Vo svojej vedeckej práci sa venoval výskumu tenkých vrstiev polovodičov, zaoberal sa aj nanočasticami, nanotechnológiami a obrovskou magnetorezistenciou. Zrejme toto je jedným z dôvodov, že si podrobne všíma aj humor vo vede – a tvrdí, že agresivita tohto humoru je oveľa nižšia ako napríklad v umení a kultúre. Predseda SAV Štefan Luby.
Je humor vedcov nejakým spôsobom špecifický v porovnaní s humorom športovcov a skladníkov napríklad?
Humor vedcov sa riadi tými istými zásadami ako humor iných sociálnych skupín. Humor má jednu základnú zásadu - musí mať v sebe moment prekvapenia. Ide o stret dvoch postojov, očakávania a naplnenia, a toto naplnenie musí byť prekvapujúce, musí v ňom byť zvrat, hovorí sa o línii úderu. Práve v prekvapení a neočakávanom rozuzlení je to, čo rozosmieva. Na túto tému vznikol celý rad teoreticky zaujímavých štúdií, ktoré písali aj také významné osobnosti ako laureáti Nobelovej ceny za literatúru Luigi Pirandello a Henri Bergson, ktorých eseje paria do zlatého fondu literatúry o humore. Toto prekvapenie je o to dramatickejšie, čím je menej očakávané a najviac je neočakávané, ak do deja zapletiete nejakú nadprirodzenú bytosť.
Poviem príklad: Sedí rabín v okne svojho domu, je povodeň a voda stúpa k oknu jeho domu. Na člne k nemu prídu policajti a chcú ho odviezť, ale rabín to odmieta so slovami, že slúžil Hospodinovi celý život, on ho zachráni. Voda stúpa ďalej, rabín sedí v okne na druhom poschodí, príde národná garda, takisto ich odmietne, aj hasičov, keď už sedí na streche. O ďalšiu hodinu už stojí pred súdnou stolicou božou a vyčíta Bohu, ako si mi to mohol urobiť, veď som ti slúžil verne celý život? A Boh odpovedá - o čom hovoríš, veď ja som ti poslal tri člny! Prekvapenie spočíva v našom očakávaní, že nadprirodzená bytosť bude riešiť problém nejakým nadprirodzeným spôsobom jemu vlastným, jeho inštrumentáriom, ktorým je zázrak a on sa pritom uchýlil k našim pozemským prostriedkom a to je na celej veci prekvapujúce...
Je ešte jedna esej od Arthura Asu Bergera, ktorý na margo vtipnosti hovorí, že základom vtipnosti a humoru sú tri „I“ - invencia, inšpirácia a imaginácia. Tieto vlastnosti vedeckí pracovníci majú. Nielen vedci, ale aj intelektuáli, novinári... Tieto tri „I“ sú predpokladom, že človek môže byť vtipný, zábavný, osloviť ostatných...
Teraz mi napadá - je Boh vtipný? Má zmysel pre humor? (Odporúčam prečítať napríklad Cavannovo Písmo - pozn. rk pre čitateľov.)
O tejto téme som čítal nejaké úvahy, či sa dá nájsť vtipnosť Boha alebo Ježiša Krista a odpoveď by sme museli hľadať v Biblii, ktorú napísali jeho učeníci.
Biblia sa mi nezdá ako nejaká vtipná kniha.
Myslím, že tam veľa prípadov o Ježišovom vtipkovaní asi nenájdeme, ale vo vtipoch, samozrejme, je Boh vtipný.Príklad: Sedia rabíni v synagóge a horekujú nad tým, že ich synovia prestúpili na kresťanskú vieru a strašne sa modlia, aby s tým Boh niečo urobil. Vtom sa otvorí strecha synagógy a Boh hovorí: nedá sa nič robiť, aj mne sa to stalo.Vo vtipoch má Boh určite zmysel pre humor, ale v skutočnosti neviem, lebo nie som takým znalcom Biblie, aby som to mohol tvrdiť alebo vyvrátiť.
Ak nie je jeho najväčším fórom, že sme stvorení na jeho obraz. Čo je možno až čierny humor.
Ako sa pozerám navôkol, tak tých jeho obrazov je široká škála.
Každá societa má istý slovník, typické prostredie, odlišný slang - prejavuje sa to aj v humore vedcov? Inak vtipkuje biochemik a inak matematik?
Asi áno. Myslím, že biochemik, biológ a lekár si vyberajú iné témy, hlavne lekári môžu mať k dispozícii veľmi zaujímavé témy. Vtipy matematické a fyzikálne sú založené na tvrdej a nezvratnej logike. Ich myslenie je do značnej miery formalizované, veľmi presné, neumožňuje nejaké odbočenia, sleduje sa v nich hlavná niť. Aj na to je viacero príkladov: Na zastávke pred SAV stojí matematička a pri nej bernardín. Okolostojaci sa pýtajú - váš pes hryzie? A ona hovorí, nie, môj pes je veľmi mierumilovné zviera. Tak jeden pán pohladká toho bernardína a on ho uhryzne. A ten pán hovorí, veď ste hovorili, že nehryzie. A matematička odpovedá, áno, ale toto nie je môj pes. Logika je až chorobne presná.
Hovorí sa - a je to aj vidieť, komici sú väčšinou muži, aj komické dvojice tvoria väčšinou muži, hoci sú výnimky ako napríklad Bohdalová, Bubílková či Polnišová - že ženy nemajú taký vyvinutý zmysel pre humor ako muži. Ako je to s humorom vedkýň?
Určite majú zmysel pre humor, hoci ženy väčšinou nerozprávajú vtipy ako muži. Môže to súvisieť aj s tým, že vtipy sú všelijaké, niektoré sa nehodia k jemnej ženskej letore. Medzi vtipnými ženami môžeme spomenúť aj Adelu Banášovú. Ženy asi nemajú veľkú chuť vystavovať sa eventuálne spoločenským situáciám a trapasom ako muži. Muži toto ľahšie znášajú, vedia si z toho urobiť živnosť. Pri dvojiciach komikov je dôležité, že dvojica funguje vždy lepšie ako jeden. Bergson vo svojej slávnej štúdii Smiech hovorí, že smiech je vec kolektívna, smiechu a humoru sa najviac darí, ak máte echo, repliku, ak sa zapojí druhá strana. Smiech je nákazlivý, ak sa smeje jeden, pridávajú sa ďalší, dokonca niekedy aj vtedy, ak nepochopia, o čom je reč. Napríklad v jazykovo neznámom prostredí, ako som si všimol na medzinárodných rokovaniach. Pocit, že sa treba zapojiť, aby ste nevyzerali ako intelektuálne menej vybavený, je silný. Ženy sú veľmi vnímavé poslucháčky vtipov, ale žeby chrlili zo seba vtipy, alebo ich zbierali, s tým som sa veľmi nestretol.
Byť vtipný a hovoriť vtipy sú dve veci - ako sú na tom vedci? Robia si vtipy z druhých, alebo radi vtipy hovoria?
Vedci si radi robia vtipy aj zo seba. Hlavne veľkí fyzici tým boli známi, ale vtipy si vedeli robiť aj z druhých. Príkladov je viac: Známy fyzik Niels Bohr mal nad dverami zavesenú podkovu. Kolegovia sa ho pýtali, či naozaj uveril povere, že podkova prináša šťastie. ,,Ja tomu, samozrejme, neverím, ale ľudia hovoria, že to funguje, aj keď neveríte," odpovedal Bohr. Veľmi vtipný bol maďarský fyzik Leo Szilárd - ktorý bol známy tým, že najprv spustil listom prezidentovi Rooseveltovi, ktorý podpísal Einstein, vývoj atómovej bomby. Neskôr, keď vedci zistili, aká je nebezpečná, tak sa zľakli a začali bojovať proti jej použitiu. Ale boli medzi nimi aj takí, ktorí zastávali názor, že tá bomba nie je nič zlé, treba ju mať ako preventívnu zbraň a tvrdili, že sa proti nej dá obrániť aj silným dreveným zrubom v záhrade. Jeden laureát Nobelovej ceny to chcel demonštrovať a vo svojej záhrade si taký zrub aj postavil. Prišla však búrka, do zrubu udrel blesk a zrub zhorel. A Szilárd hovorí, že toto je dôkaz, že Boh nielenže existuje, ale má aj zmysel pre humor.
Vedci sa dostali aj do Murphyho zákonov - jeden z nich hovorí, že nikdy neopakuj úspešný pokus.
Treba povedať, že v dnešnej dobe sa pokusy nielen opakujú, ale opakujú sa mnohokrát. Samozrejme, sú disciplíny, kde stačí jeden pokus ako existenčný dôkaz, napríklad v kvantovej fyzike, ak máme o tom hodnoverný záznam. Iná situácia je napríklad výskum v biológii, kde nejaká látka interaguje s množstvom rozličných organizmov a tam treba ísť na štatistiku, hodnoty a signifikantnosť výskytu alebo nevýskytu efektu.
Ak už hovoríte o štatistike, vy ste na základe nejakých pozorovaní prišli s myšlienkou, že agresivita humoru vedcov je veľmi nízka. Ako sa dá k takémuto výsledku dospieť?
Ja som na to prišiel analýzou niekoľkých zbierok vtipov - vtipy rozdelené na tematické kapitoly som podľa môjho subjektívneho názoru rozdeľoval na agresívne a neagresívne. A zistil som, že v oblasti vedy a technológií je agresivita vtipov veľmi nízka a v oblasti kultúry a umenia je agresivita vtipov podstatne vyššia. Myslím, že to spôsobuje fakt, že v oblasti vedy jestvujú kánony, na základe ktorých môžete povedať, toto je dobré a toto nie. Ale v oblasti kultúry a umenia je rozhodovanie o dobrom a zlom často vecou názoru. Posúdiť kultúrny alebo umelecký výtvor je subjektívnejšia záležitosť a subjektivita môže mať aj neobjektívne zložky, nejaké predpätie, takže umelci sú nútení bojovať niekedy medzi sebou aj trocha agresívnejšími metódami. Dokonca sám Beethoven po vypočutí opery mladého hudobníka povedal: pán kolega, vaša opera sa mi celkom páčila, pomôžem vám ju zhudobniť. Podobne je to s agresivitou voči hudobným nástrojom, kde sú najčastejšou obeťou škótske gajdy. Ktorýsi anglický intelektuál povedal: Gentleman je ten, kto vie hrať na gajdy a nerobí to.
Pre vedeckú spoločnosť by malo byť typické, že väčšinou ide o intelektuálne zdatných jednotlivcov. Prejavuje sa to aj v humore a vtipkovaní vedcov? Alebo aj medzi vedcami je dosť častý prízemnejší humor?
Toto je asi vec letory.
Nie intelektu?
Samozrejme, že intelekt je predpokladom inteligentného humoru, ale všeobecné hodnotenie, že vedci hovoria iba intelektuálne vtipy, sa nedá povedať. Myslím si však, že stredná hodnota úrovne ich vtipov je asi predsa len vyššia, lebo tí ľudia sú sčítaní. To, samozrejme, nesúvisí len s exaktnými vedcami, o ktorých sme doteraz hovorili, ale s vedcami všeobecne. Alexander Matuška bol nesmierne sčítaný kritik, esejista, literát, analytik, tak krásne a vtipne vedel písať, že som si v jeho dielach podčiarkoval niektoré postrehy.
Aký humor uprednostňujete?
Uprednostňujem humor, ktorý patrí so sféry vedy, má svoj exaktný základ, ale aj niektoré nové formy humoru, napríklad komputerový humor, ktorý došiel až tak ďaleko, že komputery sú personifikované do tej miery, že vystupujú ako živé bytosti a rozprávajú a tvoria vtipy o sebe a o ľuďoch.
(Tu mi napadá skvelá poviedka Terryho Pratchetta Vložte medvídka o počítači, ktorému Santa Claus doniesol na Vianoce plyšového medvedíka a keď mu ho chceli počítačoví technici zobrať, vždy sa vypol a nedal naštartovať - pozn. rk pre čitateľov).
Mám rád židovský humor, ktorý nemá v sebe agresívnu zložku, ale schopnosť jemnosťou a múdrosťou sa obrániť a replikovať súperovi. Zo slovenských humoristov mám rád Lasicu a Satinského, ich humor má v sebe severské, anglické črty. Niektorý národný humor je typický - o anglickom práve Pirandello hovorí, že Angličania s kamennou tvárou produkujú humor horký ako anglický čaj. Aj Nemci inklinujú k takému humoru a zaujímavé je, že ho jedni rozprávajú o tých druhých. Keď sa pýtali Shawa, majstre, keby horela národná galéria, ktorý obraz by ste zachraňovali, tak odpovedal, že ten najbližšie k východu. Každý by čakal možno nejaký slávny obraz admirála Nelsona pri Trafalgare... Humor stredomorských národov je akýsi veselší, priam z neho svieti južné slnko. Francúzsky humor okúzľuje radosťou zo života, vnáša veselosť, ale aj nejaký nešvár či zlozvyk, aby sám seba trošku karikoval. Francois Rabelais napríklad hovoril, že pozná veľa starých lekárov, ale oveľa viac starých alkoholikov.
Myslíte, že môže byť rozdiel medzi humorom veľkých a malých národov?
Myslím, že nie, že to súvisí skôr so zemepisnou šírkou. Čím ideme viac na sever, tým je humor sarkastickejší, zodpovedá tomu prostrediu, krátkemu letu, melancholickým náladám, škaredému počasiu, kým juh je veselý...
Čiže globálne otepľovanie spôsobí, že budeme veselší na celej zemeguli?
Táto myšlienka mi doteraz nenapadla.
Zrodila sa teraz.
To si musím zaznamenať, budem vás citovať. Možno vďaka globálnemu otepľovaniu príde francúzsky humor do Anglicka a Škandinávie.