Slovenský rozhlas (SRo) sa stal jednou z prvých verejnoprávnych inštitúcií po roku 1989 v rámci krajín strednej a východnej Európy. Čo to znamenalo? Okrem iného zmenu programu, odstránenie cenzúry, prenesenie reálneho života v krajine do živého vysielania -- SRo sa stal národnou inštitúciou v tom najlepšom zmysle slova. Dnes, 12 rokov po prijatí prvého zákona o SRo, kde bol už definovaný nie ako štátny, ale verejnoprávny orgán, sa táto národná kultúrna, informačná a vzdelávacia organizácia borí s problémami, ktoré možno nemuseli prísť, keby... Ale o tom už nasledujúci rozhovor s Jaroslavom Rezníkom.
Pán riaditeľ, ako je to dnes s verejnoprávnosťou SRo? Pomáha to existencii rozhlasu, alebo nie, kde vidíte hlavné problémy jeho verejnoprávnej existencie podľa zákona?
-- Táto otázka má dve roviny. Je pravdou, že zákon o SRo by už bolo treba zmeniť. Nie je to však prioritná zmena, lebo zákon o SRo je predovšetkým o obsahu vysielania a Slovenský rozhlas, aj keď s problémami, plní funkciu vysielateľa vo verejnom záujme. Ak hovorím s problémami, tak nemám na mysli obsahovo-programové otázky, hoci aj tam je vždy na čom pracovať a čo zlepšovať -- to nie je konečný proces. Náš zásadný problém je však finančný. Avšak nie preto, že by sme mali neprimerané výdavky. Podstata problému je v tom, že od roku 1997, keď sa naposledy upravovala výška koncesionárskych poplatkov, nám stúpli fixné náklady zhruba o 85 percent.
Ide o fixné náklady, ktoré upravili regulačné orgány priamo podriadené exekutíve. Po ich zvýšení vo forme platieb za všetky druhy dodávok energie, vody, služieb a najmä výšky platieb za prenájom vysielačov sme však čakali, že sa bude uvažovať aj o forme ich sanovania zo strany štátu, pretože základný zdroj financovania SRo, ktorým sú koncesionárske poplatky, zvýšený nebol.
Je to scestné -- najmä ak ste nemali šancu na získanie iných prostriedkov...
-- Áno, je to scestné. Ak to prirovnám -- je to akoby nejaká rafinéria, ktorá vyrába pohonné látky, dostala príkaz na regulovanú cenu za liter benzínu bez ohľadu na cenu ropy na trhu. Takáto spoločnosť musí ísť nutne do krachu, pretože si nemá kam preniesť úhradu nákladov. My máme smolu, že sme poslední v rade -- ja niekoľko rokov viac-menej neúspešne presviedčam všetkých, že najčistejší spôsob, ako uhradiť prevádzku verejnoprávneho rozhlasu, je prostredníctvom koncesionárskych poplatkov.
Ako to vyzerá s financovaním SRo dnes?
-- Momentálny stav je nasledujúci: 55 percent rozpočtu je financovaných z koncesionárskych poplatkov, 10 percent príjmov máme z povoleného rozsahu vysielania reklamy a 35 percent máme od štátu. Od štátu sú to však peniaze z rozpočtu, teda aj od daňových poplatníkov. To znamená, že občan nám tak platí dvakrát. Ak by sa koncesionárske poplatky zvýšili, o túto sumu je možné zvýšiť platby zo štátneho rozpočtu. Prípadne by týmito peniazmi mali hradiť tie služby -- programy, ktoré si štát od nás objednáva. Ide predovšetkým o zahraničné vysielanie, podporu vysielaniu pre národnostné menšiny, vysielanie na stredných vlnách a k tomu treba ešte pridať prostriedky na hospodársku mobilizáciu. To je štandardný prístup -- nič iné nepotrebujeme.
Na to predsa zaväzuje SRo zákon...
-- My sme povedali, ak si štát nájde niekoho iného, kto urobí pre neho tieto služby lacnejšie -- prosím. Ale nikto iný nemá zákonom určenú povinnosť podporovať kultúru národnostných menšín, vysielať do zahraničia či prevádzkovať drahé stredovlnové vysielače tak, ako je to v prípade SRo. Pýtam sa preto, či nie je najčistejším modelom práve tento. Neraz dostávam odpoveď -- áno, len sa musíme k nemu dopracovať. Ak dnes každá rodina bez ohľadu na počet rozhlasových prijímačov dostáva do domu taký balík programov a služieb, ktorý poskytujeme, a len za 30 korún mesačne, tak si myslím, že lacnejšie to nikto a v takom rozsahu a kvalite robiť nebude a nemôže.
Vaše výpočty dávajú jednoznačne najavo, že ste na konci -- alebo sa udrží táto štruktúra programov, alebo budete musieť redukovať...
-- Jednoznačne to už ďalej takto ísť nemôže. Treba si totiž uvedomiť, že 30 korún, ktoré platia koncesionári, ani zďaleka nejde do pokladnice rozhlasu. Z tejto sumy si 3,70 Sk berie pošta za výber tohto poplatku. Zhruba 4,20 Sk nás stoja rôzne odvody a dane a asi 16 korún nás stoja platby rádiokomunikáciám za šírenie signálu. To znamená, že z 30 korún koncesionárskeho poplatku nám zostáva na výrobu programu -- čo by mal byť hlavný účel platby koncesionárskeho poplatku -- iba necelých 6 korún. Takto to predsa už nemôže ďalej ísť.
Z hľadiska financovania -- nebolo by vhodné, keby ste v rámci prípravy nových daňových zákonov lobovali za takú úpravu, aby sa znížili alebo úplne odstránili poplatky pre SRo? Čo tak lobovať za nízke daňové sadzby alebo ich odstránenie v oblasti kultúry, ako to je napríklad v Írsku?
-- My sme zatiaľ zapojení do štandardných procesov aj v tejto oblasti a nemáme žiadne extra podmienky. Slovenský rozhlas má zo zákona stanovený celý rad úloh, ktoré si plní podľa mňa na celkom slušnej úrovni. Nikde však nemá stanovené finančné zabezpečenie. A tu sa dostávame do situácie, ktorú možno nazvať bodom zlomu. Za posledné štyri roky odišlo z rozhlasu asi 25
percent jeho zamestnancov. Napriek tomu sme program rozšírili! Zásadne sme zefektívnili chod firmy, ale blížime sa k bodu, keď sa už nedá hovoriť o racionalizácii, ale o likvidácii a hrozbe rozkladu podniku. A to vari nechceme.
Napriek tomu SRo neohrozuje rozsah jeho programov zo zákona, ale ekonomika...?
-- Skutočne to hrozí. Stačí, ak sa pozrieme na našich susedov. Tam sú najpočúvanejšími rozhlasy súkromné, a nie verejnoprávne. Podľa posledných prieskumov je napríklad v Česku najpočúvanejšou stanicou Rádio Impulz. Zavedením duálneho vysielacieho systému u nás sa síce otvoril priestor aj pre súkromné rádiá, ale najpočúvanejšou stanicou tu na Slovensku zostal prvý okruh Slovenského rozhlasu, Rádio Slovensko. A to aj napriek tomu, že súkromné stanice boli v prvých rokoch preferované v prideľovaní dobrých frekvencií. Nám sa podarilo udržať dominantné postavenie SRo v počúvanosti, ako to nie je nikde na okolí v zahraničí. A to nielen jedného okruhu, ale aj mládežníckej stanice Rock FM a regionálneho vysielania.
Nie je to však dané aj tým, že Slovensko má veľmi silnú tradíciu -- konzervatívneho poslucháča, ktorý zostáva dlho verný svojim zvykom aj pri počúvaní rozhlasu?
-- Iste, táto tradícia počúvania rozhlasu na Slovensku zohráva svoju úlohu. Ale aj vďaka dobrej práci ľudí v SRo sa táto tradícia nenarušila. To znamená, že za minimálnych podmienok sme obhájili dominantné postavenie SRo na tomto trhu.
Dokedy tento stav potrvá pri takýchto finančných podmienkach?
-- To naozaj dnes už neviem povedať. Vnútorné rezervy sme totiž vyčerpali.
Sú to len peniaze, ktoré stavajú existenciu SRo do takejto hraničnej situácie?
-- Nielen peniaze. Dnes už musí manažment SRo uvažovať nad tým, či sa oplatí ešte škrtiť a hľadať posledné zdroje rezerv v činnosti firmy. Ušetríte možno milión korún a potom sa v exekutíve štátu zrazu prijme opatrenie, ktoré vás stojí 20 miliónov. Príkladom bolo zrušenie platenia DPH. Zo dňa na deň sme prestali byť platcami DPH, čo nám spravilo dieru v rozpočte 21 miliónov korún. Rok a pol sme sa súdili a zdôvodňovali, že tento krok nás poškodil. Súd sme síce vyhrali, ale rok a pol sme tieto peniaze nemali a keď sme ich dostali, neboli to peniaze s úrokmi, aj keď to boli peniaze, ktoré sme zaplatili.
Keď je rozhlas v takejto situácii, neuvažujete o zmene postavenia rozhlasu -- jeho transformácii na akciovú spoločnosť, o privatizácii alebo projektoch na získanie finančných zdrojov?
-- V Európe nikde nefungujú verejnoprávne rozhlasy ako súkromné spoločnosti. Rozhlas má aj teraz možnosť podnikať -- má povolenú obchodnú činnosť. O tejto polohe sme neuvažovali v takom rozsahu, nie je to naším poslaním. Odvádzalo by nás to od hlavnej činnosti -- neviem si predstaviť, kde by sme na trhu mohli fungovať ako podnikateľský subjekt tak, aby sme boli ziskoví.
Prečo nie aj ako štátna akciová spoločnosť? Ďalej je tu napríklad oblasť služieb, väčší rozsah reklamy, obchodovanie s nehnuteľnosťami, poradenstvo, vydavateľské aktivity -- to všetko by malo byť zdrojom príjmov na podporu výroby programov...
-- Ale čo by potom bolo s koncesionárskymi poplatkami? Akciová spoločnosť pracuje zo ziskom a v úplne inom režime ako verejnoprávna inštitúcia...
O to práve ide -- prečo by koncesionárske poplatky mali odísť? Veď je to len iná forma ceny za informáciu a ceny sa regulujú vo všetkom. A rozhlas pre plnenie svojho zákonom stanoveného verejnoprávneho účelu -- služby a poslania -- by mal naopak dostať aj tomuto účelu primeraný režim hospodárenia a nakladania s prostriedkami...
-- To by však znamenalo úplne prekopať legislatívu. My nie sme principiálne postavení na to, aby sme dosahovali zisk. Ako akciová spoločnosť by sme museli dosahovať aspoň vyrovnaný rozpočet, a to by na začiatok nevyhnutne muselo znamenať obmedzenia programu. Čo by som mal zrušiť -- Rádio Slovensko, alebo obmedziť jeho rozsah, niektoré jeho programy? Mám zrušiť Rádio Devín, ktoré je dnes už jediným kultúrnym okruhom?
Ale v Rock FM rádiu to ide...
-- Áno, Rock FM áno -- tam sú vyššie výnosy ako náklady na jeho činnosť, ale z neho financujeme aj Rádio Devín. No aby som pokračoval -- mám zrušiť regionálne vysielanie? Trend vo svete je opačný -- posilňovať regionálne vysielanie. Navyše v našich štúdiách v Banskej Bystrici a v Košiciach sa stretávajú slovenskí literáti a umelci, pretože nie všetko je Bratislava. A treba si položiť otázku, akú možnosť má napríklad hudobník, ktorý žije na východe alebo na strednom Slovensku, aby sa presadil, ak sa nedostane do Bratislavy a nemá kde nahrať niektorú zo svojich skladieb? To isté sa týka hercov, literátov a interpretov. Môžem však pokračovať -- máme zrušiť zahraničné vysielanie, alebo národnostné? Ak to štát nechce, nech povie, ale práve to si u nás štát objednal. Nehovoriac o tom, že už patrí k štandardu, aby SRo mal aj internetové vysielanie.
Tak ako ďalej, keď peňazí niet -- ste tu medzi dvoma mlynskými kameňmi?
-- Hlavným dôvodom je, že máme nízky koncesionársky poplatok -- nižší je len v Albánsku a Rumunsku. Dnes už na Slovensku okrem koncesionárskych poplatkov nemá nič takú cenovú úroveň ako v roku 1997. Všetko išlo hore, iba poplatok za rozhlasové vysielanie zostal rovnaký. A koncesionársky poplatok je cena za náš produkt. Cena, ktorá je brutálnym spôsobom regulovaná.
My máme obchodnú činnosť, máme aj vydavateľstvo, ktoré musí na seba zarobiť. Nemyslím si však, že by sme mali vydávať prudko komerčné tituly. Vydali sme napríklad džezový titul Gabo Jonáš quartet, ktorý je naozaj skvelým počinom. Kultúrna verejnosť to oceňuje, pretože to nikto iný nevydá, ale viac ako 500 kusov sa na Slovensku nepredá. Robíme však aj veci z vážnej hudby, folklóru,
mladej hudby -- to všetko nie je komerčne úspešné, ale patrí to medzi úlohy Slovenského rozhlasu. Založili sme opäť Odbor mediálneho výskumu, ktorý začal na zelenej lúke po odchode pracovníkov Metodicko-výskumného kabinetu MVK. A dnes je to renomované sociologické pracovisko, ktoré si na seba začína zarábať.
Ako je to s reklamou a príjmami z nej?
-- Privítali by sme zvýšenie percentuálnej úrovne vysielania reklamy, treba však myslieť aj na to, aký to má dosah na vysielanie. Reklama je síce informáciou, ale v niektorých programoch viac obťažuje napriek tomu, že peniaze z nej potrebujeme. Otázkou však je, či má byť vo vysielaní SRo viac reklamy? Napríklad po spravodajstve alebo rozhlasovej hre pustiť agresívnu reklamu o tom, že je niekde lacnejšia saláma -- to nepovažujem za primerané.
Stanovené percento je teda dostatočné -- viete ho vyťažiť?
-- Náš podiel reklamy na vysielaní považujem za dostatočný. A sú týždne, keď ho nedokážeme naplniť. Nie je to však spôsobené tým, že máme malý dosah, alebo naším postavením na reklamnom trhu. Predovšetkým ten je päť-šesťkrát menší v pomere napríklad k Českej republike. Pomery ekonomík sú dané jeden ku dvom z hľadiska počtu obyvateľstva, jeden ku štyrom pokiaľ ide o ekonomiku a až jeden ku šiestim v objeme reklamy. Napokon, ako viem, aj súkromné rádiá majú problém, aby naplnili ich 20-percentný limit na reklamu.
Ako viem, najväčší problém pri financovaní vám robia platby za šírenie signálu. Po privatizácii ST ste sa dostali pod tlak, pretože majitelia jednoducho za výkony žiadajú platby. Ako je to s rádiokomunikáciami dnes -- hovorí sa o ich spätnom odkúpení?
-- Slovenský rozhlas sa o ne uchádza a vstúpil do rokovaní o budúcnosti rádiokomunikácií po tom, ako Deutsche Telekom dal na vedomie, že by sa ich chcel zbaviť. Logika vecí je pre nás jasná -- vysielače a vysielacie trasy potrebujeme ako užívateľ. V našom návrhu vychádzame z toho, že by rádiokomunikácie dostali SRo a STV a Asociácia nezávislých televíznych a rozhlasových vysielateľov. Ide teda o tie subjekty, ktoré nutne potrebujú rádiokomunikácie, aby mohli vôbec fungovať. Všetky tri subjekty majú záujem, aby prípadná nová spoločnosť fungovala veľmi dobre a aby sa rozvíjala. Inými slovami povedané: mali by to riadiť ľudia nominovaní SRo a STV a asociáciou na komerčnom princípe a s rovnakými právami prístupu k šíreniu programov. Zisk, ktorý by sa tam vytváral, by mal ísť jednoznačne na rozvoj vysielacích sietí.
Aký bol teda vývoj cenotvorby v rádiokomunikáciách v posledných rokoch?
-- Ceny za vysielače vzrástli v roku 1996 od večera do rána o 120 percent. Vláda vtedy schválila materiál, v ktorom sa hovorí, že sa zásadným spôsobom zmodernizujú vysielacie siete a bude to stáť dve miliardy korún -- nech si to však vysielatelia zaplatia. Podľa analýz vo zvýšených cenách, ktoré máme k dispozícii, len Slovenský rozhlas a Slovenská televízia za roky 1997 až 2002
rôznymi formami zaplatili 4 miliardy 425 miliónov korún. Projekt modernizácie mal byť hotový v roku 2000 a mal stáť asi 2 miliardy korún. Cieľom tohto projektu malo okrem iného byť aj 50-percentné zlacnenie prevádzkových nákladov vysielania a cien pre odberateľov služieb rádiokomunikácií. Pýtam sa, kde sú tie peniaze, keď k žiadnemu zásadnému zlepšeniu šírenia signálu nedošlo? Pýtam sa, kedy dôjde k tomu 50-percentnému zlacneniu prevádzky? Kde sú tie peniaze? Takže to sú pre nás zásadné otázky financovania Slovenského rozhlasu -- výška koncesionárskych poplatkov a kde sú peniaze za modernizáciu vysielacích sietí, ktoré mali o polovicu zlacniť šírenie signálu a vo vyššej kvalite, ako to bolo stanovené v spomínanom projekte.
Zmenám v ekonomike fungovania Slovenského rozhlasu stojí teda jednoznačne v ceste stará legislatíva vrátane možnosti spravovania majetku rozhlasu.
-- V Českej republike sú rozhlas a televízia vlastníkmi majetku, na Slovensku sme len správcami štátneho majetku. Ide to dokonca tak ďaleko, že mi na istom štátnom úrade povedali, že ak sme len správcami majetku, mali by sme štátu platiť za prenájom jeho majetku. Bolo to povedané so všetkou vážnosťou. Absurdné... V novelizovanom zákone o SRo, ktorý v minulom volebnom období neprešiel, už bolo ustanovenie o tom, že by majetok mal prejsť do vlastníctva SRo. To isté sa vzťahovalo aj na Slovenskú televíziu.
Pri tých dlhoch, aké mal SRo a najmä STV, by ste sa však dostali do rúk veriteľom...
-- Bol som to ja, ktorý som upozornil na to, že ak by sa ten zákon prijal, nastalo by tzv. nepriateľské prevzatie celého majetku firmy a STV do rúk najväčších veriteľov. Preto nech dnes povie štát, čo chce s verejnoprávnou televíziou a rozhlasom urobiť. Nech sa konečne vypracuje model, ako budeme existovať, za akých finančných a programových podmienok, aby sme mohli uvažovať nielen o prežití, ale aj o rozvoji.
StoryEditor