Podivné účtovníctvo
Japonská banková legislatíva dovoľovala, aby si banky započítali prostriedky získané z vrátených daní (zaplatených za fiktívne úroky z nedobytných pohľadávok) do vlastného kapitálu. Tento postup nie je neobvyklý a používa sa napríklad aj v USA. Americké banky si však môžu započítať vrátené dane do vlastného kapitálu až vtedy, keď ich skutočne dostanú. Japonské banky to robili už vopred. Do platnosti však vstúpili nové predpisy, ktoré tento postup už nedovoľujú, pretože banka si v takomto prípade započítava do vlastného kapitálu príjem, ktorý ešte nenastal. Takýto budúci príjem tvoril v Resone až 77 % jej vlastného kapitálu. Finanční audítori prepočítali kapitálovú primeranosť banky Resona po novom. Okrem nízkej kapitálovej primeranosti má Resona problém aj s vysokou stratou, ktorá sa na finančný rok 2002 - 2003 odhaduje vo výške 838 miliónov jenov.
Resona nie je v japonskom bankovom systéme žiadnou výnimkou, skôr naopak. Najväčšia japonská a zároveň svetová banka Mizuho vykázala za finančný rok 2002 - 2003 stratu 2,38 trilióna jenov (19,8 miliardy USD), a to predovšetkým v dôsledku poklesu hodnoty akcií iných podnikov držaných v jej portfóliu. Kapitálová primeranosť pre banky podnikajúce na medzinárodnom trhu je 8 %. Mizuho, Sumitomo, UFJ a iné japonské veľkobanky toto kritérium spĺňajú len za použitia podobných praktík, aké použila Resona. Ak by ich účty audítori skontrolovali podľa nových predpisov, kapitálová primeranosť by klesla na 5,5 %.
Japonské banky čoraz viac klesajú pod ťarchou nedobytných pohľadávok voči klientom. Väčšina dlhov vznikla ešte v 80. rokoch 20. storočia v čase "bublinovej ekonomiky". Japonské firmy vtedy podľahli burzovej horúčke a požičiavali si v bankách veľké sumy na burzové špekulácie. Pôžičky zakladali nehnuteľnosťami, ktoré banky rady prijímali, pretože hodnota nehnuteľností rástla rovnako rýchlo. Po burzovom krachu zrazu banky zistili, že majú v portfóliách obrovské množstvá nedobytných úverov založených nepredajnými nehnuteľnosťami. Iným zdrojom rastu nedobytných pohľadávok sú bankroty tisícok malých a stredných podnikov, ktoré neprežili 10 rokov ekonomickej stagnácie a poklesu. Súhrnná hodnota nedobytných úverov sa podľa oficiálnej metodiky odhaduje na 52,4 trilióna jenov. Na porovnanie, je to suma, ktorá predstavuje 10 % japonského HDP a 17-násobok slovenského HDP. Finanční analytici však upozorňujú na veľmi "mäkkú legislatívu" pri klasifikovaní pohľadávok. Tá vychádza z toho, ako dlžníci splácajú existujúce dlhy. Ak sú splátky v poriadku, dlh sa klasifikuje ako bezproblémový.
Postupy amerických bánk
Americké banky však napríklad vychádzajú pri oceňovaní dlhu nie z minulých platieb, ale z dlžníkovho cash-flow. Ak má dlžník problémy s napĺňaním svojich príjmov, je zrejmé, že bude mať aj problémy pri splácaní bankového úveru. Ak sa objem problémových pohľadávok počíta týmto spôsobom, reálna hodnota zlých úverov je až trojnásobne vyššia. To zároveň znamená pre japonskú ekonomiku takmer neriešiteľný problém.
Keď sa pred niekoľkými rokmi slovenská vláda rozhodla odpísať dlhy slovenských bánk vo výške asi 110 miliárd Sk v súvislosti s ich predajom zahraničným investorom, slovenský vládny dlh v pomere k HDP hneď poskočil o 10 %. Celková hodnota vládneho dlhu sa však v Slovenskej republike pohybuje vo výške asi 40 % HDP a tento dlh je možné, aj keď s problémami, obsluhovať. Japonský vládny dlh je 140 % HDP (čo je najviac na svete medzi vyspelými štátmi) a na jeho obsluhu už teraz plynie polovica príjmov štátneho rozpočtu. Ak by japonská vláda chcela sanovať dlhy domácich bánk podobným spôsobom, vládny dlh by sa vyšplhal kdesi na 150 % HDP pri "mäkkej" metodike výpočtu, resp. 170 % HDP pri použití tvrdších štandardov. Obsluhovať takúto horu dlhov jednoducho nie je možné. Preto sa japonská vláda a centrálna banka snažia eliminovať hrozbu finančného kolapsu "salámovou taktikou" a zasahujú prípad od prípadu.
| Japonská ekonomika vysiela do sveta jednu zlú správu za druhou: |
| - HDP klesá dva roky za sebou. - Objem bankových úverov klesol v apríli 2003 oproti aprílu 2002 o 4,6 % a klesal už 64 mesiacov za sebou. - 22 firiem kótovaných na Tokijskej burze cenných papierov ohlásilo bankrot, čo je o jednu firmu viac ako pred rokom. - Celkový počet bankrotujúcich firiem vo finančnom roku 2002 - 2003 dosiahol 19-tisíc. Už tretí rok za sebou dosahuje počet bankrotujúcich firiem rekordné čísla. - Priemerná mesačná mzda v marci 2003 klesla oproti marcu 2002 o 1,1 %. Pokles priemernej mzdy trvá už 23 mesiacov za sebou. - Miera nezamestnanosti dosiahla 5,4 %, čo je povojnový rekord. Zvlášť hrozivá je situácia v nezamestnanosti mladých ľudí, ktorá dosahuje 14,6 % vo vekovej skupine 15 - 24 rokov. Japonsko je známe svojím modelom celoživotnej zamestnanosti v jednej firme. Ak sa mladému Japoncovi nepodarí nájsť zamestnanie po skončení školy, znamená to pre neho omnoho väčšiu traumu ako pre mladého Američana, ktorý za života vystrieda viacero zamestnaní. - Deflátor HDP (kompozitný cenový index na prepočet bežných cien na stále ceny) klesol v apríli 2003 oproti aprílu 2002 o 3,5 %. |
Ekonomický pád
Fatálny je najmä posledný údaj, pretože svedčí o akcelerácii deflačnej špirály. Vo vzduchu visia bankroty veľkých bánk a znehodnotenie úspor vkladateľov. O rozhýbanie ekonomiky sa snažilo niekoľko japonských vlád a guvernérov centrálnej banky. Pod vedením Masaru Hayamiho sa napríklad Japonská národná banka pokúšala oživiť ekonomiku pumpovaním peňazí za prakticky nulové úrokové sadzby. Tradičný keynesiánsky recept však nezaberá. Japonské banky sú preťažené zlými úvermi a boja sa poskytovať ďalšie úvery. Domácnosti obmedzujú svoju spotrebu a šetria, pretože neveria v budúcnosť. Súčasná situácia v Japonsku začína pripomínať veľkú hospodársku krízu v 30. rokoch 20. storočia. Spotrebiteľské ceny vtedy v Japonsku i USA klesali o 10 % ročne, čo zdevastovalo príjmy
firiem, zvýšilo nezamestnanosť a podmínovalo vtedajší finančný systém. Iný recept v súčasnosti skúša nový guvernér národnej banky Tošihiko Fukui. Pretože banky sa boja poskytovať úvery najmä malým a stredným podnikom, chce tieto subjekty podporiť centrálna banka. Firmy tohto druhu v minulosti emitovali dlhopisy založené nehnuteľnosťami a ponúkali ich na predaj bankám. Banky však tieto cenné papiere odmietajú kúpiť, pretože ich jednak majú vo svojich portfóliách dosť a okrem toho ceny nehnuteľností klesajú už 12 rokov za sebou. Fukui vyhlásil, že dlhopisy bude od malých a stredných firiem kupovať priamo centrálna banka. Zatiaľ ich akceptuje ako kolaterál na peňažnom trhu, ale v budúcnosti ich chce akceptovať aj na úverovom trhu. Ako vyhlásil Fukui, "priamy nákup súkromného dlhu centrálnou bankou je bezprecedentným postupom v jej histórii".
Spor o podobu reformy finančného systému
Meniace sa politiky zamerané na ozdravenie finančného sektora majú aj svoje politické pozadie. V Japonsku je prakticky od konca druhej svetovej vojny pri moci Liberálno-demokratická strana. Jej chrbtovou kosťou sú malí a strední podnikatelia a strana žije z ich príspevkov. Pred piatimi rokmi schválila program garancií za úvery pre malé a stredné podniky. Program však neprispel k ekonomickému oživeniu, pretože banky odmietli tieto úvery poskytnúť aj napriek vládnym zárukám. Suma dlhov v bankách ešte vzrástla, pretože ich reálnu hodnotu zvyšuje zrýchľujúca sa deflácia.
Iné krídlo vo vládnucej Liberálno-demokratickej strane reprezentuje Heizo Takenaka, šéf Agentúry pre finančné služby. Takenaka je pevne rozhodnutý vyčistiť Augiášov chliev zlých úverov a vykoreniť praktiky podivného účtovníctva z japonského finančného systému. Znárodnenie banky Resona sa pokladá za jeho osobné víťazstvo. Ide však len o čiastočný úspech. Japonská vláda sa pokúšala ozdraviť bankový sektor už v roku 1998 a 1999. V dvoch balíkoch vtedy doň napumpovala pomoc vo výške 78 miliárd USD. Za päť rokov sa však situácia nezmenila, skôr naopak. Je čoraz zreteľnejšie, že čiastkové riešenia nemajú úspech a bude nutné zlikvidovať celý objem zlých úverov (tak, ako to spravilo aj Slovensko). Na to však Japonsko, vzhľadom na jeho gigantický vládny dlh, nemá peniaze. Vláde teda neostáva nič iné, ako hasiť akútne požiare typu Resona. Tie sú však čoraz rozsiahlejšie. Každý vie, že skutočné riešenie je len jedno: drasticky obmedziť vládnu spotrebu a ušetrené prostriedky venovať na splácanie dlhov. Takáto politika sa však rýchlo prejaví v ešte hlbšom ekonomickom poklese a náraste nezamestnanosti. Liberálno-demokratická strana na takéto kroky sotva nájde odvahu.