Robert Fico: "Smer chce voľby vyhrať"

V politike pôsobíte intenzívne, názorovo konfrontačne až provokatívne. Nepochybne už máte svoje vlastné rôzne skúsenosti. Má politika svoje princípy, svoje pravidlá, ktoré sa jednoducho nemajú porušovať?
Áno, politika má svoje princípy a pravidlá a podľa mňa sa porušujú v prvom rade tým, ak sa od opozície očakáva, aby prestala plniť svoju kritickú a kontrolnú funkciu voči vládnej koalícii. Keď sa má politika robiť dôsledne, nemožno sa vyhnúť vyhláseniam, ktoré sú niekedy na hrane. V opačnom prípade je politika nudná a politici politické múmie bez významu, čo nikto určite nechce. Sám patrím k politikom, ktorí sa vyjadrujú až na hrane možného, ale nestalo sa mi, aby som sa vyjadril vulgárne, alebo aby som bol súčasťou nejakej politickej nechutnosti, za ktorú by som sa musel hanbiť. Vyskytnú sa televízne politické debaty, divácky vzrušujúce, ktoré nesú v sebe určitú agresiu, skákanie si vzájomne do rečí (čo však je stále prijateľnejšie, ako počúvať samé frázy), ale na 90-percent môžem potvrdiť, že po ich skončení aj búrlivej diskusie si podáme ruky, nájde sa chvíľa na prehodenie niekoľkých viet. Je to posun v politickej kultúre, nebadám znaky nepriateľstva, väčšina z nás dokážeme oddeliť politiku od osobných vzťahov. To si u svojich politických rivalov vážim.

...to myslíte vážne?
Ak máte na mysli naše vzťahy s ministrom financií alebo s iným politikom, kde vznikol konflikt, tak môžem povedať, že nemáme problém podať si ruku a slušne sa pozdraviť.

Parlament má svoj počet miest a laik neraz uvažuje, či by na nich nemali sedieť ľudia vzdelanejší, kultúrnejší, zámožnejší (s peniazmi s rodokmeňom), teda takí, ktorí sú "neobchodovateľní", pretože majú takú finančnú a intelektuálnu výbavu, aby jednoducho akékoľvek pokusy odmietali. Aby len slúžili záujmom svojich voličov, občanov...
Parlament vyberajú ľudia. Nemôžeme si namaľovať na stenu charakteristiky, ktoré musí poslanec parlamentu spĺňať. Dnes nemožno žiadnemu poslancovi vyčítať, že má len 21 rokov, alebo, že nemá vzdelanie... Ľudia si ho vybrali, zvolili, a v tom je správnosť demokracie. Má to ale aj iný rozmer. Kvalitu parlamentu, teda aj výberu ľudí, významne ovplyvňuje volebný systém. Na Slovensku máme najhorší volebný systém, aký by sme mohli mať. Je známe, že dlhodobo presadzujem myšlienku úplného väčšinového, alebo aspoň zmiešaného volebného systému, kde by polovica poslancov bola volená v jednomandátových volebných obvodoch. V médiach sa hovorí, že časť poslancov nik ani nepozná, nevystupujú, nediskutujú... To pripúšťam. Nie je totiž na nich vyvíjaný nijaký tlak, aby boli aktívni. Keby však zastupovali, povedzme tridsaťtisíc voličov v nejakom obvode, tak voliči by veľmi pozorne sledovali, či sa daný politik venuje regionálnym problémom a ako vystupuje.

A keď sa raz, niekedy, podarí presadiť váš návrh volebného systému?
Ak sa to podarí, tak sa určite do parlamentu presadia dominantnejší ľudia, parlament by bol živší a venoval by sa viac veciam podstatným, lebo politici z jednomandátových obvodov by prinášali do národnej rady reálne problémy. Nebavili by sme sa o témach pre radového občana celkom
nepochopiteľných. Môžem to ilustrovať príkladom: viete, aký je rozdiel medzi primátorom, starostom a poslancom parlamentu? Primátora a starostu zastaví ktokoľvek v meste, alebo v obci a pýta sa ho, chváli ho, nadáva mu... Poslanca národnej rady nezastaví nikto, lebo ho nikto nepozná. Nemôžete mať volebný obvod, ktorý má päť a pol milóna občanov. Môžete mať zodpovednosť za obvod, ktorý má dvadsať-tridsaťtisíc obyvateľov s tým, že ľudia vás poznajú a dokážu položiť nepríjemné otázky... Ale dnes je to tak, že je niekoľko desiatok politikov známych a masa neznámych, ktorých do parlamentu dostane politická strana. Preto budem presadzovať zmenu volebného systému.

Nemávate niekedy ten blbý pocit, ktorý ľudia obyčajne mávajú vtedy, keď vedia, že nepovedali všetko čo chceli, pretože museli brať ohľad na určité okolnosti?
Dobrá otázka. Na deväťdesiat percent si poviem, čo považujem za správne, čo chcem. Nehľadím na žiadne prípadné vyššie hry, ani na to, či a do akej miery môže moje videnie uškodiť nejakým záujmom. Ak som presvedčený, že výrok je svojím obsahom závažný a dôležitý, ak chcem, aby sa verejnosť dozvedela informáciu, tak ho poviem. Napríklad v súvislosti s návštevou amerického
prezidenta Busha v Bratislave sa mi žiadalo niečo povedať, ale na druhej strane si kladiem otázku, ako by moje verejné hodnotenie Bushovej administratívy mohlo ovplyvniť politickú stranu, ktorú vediem, pretože cítim za všetkých zodpovednosť. Možno toto je ten 10-percentný limit.

O politikoch sa zvykne hovoriť, že nik nemá toľko uší, koľko majú oni jazykov... Súhlasíte?
Odpoviem tak trochu "werichovsky": uši politika sa neraz čudujú, čo to ten jeho jazyk rozpráva... Ale aj tak si dávam pozor, pretože za posledné roky tu odznelo veľa prorockých výrokov, akože zo Slovenska bude Švajčiarsko, dvojnásobné platy a ďalšie. Ľudia si pamätajú a vždy príde deň, keď politikovi nesplnené sľuby zrátajú.

Môže si politik dovoliť povedať novinárovi, že nepozná odpoveď na jeho otázku?
Môže sa to stať. Ani politik nie je polyhistor. Musí však seriózne povedať, že potrebuje nejaký čas, aby sa zorientoval v probléme, analyzoval ho a potom odpovie. Ak daný novinár chce na zložitejší problém serióznu odpoveď a nie nejaký blábol, alebo ak nesleduje otázkou nejaký "svoj plán", tak je to prijateľnejšie. Nie je napokon žiadnou hanbou priznať, že politik v tej chvíli nemá dosť informácií o danej téme, aby mohol rozumne odpovedať.

Vladimír Mečiar bol pohotový, nebolo otázky, na ktorú by okamžite "nevystrelil" odpoveď...
... ale skúsili ste si niekedy prečítať záznam z jeho odpovedí? Nemám k tomu čo dodať. Nehľadajte paralely medzi Mečiarom a Ficom...

Nehľadám paralely, ale: Mečiar mával vysoké osobné preferencie, rovnako tak aj jeho strana, ale tiež nulový povolebný koaličný potenciál a média proti sebe. Neobávate sa, že niečo podobné sa môže opakovať aj v prípade strany Smer?
Najskôr k preferenciám Smeru a k mojim osobným. Po trinástich rokoch v politike má už akýkoľvek pohyb preferencií nevyrušuje. Svetská sláva, poľná tráva... Pripúšťam, že do istej miery to reflektuje výsledky našej práce, ale opakujem, nie je to nič takého, čo by mi nedalo spať. Čo je to dnes nulový povolebný potenciál? Po voľbách bude päť strán (SMER, HZDS, SDKÚ, SMK a KDH), z ktorých sa pravdepodobne bude vyberať vládna koalícia a vláda. Kto s kým, o tom rozhodnú percentá, ktoré "rozdajú" voliči. Najviac kompromisov bude robiť najslabší a najmenej najsilnejší. Pracujeme, aby sme dosiahli nadštandardný volebný výsledok, čo je všetko nad 20 percent. Takýto výsledok nám garantuje, že môžeme vplývať na vývoj Slovenska ako modernej európskej spoločnosti. Smer je totiž jasný - sme jediná vyproprofilovaná sociálnodemokratická strana na Slovensku. Chceme ponúknuť Slovensku to, čo je európske. Viem, mnohým sa nebude páčiť keď poviem, že to, čo sa dnes deje na Slovensku európske nie je. Slovensko ide americkou cestou, ktorá nemá nič spoločné so sociálnou trhovou ekonomikou, s chápaním postavenia človeka v sociálnej spoločnosti. Našou programovou alternatívou je klasický európsky štát, v ktorom nie sú také obrovské rozdiely medzi ľuďmi, ako sa to dnes na Slovensku ukazuje.

Váš názor na minulotýždňové politické "hrátky" po vyjadrení podpredsedu vlády, že programovo prichádza do úvahy ako prípadný povolebný partner SDKÚ najmä HZDS ?
Pravdepodobne všade na svete sa hovorí, že vrana k vrane sadá... Do volieb je ďaleko, všeličo sa môže udiať. Ale čo sa asi nezmení, je nevídaná arogancia, s akou predstavitelia kabinetu prezentujú
svoj názor ako jediný správny. Ak má niekto iný názor na reformy, napríklad Smer, tak sa použijú rôzne znevažujúce prívlastky.

A vy s tým, samozrejme, nesúhlasíte...
Odpovedám na výzvu, pretože vyjadrenia pána Mikloša v časopise v anglickom jazyku za takú považujem. A nemyslím si, že to bolo publikované len tak, náhodou. Aby teda neboli žiadne pochybnosti: Ak Smer bude v budúcej vláde a bude dosť silný na to, aby určoval tempo v politike, zavedieme dve sadzby DPH, určite zavedieme iné garancie ľuďom v druhom kapitalizačnom pilieri,
pokúsime sa zrušiť poplatky v zdravotníctve... Smer nechce reformy pre bohatých. Smer nebude predbiehať pravicu, ako to robí sociálna demokracia v Česku s ODS.

Možno teda dedukovať, že Smer chce ísť do vlády, chce vládnuť, Robert Fico chce byť premiérom?
Našim prvým cieľom je, aby voľby boli programovým konfliktom, aby si ľudia vybrali stranu podľa jej prístupu a názorov na štát, ekonomiku, privatizáciu, sociálne záležitosti, základné hodnoty. Ideme za víťazstvom, voľby chceme vyhrať. Je to legitímna ambícia, nech si každý hovorí, čo chce. Ale akokoľvek voľby dopadnú, krajným variantom je aj zotrvanie v opozícii. Strana musí mať také silné vnútorné štruktúry a programové vybavenie, aby ďalej pokračovala. A to je náš druhý cieľ. Nevenujem jej totiž toľko energie preto, aby bola stranou na jedno použitie. Sociálnodemokraticky zmýšľajúci subjekt musí prežiť za každých okolností.