Novinári v ohrození

"Zdá sa mi, že som sa predtým občas úplne hlúpo a zbytočne rozčuľoval. Malichernosti a hlúposti sa mi odrazu darí obchádzať," hovorí Jožo Kubáni pre FORMÁT o tom, ako ho zmenila skúsenosť z Dunajca. "Vyhýbať sa však riziku? Určite nie. To je súčasťou prostredia, v ktorom sa pohybujem."
Adrenalínový šport. Niektoré bulvárne médiá sa po Kubániho dráme, ktorá skončila so šťastným koncom, snažili čitateľom vnútiť názor, že televíznych reportérov do rizika nútia ich šéfovia. Údajne v záujme čo najvyššej sledovanosti.
"Je to nezmysel, rozhodujem sa sám a dobrovoľne. S kolegom kameramanom pracujeme na miestach, kde sa veci dejú. Som proti tomu, aby sme stáli pri nejakom strome a popisovali niečo, čo divák nevidí. V zime občas prechádzame žľabmi aj pri štvrtom stupni lavínového nebezpečenstva. Nerobíme to však samoúčelne. Väčšinou vyhľadávame a filmujeme horolezcov alebo skialpinistov, ktorí takýmto spôsobom riskujú svoj krk. Aby sme sa k nim dostali, musíme robiť to isté," vysvetľuje Kubáni.
Nestáva sa potom takto chápaná žurnalistika adrenalínovým športom s cieľom zatraktívniť tému pre diváka? Už americký sociológ Neil Postman pred štvrťstoročím v diele Éra prázdnoty popísal mechanizmy, vďaka ktorým sa televízia stala fenoménom obrazu dnešného sveta. Spravodajstvo sa tak chápe ako forma zábavy, kde divák nedostane podstatné informácie, ale scénku pripomínajúcu šou.
Smutná štatistika. Pri výkone svojho povolania každoročne zahynú vo svete desiatky reportérov. Väčšinou vo vojnách alebo iných konfliktoch. Slovenskí novinári sa našťastie v tejto smutnej štatistike neobjavujú. V lepšom prípade utŕžia facku od agresívneho politika. Dôvodom je možno to, že až na výnimky slovenská žurnalistika neopúšťa svoj záhumienok. Ak sa niekde vo svete udeje niečo naozaj významné, slovenské médiá využívajú spravidla služby českých reportérov. V čase kosovskej krízy v roku 1999 vtedajší riaditeľ STV odôvodňoval nevyslanie vlastného štábu strachom o ľudí a drahú techniku. Podobne dôvody uvádzal šéf spravodajstva Markízy na otázku, prečo nevyslal reportéra Henricha Krejču do Ingušska a Čečenska, hoci tam chcel ísť a cestu mal pripravenú.
Medzičasom sa situácia zmenila. Reportéri slovenských televízií boli v Iraku aj na Srí Lanke alebo v Indonézii. Sú to skúsenosti na nezaplatenie, ktoré postupne vymaňujú našu žurnalistiku zo zápecníctva a závislosti na českých kolegoch.
Výťah do pekla. "Mám pocit, akoby som zišiel výťahom priamo do pekla," rozvážnym, takmer nepočuteľným hlasom hovorí v dokumentárnom filme Vojnový americký fotograf James Nachtwey. Tieto slová použil pri popise toho, čo videl v africkej Rwande, kde v kmeňovej vojne zahynulo 800 tisíc ľudí.
Nachtwey, ktorý sa medzi kolegami preslávil aj tým, že sa zvykne na frontovej línii medzi bojujúcimi stranami pohybovať vo vyžehlenej bielej košeli zaznamenáva konflikty, pretože chce otriasť otupeným svedomím sveta. "V magazínoch si dnes výrobcovia švajčiarskych hodiniek či luxusných áut diktujú, čo smie a čo nesmie byť na strane vedľa ich inzerátu. Vojnu a hrôzy tam nechcú vidieť..." hovorí skepticky.
Nielen v Rwande, aj v Čečensku, Kosove, Palestíne, Afganistan sa Nachtweyovi guľky akoby zázrakom vyhýbali. Takmer osudným sa mu stal až predvlani výbuch granátu, ktorý mu v Iraku niekto vhodil do auta. Jim prežil, kolega nie.
Vec presvedčenia. "Možno to bude znieť nadnesene, ale v mojom prípade je dôvodom pre to, čo robím, vzťah k chudobným ľuďom, ktorí sú na hranici prežitia," opisuje svoju motiváciu reportér televízie JOJ Rasťo Ekkert. Diváci mohli vidieť Ekkerta v pôvodných reportážach z Afganistanu, Iraku, Kene, Srí Lanky či naposledy Kosova. "Keď som pred tromi rokmi začal cestovať po svete, otvorili sa mi nové obzory. Tam žijú ľudia, ktorí aj keby veľmi chceli, šancu dostať sa z biedy nemajú. Vidiečania všetko predajú a odídu do Nairobi v ilúzii, že veľkomesto im poskytne lepšie životné podmienky, avšak skončia v slumoch, bez peňazí a bez cesty späť. Okolo Nairobi takto žijú dva až tri milióny ľudí," popisuje Ekkert skúsenosť, ktorá ho výrazne ovplyvnila. Väčšinou cestuje sám, čo mu dáva slobodu v rozhodovaní. Najlepšou prípravou pre takúto žurnalistiku bolo pre neho pätnásť rokov aktívneho horolezectva, kde sa naučil prežiť v extrémnych podmienkach. Tvrdí, že jeho práca nie je o peniazoch. Naopak, na mnohé cesty si dopláca zo svojho.
Na chvoste záujmu. "Našich reportérov málokedy ohrozuje vojnový stav alebo extrémne prírodné podmienky. Skôr ich ohrozujú rôzne záujmové skupiny. Natáčali sme napríklad reportáž o tom, ako funguje bezpečnostná služba na letisku v Bratislave, pričom sme prepašovali na palubu lietadla nôž a atrapu bomby. Za to dnes mne a reportérke, ktorá odhalila nedôslednosť kontrol, hrozí väzenie, čo považujem za absurdné," vysvetľuje šéf Reportérov STV Eugen Korda "S reportérmi mám dohodu, že pôjdu iba potiaľ, pokiaľ oni chcú. Ak ďalej nepôjdu, nebude to mať pre nich žiadne následky. Na druhej strane svojim ľuďom hovorím, že istá miera rizika musí byť pre nich znesiteľná. Ináč táto profesia nemá zmysel," dodáva.
Slovenská žurnalistika zrejme ešte dlho nebude mať svojich Nachtweyov. Editori a šéfovia médií by ich aj chceli mať, v rebríčku priorít je však táto oblasť na chvoste záujmu, ďaleko za banalitami zo sveta hviezd a hviezdičiek.