania
K prvému rozkolu v HZDS došlo koncom marca 1993, keď po ostrej kritike populizmu a nedemokratických praktík V. Mečiara oznámil odchod exminister zahraničných vecí SR M. Kňažko. Spolu s ním opustilo hnutie 8 poslancov v NR SR. Stali sa zakladateľmi Aliancie demokratov.
Pätnásteho februára 1993 bol za prezidenta SR zvolený bývalý podpredseda HZDS Michal Kováč. V krátkom čase došlo k prvým sporom medzi ním a premiérom. Predmetom kritiky zo strany V. Mečiara bola o. i. skutočnosť, že v roku 1993 prezident dva razy odmietol menovať Ivana Lexu do funkcie ministra privatizácie. V. Mečiar sa preto rozhodol, že tento post ostane neobsadený a rezort viedol on sám, pričom I. Lexa pôsobil ako jeho štátny tajomník.
V marci 1994 bol V. Mečiar druhý raz odvolaný z funkcie premiéra. Predchádzala tomu ostrá kritika zo strany prezidenta SR M. Kováča v NR SR, ako aj ďalší rozpad poslaneckého klubu (odišlo 10 poslancov) a odchod ministrov na čele s ministrom zahraničných vecí Jozefom Moravčíkom a ministrom práce Romanom Kováčom. Táto skupina sa definovala ako Alternatíva politického realizmu. Jej prvým hovorcom bol P. Tomeček (ten sa vrátil k V. Mečiarovi, neskôr pôsobil v politických orgánoch HZDS, patril do tzv. trnavskej ekonomickej skupiny, ktorej najznámejším členom bol Vladimír Poór).
Koniec druhej vlády HZDS bol poznamenaný tzv. divokou privatizáciou, ktorá vyvrcholila počas niekoľkodňového obdobia, keď bola V. Mečiarovi vyslovená nedôvera, až po jeho formálne podanie demisie. Najvykričanejšou kauzou bolo predanie časti akcií VSŽ Košice do rúk skupiny prepojenej na Alexandra Rezeša.
Dlhá noc v parlamente
V dňoch 30. septembra a 1. októbra 1994 sa uskutočnili predčasné parlamentné voľby, v ktorých koalícia HZDS-RSS získala 34,93 % hlasov a stala sa tak najsilnejším parlamentným subjektom. Napriek tomu rokovania o zostavení novej vlády prebiehali neobyčajne dlho -- predsedovia budúcej vládnej koalície V. Mečiar, Ján Ľupták (Združenie robotníkov Slovenska -- ZRS) a Ján Slota (SNS) podpísali koaličnú zmluvu až 11. decembra a nová vláda bola vymenovaná 13. decembra.
Koalícia HZDS-SNS-ZRS však demonštratívne vystúpila už počas prvého rokovania NR SR, ktoré sa začalo 3. novembra a trvalo do skorého rána 4. novembra 1994. Do povedomia verejnosti sa zapísalo ako tzv. noc skrátenej demokracie. Vedenie parlamentu vrátane parlamentných výborov bolo kreované podľa hesla "víťaz berie všetko". Predsedom parlamentu ostal I. Gašparovič (pôsobil v ňom od roku 1992, teda aj počas pôsobenia vlády J. Moravčíka), vo funkcii predsedov a podpredsedov výborov boli len zástupcovia koalície. Poslanci vymenili generálneho prokurátora, vedenie NKÚ a preobsadili mediálne rady, ktoré vymenili vedenie STV aj SRo. Na návrh Oľgy Keltošovej boli do výboru pre životné prostredie zaradení mnohí významní predstavitelia opozície. Krátko po tejto schôdzi dostala SR prvý demarš EÚ, ktorý upozorňoval na riziká nedemokratického vývoja.
Demarše a varovania
Tento demarš bol prvým, ani zďaleka však nie jediným varovaním zo strany európskych partnerov. Tí opakovane upozorňovali, že štýl vlády V. Mečiara nie je prijateľný a môže ohroziť integráciu SR do EÚ. Tieto varovania však vyznievali naprázdno, vláda, ale aj vedenie HZDS ich bagatelizovali a popierali akékoľvek nedostatky a nedemokratické prvky v štýle vládnutia. Počas rokov 1994 až 1998 sa pritom udialo viac akcií, ktoré vyvolali obavy a znepokojenie: sústavné pokusy vytlačiť DÚ z parlamentu, útoky na tlač, organizácie tzv. tretieho sektora, ale aj cirkvi (kauza triptych Klaňania sa Troch kráľov). Pozornosť vyvolávali tiež účelové zmeny zákonov -- jedným z nich parlament presunul právo menovať riaditeľa SIS z prezidenta na vládu. Krátko nato bol do čela SIS vymenovaný Ivan Lexa. Na parlamentnej pôde bolo vrcholom vylúčenie F. Gauliedera z NR SR po oznámení, že vystupuje z HZDS.
Pokračovali tiež útoky V. Mečiara na prezidenta SR M. Kováča. Ich vyvrcholením bolo zavlečenie jeho syna M. Kováča ml. do Rakúska. Čoskoro sa objavili indície, že do zavlečenia boli zapletení príslušníci a technika SIS, nasledovali výmeny vyšetrovateľov prípadu. Dňa 29. apríla 1996 vybuchlo auto, v ktorom zahynul Róbert Remiáš, blízky priateľ a spojka expríslušníka SIS Oskara Fegyveresa, ktorý sa priznal k účasti na únose M. Kováča a následne opustil územie SR. Ani zavlečenie M. Kováča ml., ani vražda R. Remiáša doteraz nie sú súdne doriešené.
Začiatkom roku 1997 vyvrcholila petičná akcia za vypísanie referenda o priamej voľbe prezidenta SR. V tom čase parlament prijal uznesenie, žiadajúce prezidenta SR o vypísanie referenda o vstupe SR do NATO, rozmiestnení vojenských základní cudzích krajín a jadrových zbraní na území SR. M. Kováč spojil obidve referendá do jedného a vypísal ich na 23. mája. Po výroku ÚS SR, že otázka týkajúca sa priamej voľby prezidenta nie je v súlade s ústavou, sa minister vnútra SR Gustáv Krajči rozhodol otázku vypustiť napriek tomu, že ÚS SR upozornil, že na už vypísanom referende nemožno nič zmeniť. Ústredná referendová komisia následne konštatovala, že referendum bolo zmarené. Štátnym tajomníkom ministerstva vnútra bol vtedy L. Polka...
Šiesteho júla 1997 pozval summit NATO v Madride na prvú vlnu rokovaní o vstupe do NATO troch susedov SR -- Poľsko, ČR a Maďarsko.
Opravované amnestie
Na jar 1998 sa skončilo funkčné obdobie M. Kováča. Pretože parlament nebol opakovane schopný zvoliť novú hlavu štátu, prebral niektoré výkonné právomoci V. Mečiar. Jedným z jeho prvých krokov bolo udelenie amnestie na skutky, spojené s informáciami o údajnom zavlečení M. Kováča do zahraničia. V. Mečiar text amnestie neskôr opravil: udelil ju za únos samotný. Rovnako udelil amnestiu za zmarenie referenda. Neskôr sa na amnestie účinne odvolával tak G. Krajči, ako aj I. Lexa a ostatní vysokí funkcionári SIS. Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa V. Mečiar vzdal poslaneckého mandátu a jeho miesto v parlamente zaujal práve I. Lexa. Ten čelil niekoľkým žiadostiam o zbavenie imunity, v roku 1996 bol nakrátko vo vyšetrovacej väzbe. Po prepustení z nej sa mu podarilo uniknúť do zahraničia, na územie SR ho priviezli až v roku 2002. Vyšetrovatelia mali záujem aj o ďalšie osobnosti z HZDS. Šéfom rozviedky SIS bol napr. Rudolf Žiak. V časoch jeho pôsobenia SIS spracúvala materiály a správy, ktorých cieľom bolo o. i. spochybniť prijatie ČR do NATO.
Privatizácia
V noci z 3. na 4. novembra 1994 parlament napriek upozorneniu, že koná v rozpore so zákonom a s ústavou, zrušil niekoľko privatizačných rozhodnutí vlády J. Moravčíka z posledných dní jej pôsobenia, rozhodol tiež, že viaceré právomoci v oblasti privatizácie sa presunú z vlády na FNM SR. V jeho orgánoch pôsobili výlučne predstavitelia vládnej koalície. Obidva tieto zákony neskôr ÚS SR označil za protiústavné, avšak ich dôsledky sa prejavili. FNM SR nebol kontrolovateľný NKÚ, neboli zverejňované privatizačné projekty a verejnosť prakticky nebola informovaná o podmienkach, za ktorých získala vybraná spoločnosť podnik alebo jeho časť. Rozsiahle aplikovanie praxe započítavania budúcich investícií do kúpnej ceny viedlo k postupnému znižovaniu podielu dosiahnutej ceny na účtovnej hodnote podniku. Táto metóda dostala pomenovanie "za desatinu ceny, aj to na dlh", pretože investície boli vyrátané tak, že sa zaplatili z výnosov podniku. Dôvod tohto postupu vysvetlil A. M. Húska potrebou vytvorenia "kapitálotvornej vrstvy", alebo aj "dobrých privatizérov -- mečiarovcov".
Jedným z prvých krokov kabinetu bolo zastavenie rozbiehajúcej sa druhej vlny kupónovej privatizácie. V júni 1995 sa koncepcia kupónovej privatizácie zmenila na dlhopisové odškodnenie. FNM SR tak "zdedil" dlh vo výške asi 55 mld. Sk, s ktorým sa vyrovnával počas prvej vlády M. Dzurindu. Druhým dôsledkom zmeny spôsobu privatizácie bola faktická likvidácia mnohých investičných fondov. Vládna koalícia presadila tiež tzv. revitalizačný zákon. Podniky zaradené do programu, ktorý vyplýval z tohto zákona, prešli na základe revitalizačného projektu do osobitného režimu. Taktiež sa voči nim nemohli uplatňovať konkurzy, navyše neboli povinné splácať záväzky, ak tak rozhodla skupina vybraných veriteľov. Program sa nikdy nezačal naplno realizovať. Dôvodom bola skutočnosť, že mnohé aj fungujúce podniky požiadali o zaradenie do revitalizácie a ihneď prestali platiť odvody do Sociálnej poisťovne.
V roku 1997 vláda pripravila zákon o strategických podnikoch, ktorý vymenoval rad spoločností, ktoré mali úplne alebo čiastočne ostať v rukách štátu. Štát si v nich mal ponechať alebo majoritu, alebo zabezpečiť svoje rozhodovacie právomoci pomocou tzv. zlatej akcie. Tieto podniky mali zvláštne postavenie aj v tom, že voči nim sa nemohlo začať konkurzné konanie. Okrem SPP, SE, pošty, železníc a niekoľkých bánk sem patrili aj VSŽ Košice.
"Kindermanažment"
Jednou z najmedializovanejších skupín "kapitálotvornej vrstvy" boli Rezešovci. Základom ich moci bolo získanie časti akcií VSŽ Košice. Dostala ich 11. marca 1994 spoločnosť Manager, ktorej jeden z vlastníkov bol A. Rezeš. Okrem predaja výrazne pod cenu pozornosť pútala skutočnosť, že spoločnosť Manager vznikla 11. marca 1994. Potrebný kapitál si požičala od Priemyselnej banky, tej však požičala Banka Slovakia, ktorej kapitálové krytie pochádzalo výlučne od FNM SR. Počas druhej vlády V. Mečiara postupne získala skupina väčšinu vo VSŽ. Predaj poslednej časti akcií prebehol v roku 1995, v čase, keď už NR SR schválila zákon o strategických podnikoch, ten však ešte nezačal platiť, pretože ho prezident vrátil na opätovné prerokovanie. VSŽ Košice počas rokov, keď ich ovládala skupina vedená synom A. Rezeša Júliusom, postupne znižovali zisk, objavovali sa správy o tunelovaní podniku prostredníctvom nevýhodných zmlúv. V záujme zvýšenia možností financovania ovládla rezešovská skupina Investičnú a rozvojovú banku (IRB). V roku 1997 sa IRB dostala do nútenej správy.
Nafta v rukách Druhej obchodnej
V lete roku 1996, krátko po vyvrcholení vnútrokoaličného sporu o vedenie Slovenskej poisťovne, FNM SR predal takmer polovicu akcií Nafty Gbely spoločnosti Druhá obchodná. Šlo o prakticky neznámu spoločnosť, ktorá sídlila v polorozpadnutom dome obrastenom burinou. Kúpna cena bola 150 mil. Sk prvej splátky a pol miliardy budúcich investícií. Nafta Gbely pritom ročne vyprodukovala bilančný zisk vyše 1 mld. Sk, za rovnaký "balík" akcií sa dalo na kapitálovom trhu dostať viac ako 3 mld. Sk. Po čase sa akcie Nafty dostali do rúk V. Poóra. Keď sa o okolnosti privatizácie zaujímali médiá, V. Mečiar vyhlásil, že "nevie, kto privatizoval"...
HZDS v opozícii
Druhá vláda V. Mečiara skončila tak, ako začala: škandálom. Tým bolo prijatie novely volebného zákona, ktorý mal znemožniť integráciu opozície, najmä maďarských strán a pravicových strán, tým, že výrazne znevýhodňoval koalície. Opozičné strany dilemu vyriešili zlúčením (vznikla SMK), prípadne vytvorením volebnej strany bez zániku materských strán (SDK). Napriek tomu, že HZDS opäť zvíťazilo, nenašlo partnera na zostavenie väčšinovej vlády a pôsobilo v opozícii. Počas rokov 1998 až 2002 opakovane bojovalo s koalíciou pri každom pokuse o zbavenie imunity I. Lexu, ale aj G. Krajčiho (podozrivého z nepriameho úplatkárstva). Postupne na verejnosť prenikali správy o policajnom vyšetrovaní viacerých kriminálnych, ale aj ekonomických káuz zo staršieho obdobia -- od už známych prípadov VSŽ Košice a Nafta Gbely to bolo aj hospodárenie Slovenskej sporiteľne (v čase, keď na jej čele stál I. Kiňo, uzatvárala údajne podozrivé zmluvy týkajúce sa zmenkových obchodov), Všeobecnej úverovej banky (z čias, keď ju viedol J. Gabriel, poskytovala údajne úvery, o ktorých bolo zrejmé, že nikdy nebudú splatené), ale aj DMD Holdingu.
Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 2002 opustila HZDS skupina bývalých vysokých predstaviteľov na čele s I. Gašparovičom, k nemu sa pridala aj skupina zakladajúcich členov hnutia. V. Mečiar ich odchod komentoval slovami, že "hnutie sa očistilo". Dôvodom rebélie "gašparovičovcov" bol fakt, že sa nedostali na kandidátku. Po kritike nedemokratických metód v HZDS založili Hnutie za demokraciu, vo voľbách však neuspeli.
Protest opozičných poslancov 22. mája 1996 vyvolal riaditeľ SIS Ivan Lexa Správou o činnosti SIS. O podozreniach o účasti jej členov pri zavlečení M. Kováča ml. v nej nebolo ani slovo.
Zdroj: TASR/archív