Zoltán Demján: "Neľutujem jedinú sekundu v horách"

Pred 50 rokmi dosiahlo ľudstvo výstupom na Mount Everest tretí pól Zeme. Aký to malo význam a prínos? Ako možno tento výkon zhodnotiť s odstupom polstoročia?
-- Malo to predovšetkým objaviteľsko-geografický význam. No dôležitejšie je, že tento výkon posunul ľudské poznanie a predstavy o prekonávaní hraníc možného o veľký krok dopredu. Zároveň to bolo potvrdenie viery človeka vo vlastné schopnosti prekonávať prekážky a dosahovať zdanlivo nedosiahnuteľné veci.
Na budúci rok uplynú dve desaťročia od prvého československého výstupu na najvyššiu horu sveta. Vystúpili ste na ňu spolu s Jozefom Psotkom. Čo to znamenalo pre vás?
-- Bolo to vyvrcholenie mojej horolezeckej kariéry i keď výstup na Dhaulágirí o štyri roky neskôr považujem zo športového i osobného hľadiska za významnejší. Everest je asi tajným snom každého horolezca a jeho dosiahnutie významne zmenilo môj život. V negatívnom i pozitívnom zmysle. To dobré však prevážilo.
V čom?
-- Stal som sa z noci do rána známou osobnosťou, čo mi uľahčilo existenciu. Dnes to vidno i na tom, že mnohí mladí ľudia, ktorí museli byť vtedy ešte v plienkach, reagujú na moje meno. Popularita ale ukázala aj svoju škaredú tvár v podobe závisti. Niektorí ľudia sa ma snažili podraziť a spochybniť. Našťastie podobných útokov bolo menej ako tých prínosov. Po športovej stránke ma výstup na Everest dostal do stavu pohody a vyrovnanosti. Nič som si už nepotreboval dokazovať. Bola to vtedy moja najlepšia himalájska žatva. Strávil som sedem mesiacov v Nepále a vystúpil na dve osemtisícovky. Myslím si, že i vďaka takémuto odľahčeniu vznikol v roku 1988 prvovýstup alpským štýlom na Dhaulágirí, ktorý mal nepomerne vyššiu športovú aj ľudskú hodnotu.
Ako spomínate na toto obdobie intenzívneho výškového horolezectva?
-- Stále cítim, že ma to mimoriadne obohatilo. Neľutujem jedinú sekundu, ktorú som sa venoval horolezectvu. V časoch, keď bol problém vycestovať, som vďaka horolezectvu precestoval takmer celý svet. Okrem Antarktídy som bol na tých najvyšších kopcoch všetkých kontinentov. Teraz, s odstupom času cítim, že mi najmä to výškové horolezectvo pomohlo spoznať duchovné rozmery samého seba. Čerpám z toho každodenne, je to niečo, o čo sa nedá prísť. Čím väčší odstup má človek od toho, tým viac mu to dáva. Možno to súvisí s veľmi intenzívnymi pocitmi vo výškach, s tou intímnou blízkosťou k prírode a s určitým duchovným osvietením. Napríklad na Dhaulágirí som mal zážitok, akoby sa mi otvoril celý vesmír a cítil som sa ako jeho molekulárna súčasť. Vtedy som podobným veciam celkom nerozumel, bral som to ako náhodu a príliš som o tom nepremýšľal. Dnes to vnímam úplne inak. Začínam chápať, čo je tým magnetom, ktorý ťahá výškových horolezcov na najvyššie kopce. Aj napriek tomu, že tam platí známy pomer: deväť dielov trápenia k jednému dielu radosti. Avšak ten diel radosti preváži to všetko ostatné.
Súčasné himalájske horolezectvo je príliš skomercionalizované a skutočných športových výkonov je menej. Akoby priekopnícke a tvorivé počiny, známe z minulosti, z najvyšších kopcov vymizli.
-- Na jednej strane je to zlé, ale na druhej strane je to prirodzený dôsledok vývoja, s ktorým sa treba zmieriť. Etapa objavovania koruny Himalájí definitívne skončila. Mrzí ma to o to viac, že sám sa radím do poslednej generácie romantických horolezcov. Zažili sme tam ešte tie posledné dozvuky tohto obdobia. Potom prišiel celosvetový útlm vo výškovom horolezectve, ktorý spôsobila komercionalizácia diania v Nepále. Tamojšia vláda to okamžite využila a zvýšila poplatky za osemtisícové vrcholy. Pre porovnanie, my sme zaplatili v roku 1984 za Mt. Everest 2,5 tisíca USD, dnes je to 50-tisíc dolárov a viac. Toľko si normálmi horolezci nemohli a nemôžu dovoliť zaplatiť a tak sa celé výškové horolezectvo zvrhlo na nechutný obchod. Považujem to za absolútne nemorálne, lebo ani najlepší horský vodca nemôže prevziať zodpovednosť za klienta vo výškach nad osemtisíc metrov, čoho dôkazom sú i viaceré tragédie z himalájskych vrcholov.
Ako sa na to pozerá medzinárodná horolezecká komunita?
-- Pokúšal som sa to ovplyvniť v predstavenstve medzinárodnej horolezeckej organizácie UIAA, aby vyslovila s vodením na osemtisícovky nesúhlas. Ale som tam jediný člen, ktorý má skúsenosti z takýchto výšok a tak ma ostaní prehlasovali. UIAA vydala iba akési odporúčanie, aby túto činnosť vykonávali len vodcovia s dostatočnými skúsenosťami. Podľa mňa však ani tí najschopnejší a najskúsenejší lezci nedokážu prevziať zodpovednosť za niekoho iného, keď majú často v týchto extrémnych podmienkach ťažkosti sami so sebou. Záujem o vodenie na osemtisícovky však prevažuje riziká, pretože je to veľmi lukratívne. Napríklad za jeden takýto výstup zaplatí klient okolo 30-tisíc USD. Vodcovia sa predháňajú, aby ich vyviedli čo najviac, získali referencie a následne nových záujemcov. Potom to končí tragédiami, ako v roku 1996, keď zahynulo na Mt. Evereste 12 ľudí, vrátane dvoch špičkový vodcov. Myslím si, že podobný biznis, ktorý má v miesto v Alpách či iných nižších kopcoch, do týchto najvyšších hôr nepatrí.
Nie je však i športové výškové horolezectvo vo svete i na Slovensku v kríze?
-- Môžeme to nazvať krízou, ale je to prirodzený vývoj. Vývojová sínusoida je pár rokov určite v mínuse. Je však len otázkou času, kedy sa čoraz viac narastajúca obťažnosť lezeckých výstupov z menších hôr prenesie i do tých najvyšších. Som o tom presvedčený. A potom sa budú i v Himalájach podávať výkony o 3 -- 4 obťažnostné stupne vyššie, než to bolo za našich čias. Signály o takomto smerovaní dáva i domáca špička, ktorá to potvrdzuje športovo hodnotnými výstupmi v stredných veľhorách a už aj v Himalájach.
A čo vzťah bežných ľudí k horám, nie je aj ten v kríze? Môže v súčasnosti ešte človek hľadať v tomto vzťahu nejakú duchovnú cestu?
-- Mám pocit, že ľudia stále v horách čosi hľadajú. Myslím, že v súčasnosti sa to nejako láme. V deväťdesiatych rokoch to bolo dosť beznádejné, ale tým prelomom tisícročí akoby sa to začalo zlepšovať. Stretávam, napríklad, v slovenských horách v poslednom období čoraz viac ľudí. Myslím, že ten civilizačný pretlak a hlad po duchovnej očiste, ktorú tam ľahko získajú, ich možno neraz aj nevedome vedie do kopcov.
Nie je to čiastočne i dôsledok adrenalínového ošiaľu?
-- To je chorá a povrchná súčasť marketingu, ktorá nemá nič spoločné s nejakým hlbším vzťahom k horám a prírode. Sú to dozvuky tej krízy z konca minulého storočia, súčasne s náznakom určitej drobnej zmeny k lepšiemu. Ak ale prejdeme od vzťahu k horám, k vzťahu človeka k životnému prostrediu, tak celý tento marazmus sa dostal tak ďaleko, že svet je z hľadiska jednoty a miery trvalo udržateľného rozvoja na pokraji kolapsu. Na druhej strane, stále viac ľudí vníma, že to nie je cesta do budúcnosti. Preto si myslím, že sa to zase raz uberie správnym smerom. Utvrdzuje ma v tom aj čoraz viac ľudí s podobnými názormi. Som optimista.
Ako ste sa pri vašom dôvernom vzťahu k prírode vyrovnali so skutočnosťou, že pracujete pre firmu, ktorá spotrebúva prírodné zdroje? Nedostali ste sa do konfliktu svedomia?
-- Keď som začal robiť v cementárni, mal som tento konflikt. Ale keď som pochopil, o čom je výroba cementu, zistil som, že je to najekologickejší stavebný materiál po dreve. Produkcia cementu je bezodpadová, jediný negatívny produkt je kysličník uhličitý. Navyše je cement a betón plne recyklovateľný a po chemickej stránke je totožný s vápencom. V porovnaní, napríklad, s oceľou sú energetické náklady na výrobu a recykláciu betónu rádovo stokrát nižšie.
A čo lomy, jazvy v krajine?
-- Tým sa nedá vyhnúť. Súhlasím s tým, že nepatria do prírodne hodnotného a chráneného územia. Vápenca je dosť aj inde a po ukončení ťažby možno lomy tak zrekultivovať, aby sa stali atraktívne pre ľudí. O niečo podobné sa snažíme v Rohožníku napriek tomu, že nám to legislatíva zatiaľ prísne neukladá. Je to však záujem švajčiarskeho majiteľa a manažmentu.
Na Slovensku máme vápencové lomy aj v národných parkoch...
-- Tak tam by rozhodne nemali byť. Slovenské cementárne dokážu vyrobiť raz toľko cementu, ako sa spotrebuje. Nadprodukcia sa vyváža a tak sa tento ťažký, lacný, šedý prášok vozí hore dole, čo ho predražuje a druhotne zaťažuje životné prostredie. Vývoz cementu je neprirodzený a dopravovať ho ďalej ako 200 kilometrov je neefektívne. Preto by pre slovenské potreby stačili dve cementárne. Jedna na západe a druhá na východe a nemuseli by byť lomy a fabriky v národných parkoch.
Konflikt medzi využívaním prírodných terénov a ich ochranou sa bezprostredne týka i horolezectva. Väčšina skál a hôr je súčasťou chránených území. Horolezci a milovníci prírody sú z týchto oblastí vytláčaní pod rôznymi pseudodôvodmi.
-- Je to nedobrý stav, ktorý predstavuje celosvetový problém. Jedným z hlavných poslaní UIAA je práve preto zabezpečenie voľného prístupu horolezcov do hôr. Vychádza z filozofie, že človek je predsa tiež súčasťou prírody, tak ako kvety či vtáci a mal by mať voľný prístup kdekoľvek. Musí sa však voči prírode rozumne a zodpovedne správať. A medzi tých najväčších ochrancov prírody často patria skutoční horolezci. Preto je absurdné, aby nemohli do hôr chodiť. Všetko je vec rozumného prístupu a konsenzuálnej dohody.
Spoločnosť Holcim je dlhoročným sponzorom filmového festivalu horského dobrodružstva Hory a mesto, ktorý sa práve včera skončil. Prečo podporujete túto aktivitu?
-- Myšlienku priniesť hory do mesta na filmovom plátne považujem za veľmi prospešnú. Hlavne z toho dôvodu, že takéto podujatie dokáže aspoň sprostredkovane priblížiť mestskému človeku a predovšetkým mladým ľuďom všetko to, čo v horách možno zažiť, čo povznáša, obohacuje a o čom hovoríme. Podporu festivalu nevnímam ako reklamnú aktivitu pre našu firmu, ale ako možnosť pomôcť sociálnemu pilieru trvalo udržateľného rozvoja. Ako pomoc z hôr pre problematickú, často bezperspektívnu, mestskú existenciu. Nakoniec odozva a záujem o festival svedčia o tom, že dopyt po niečom takom tu bol obrovský. Ak sa nám podarí festivalom pritiahnuť každý rok aspoň pár mladých ľudí k prírode, má takáto podpora obrovský zmysel. Skôr ma mrzí nevšímavý a vypočítavý postoj iných firiem k tomuto podujatiu, bez vedomia širších súvislostí. Dôsledkom takéhoto stavu je namáhavá príprava každého jedného ročníka a neustály zápas o financie.
V horolezectve ste dosiahli postupne tie najvyššie méty až po Mt. Everest. V profesionálnej kariére to bolo podobné. Kde ste dnes a ako vidíte s odstupom času celé toto obdobie?
-- Veci, ktoré sa pri horolezectve robili úplne spontánne, som podobným spôsobom používal aj v práci. Znalosť ľudí a duchovných hodnôt bola ďaleko dôležitejšia pri riadení než iné techniky. Mal som asi šťastie, že tieto schopnosti si všimli moji nadriadení a môj rast bol preto prirodzený. Dodnes som presvedčený, že manažment je predovšetkým danosť premeniť schopnosti ľudí na hodnoty pre zákazníkov. Je to schopnosť posadiť ľudí vo firme na to miesto, kde sa najviac hodia a kde budú najväčším prínosom. Ďalej je dôležitý zodpovedný prístup, nielen k samotnej práci, spolupracovníkom, ale i k širšiemu okoliu a prírode, čo je tiež pri horolezectve samozrejmé a prirodzené.
Po rôznych výkonných funkciách ste teraz predsedom dozornej rady. Čo tento posun pre vás znamená?
-- Mám nepochybne viac času a priestoru sústrediť sa na nové úlohy. Som rád, že som v správnom momente vystúpil z centrifúgy exekutívneho manažéra, skôr než by ma táto pozícia vyžmýkala. Asi pol roka sa zaoberám profesionálnym lobingom, ktorý pre mňa predstavuje novú výzvu. Venujem sa mu s plným nasadením. Cítim, že rastiem a zisťujem, že zdanlivo nedosiahnuteľné veci sa dajú dosiahnuť. Napríklad sa stretávam s veľmi pozitívnou odozvou štátnych úradníkov na rôznych úrovniach. Ľudia mi vychádzajú v ústrety. Možno je to iným prístupom k nim. Používam však tie isté spôsoby, na ktoré som bol zvyknutý z hôr a riadenia.
Ako vidíte svoju najbližšiu budúcnosť?
-- Chcel by som skúsenosti zo svojich dvoch kariér skĺbiť a pomáhať firmám v hľadaní východísk zo súčasnej zložitej situácie. Som presvedčený, že toto storočie bude o dobrých vzťahoch a tí, čo ich dokážu vytvoriť, dosiahnu veľa.

Zoltán Demján (1955), ženatý, otec dvoch detí, vyštudoval geológiu na PFUK v Bratislave, významný horolezec, člen predstavenstva medzinárodnej horolezeckej asociácie UIAA, predseda dozornej rady spoločností Holcim SR, Česká republika a Poľsko. Žije v Bratislave.
Horolezecká kariéra: začínal v r. 1975. Prvé významné výstupy dosiahol vo Vysokých Tatrách, neskôr v Alpách a na Pamíre. V r. 1984 vystúpil bez kyslíka na Lhoce Šar a Mount Everest. V ankete o najlepšieho športovca ČSSR r. 1984 skončil na piatom mieste. V r. 1988 vytýčil prvovýstup na Dhaulágirí alpským štýlom, ktorý bol vyhodnotený ako najlepší himalájsky výkon sezóny.
Profesionálna kariéra: odborný pracovník štátnej ochrany prírody, učiteľ v horolezeckej škole,
špecialista na stavebné práce vo výškach, obchodník s horolezeckým materiálom, v r. 1992 prichádza do firmy Holcim (Hirocem) na post personálneho riaditeľa, v r. 1995 sa stáva generálnym riaditeľom a o rok neskôr predsedom predstavenstva, v r. 2002 opúšťa tieto funkcie a nastupuje na pozíciu predsedu dozorných rád v troch spoločnostiach Holcimu.
Z histórie Mt. Everestu
-- výška 8 848 m zameraná prvýkrát v r. 1852, najnovšie 8 890 m
-- prvý výstup: 29. mája 1953 o 11,30 hod., Edmund Hillary a Tenzing Norgay
-- prvý výstup bez kyslíka: jar 1978, P. Habeler a R. Messner
-- v súčasnosti vedie na vrchol 14 rôznych výstupových trás
-- na vrchole stálo ku koncu r. 2002 spolu 1 655 ľudí
Slováci na vrchole Mt. Everestu:
--1984, Z. Demján, J. Psotka (zahynul pri zostupe), prvý československý výstup z Južného sedla
-- 1988, J. Just (zahynul pri zostupe), prvý priestup juhozápadnou stenou alpským štýlom spolu s D. Becíkom, P. Božíkom a J. Jaškom, všetci zahynuli
-- 1998, P. Hámor, V. Plulík, V. Zboja, výstup severozápadným hrebeňom z čínskej strany (V. Plulík bez kyslíka)
zdroj: www.james.sk
-- počet výstupov na vrchol Mt. Everestu v r. 1953 -- 2002
v r. 1953 --1989 285
v r. 1990 --2002 1 370
spolu 1 655
-- počet úmrtí na Mt. Evereste v r. 1922 -- 2002
175
-- v r. 2001 vystúpil na vrchol doposiaľ najmladší horolezec 16-ročný šerpa Temba Tscheri
-- v posledných 4 rokoch bol z vrcholu uskutočnený zjazd na lyžiach, snowborde a zlet tandemovým padákom
zdroj: www.everestnews.com