Sprístupňovanie zväzkov ŠtB už nič nezastaví

Prijatie zákona o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 (zákon o pamäti národa) v Národnej rade SR ešte neznamená automatické odhalenie tajomstiev archívov štátnej bezpečnosti (ŠtB). Ako by mal byť zákon po 28. septembri, keď bol zverejnený v Zbierke zákonov, aplikovaný do praxe?

- Na čas som prerušil svoju politickú činnosť a stal som sa úradníkom štátu. Mojou úlohou na ministerstve bude uviesť zákon do života. V súčasnosti sú na ťahu politici. Na základe tohto zákona by mal vzniknúť Ústav pamäte národa (ÚPN), ktorý z existujúcich štátnych a rezortných archívov preberie a bude verejnosti sprístupňovať archívne dokumenty štátnej bezpečnosti Slovenského štátu, ČSR a ČSSR, ale aj zväzky kontrarozviedky Zboru národnej bezpečnosti, spravodajskej správy Pohraničnej stráže, vnútorného odboru Zboru nápravnej výchovy a spravodajskej služby Generálneho štábu Československej armády. Ústav môže začať pôsobiť až vtedy, keď parlament zvolí predsedu a štyroch členov správnej rady. Vtedy bude mať najvyšší výkonný orgán ÚPN nadpolovičnú väčšinu členov a môže začať preberať archívne fondy. Čas kreovania štatutárnych orgánov je limitovaný siedmimi mesiacmi, do ktorých má po zverejnení zákona v Zbierke zákonov začať ústav prijímať prvé žiadosti občanov o sprístupnenie zväzkov vedených na ich osobu.

ÚPN je odkázaný na štátny rozpočet. Ministerstvo financií síce pri príprave rozpočtu na budúci rok počítalo s jeho zriadením, ako výdavkovú položku ho však zaradilo do kapitoly Všeobecnej pokladničnej správy (VPS) do rezervy nových zákonných úprav. Presné náklady na zriadenie ústavu nie sú známe, odhad hovorí o 30 mil. Sk. Môže činnosť a najmä nezávislosť ústavu v budúcnosti ohroziť, že sa nenájde priestor pre jeho samostatnú rozpočtovú kapitolu?

- Podľa mňa je správne, že sa v tejto fáze prvých aktivít na zriadenie ÚPN ujalo ministerstvo spravodlivosti. Zo zákona mu voči ústavu vyplývajú určité kontrolné úlohy, najmä pri nominovaní jednej tretiny členov dozornej rady ÚPN. Stanovisko ministerstva financií o tom, že ústav nemá mať samostatnú kapitolu len preto, že štátny rozpočet ich už má 50, považujem za nesprávne. Ústav je zo zákona verejnoprávna inštitúcia ako napr. Fond národného majetku, Slovenská televízia či Slovenský rozhlas, a tie samostatné kapitoly majú. Istým spôsobom, nie však rozhodujúcim, to môže ovplyvniť aj nezávislosť ÚPN. Podľa predchádzajúcich skúseností zo zriaďovania iných inštitúcií je v súčasnosti prirodzené, že o vyčlenení prostriedkov pre novovznikajúci ÚPN hovorí VPS. O konečnej výške príspevku však musí rozhodnúť vláda po paušálnom schválení rozpočtu na rok 2003 v parlamente. Správna rada ÚPN musí navrhnúť pre ústav výšku budúcoročného rozpočtu a presadiť vytvorenie samostatnej rozpočtovej kapitoly.

Čas na prevzatie archívnych fondov sa ešte ani nevzniknutému ÚPN kráti. Stihne sa delimitácia uskutočniť do konca marca budúceho roka?

- Hodiny tikajú ministerstvám vnútra, obrany, spravodlivosti a Slovenskej informačnej službe (SIS). Tie dokumentáciu zaniknutých bezpečnostných zložiek v rôznej podobe, kvalite a rozsahu vlastnia a sú povinné dodržať zákonnú lehotu na ich prevedenie do vlastníctva Ústavu pamäte národa. Spoločnosť nemusí zaujímať, či sa fyzický prenos dokumentov alebo prebratie v doterajších depozitoch uskutoční v stanovenom čase, pretože dôležité bude, aby ÚPN začal na základe prvých žiadostí sprístupňovať zväzky a spisy začiatkom júna, keď uplynie 30-dňová lehota na vybavenie prvých žiadostí občanov. Ako štátny úradník nepripúšťam, že iné štátne orgány nestihnú dodržať zákonom stanovenú lehotu. Za neodovzdanie dokladov, či už originálov alebo kópií, môže ÚPN udeliť správnu pokutu až do výšky 100-tisíc Sk, a to nielen inštitúciám a právnickým osobám, ktoré si preukázateľne nesplnili povinnosť, ale aj fyzickým osobám. Prvé pracovisko ústavu bude v Bratislave.

Ako bude prakticky vyzerať zhromažďovanie archiválií?

- Písomnosti prejdú do vlastníctva ústavu. Na odborníkov zatiaľ nechávame, kde budú ďalej dokumenty umiestnené tak, aby k nim mal ÚPN neobmedzený prístup. Úložné priestory musia spĺňať náročné technické kritériá na úschovu archívnych zbierok a fondov.

Čo by sa malo vo fondoch nachádzať?

- Zachovaná či zrekonštruovaná písomná produkcia bezpečnostných zložiek štátu a evidencie v spisových a archívnych pomôckach. Prakticky všetky spisy s označením tajné, prísne tajné či prísne tajné osobitnej dôležitosti by mali prejsť podľa zákona o pamäti národa spod režimu zákona o ochrane utajovaných skutočností pod režim zákona o ochrane osobných údajov. Tým sa vlastne materiály ŠtB odtajnia. Do zväzkov budú môcť nazrieť osoby, na ktoré sa zväzky viedli, prípadne ich najbližší pozostalí.

Po rozdelení ČSFR sa však do SR nedostali všetky písomnosti bezpečnostných zložiek, ani v tie, ktoré sa týkali priamo územia Slovenska a jeho občanov. Sú to najmä spisy vojenskej kontrarozviedky, správy sledovania či správy použitia technických spravodajských prostriedkov Zboru národnej bezpečnosti. Ako Slovensko využilo vzájomné dohody s Českou republikou o spoločnom využívaní týchto fondov?

-Ak dohody nevyhovujú zákonu o pamäti národa, mali by rokovania o ich novom znení s českými partnermi obnoviť minister obrany, minister vnútra a možno aj na riaditeľ SIS. Rezortné dohody nemôžu byť nadradené zákonu štátu. S obnovou rokovaní vlastne počíta aj zákon, pretože dáva vláde priestor na rokovania s vládami bývalých krajín Varšavskej zmluvy o vydaní dokumentov do vlastníctva ÚPN, ak sa viažu k skúmanej problematike či k slovenským občanom. Dohoda, ktorú začiatkom roka podpísali ministri obrany SR a ČR o poskytovaní informácií medzi archívmi súčasných vojenských kontrarozviedok, súvisela s personálnymi previerkami zamestnancov rezortu obrany vojenským spravodajstvom, so vstupom do NATO a s ochranou utajovaných skutočností aliancie. Išlo teda o získanie čo najväčšieho množstva podkladov na "lustráciu". Žiadne v súčasnosti platné zákony v SR neumožňujú štátnym orgánom využívať fondy bývalej ŠtB ani pre potreby spravodajských služieb.

Je krátkodobé uplatnenie lustračného zákona na Slovensku v porovnaní s jeho využívaním v ČR spoločenským hendikepom?

- To je politický problém. Myslím si, že česká spoločnosť k tejto problematike zaujala otvorenejší postoj a ľudia vedia o minulosti a činnosti verejných činiteľov oveľa viac ako v SR.

Môžu skartácie, ktoré sa uskutočnili tesne po roku 1989, ale aj počas 90. rokov v "horúcich archívoch" ovplyvniť objektívne skúmanie doby len na základe zachovaného torza dokumentov?

- V Českej republike sa rovnakou problematikou, akú bude skúmať aj ÚPN, zaoberá Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu. Zničené písomnosti sa zrekonštruovať nedajú. Český úrad však vyvinul komparačné programy založené na prehľadávaní podľa mena či iných identifikačných znakov, pomocou ktorých odborníci zrekonštruovali informácie uložené v zničených zväzkoch. Nepriaznivá politická situácia však aj tam rekonštrukcie zabrzdila. Z toho, ako zložky bezpečnosti viedli evidencie, ako zakladali písomnosti, pripravovali hlásenia, robili analýzy a podvojné registre, je všeobecne možné povedať, že informácie zo skartovaných zväzkov sa dajú nájsť aj v zachovaných písomnostiach. ÚPN bude mať možnosť posúdiť všetky predmety záujmu bezpečnostných zložiek.

Ústav podľa zákona nie je povinný overovať pravosť uchovávaných dokumentov. Nemôže to vyvolať pochybnosti o vierohodnosti rekonštruovaných informácií o ŠtB ako historických prameňov?

- Pri obnove informácií bude dôležité presné uvedenie zdroja. O hodnovernosti sa hovorí len v prípade dôkazov, a nie pri písomných historických údajoch získaných rekonštrukciou súvislostí. Overovať sa bude len autentickosť dokumentov, teda či skutočne vznikli z činnosti bezpečnostných zložiek. Súdne skúmať pravdivosť písomností, ktoré vytvorila tajná polícia, by znamenalo vypočuť ako svedkov príslušníkov ŠtB, v podstate objektívne nedôveryhodné osoby.

Cesta archívov bezpečnostných zložiek bola v posledných 13 rokoch značne kľukatá. Okrem šrotovania a spaľovania zväzkov do štruktúry a obsahu fondov často negatívne zasiahlo aj ich selektívne vykrádanie.

- Podpísalo sa na tom najmä porevolučné medzivládie či bezvládie. Išlo najmä o snahu zničiť údaje o konkrétnych osobách a neskôr o nelegálne hromadenie akýchkoľvek kompromitujúcich záznamov z minulosti osobných či straníckych oponentov.

Dá sa porovnať činnosť ŠtB a podozrenia zo spolupráce SIS na organizovaní trestnej činnosti v rokoch 1995 až 1998?

- Netrúfam si morálne hodnotiť činnosť spravodajskej služby v spomínanom období. Podozreniam sa však dá vyhnúť len zmenou zákona o SIS. Podľa toho sa jej uloží získavať na území SR informácie výhradne voči cudzím štátnym príslušníkom a len výnimočne voči občanom SR pri podozreniach z činnosti v rozpore so záujmami a s bezpečnosťou krajiny. SIS má v prvom rade zhromažďovať informácie v záujme ochrany SR. Tajnú službu je takmer nemožné kontrolovať, o to prísnejší musí byť zákon o SIS, ktorý má vychádzať z predpokladu absolútnej lojality občanov k vlastnému štátu. Myslím, že je potrebné zákonom obmedziť stanovené objekty sledovania SIS.

Po roku 1989 sa jednotlivci pokúšali rôznym spôsobom vyrovnávať s minulým obdobím. Akú historickú úlohu podľa vás v súboji "hrubej čiary za minulosťou" na jednej strane a otvorením tajných archívov na druhej strane zohrali Cibulkove zoznamy spolupracovníkov ŠtB?

- Peter Cibulka v roku 1992 v Necenzurovaných novinách reagoval na neschopnosť nového štátu zaujať k minulosti rázny postoj. V okolitých postsocialistických krajinách navodilo sprístupnenie minulosti atmosféru vzájomnej dôvery a porozumenia. To v súčasnosti čaká aj Slovensko. Ak občan požiada o potvrdenie existencie a o vyhľadanie jeho osobného zväzku v archíve ŠtB v oficiálnej štátnej inštitúcii a vo forme vlastného vyjadrenia k zachovaným záznamom, ktoré sa k spisu priloží, sa bude môcť sám s minulosťou vyrovnať, potom Cibulkove zoznamy stratia význam. Obava, že si súčasní držitelia dokumentov urobia z odovzdávaných materiálov kópie, aby ich zneužili v budúcnosti, je zbytočná. Túto hrozbu vlastne eliminuje ich sprístupnenie. Otvorenie archívov robí kópie aj odcudzené zväzky nezmyselnými a nezneužiteľnými.

Ako to bude so súdnymi spismi spojenými s procesmi za tzv. politické paragrafy?

- Zatiaľ to vyzerá tak, že by sa nimi aj naďalej zaoberalo oddelenie pre dokumentáciu zločinov komunizmu ministerstva spravodlivosti, ktoré sa tejto problematike venuje už tri roky. Táto agenda však priamo súvisí s uplatňovaním nároku nespravodlivo odsúdených a väznených občanov na štátne odškodnenie.

ÚPN by mal priamo spolupracovať aj s Generálnou prokuratúrou SR, ktorá už pre naplnenie zákona o pamäti národa prijala organizačné opatrenia na vytvorenie osobitného referátu. Čoho sa bude táto spolupráca týkať?

- My dokonca navrhujeme, aby sa aj pri ministerstve vnútra vytvorila malá skupina vyšetrovateľov, ktorá sa bude zaoberať špecifickou problematikou nepremlčaných trestných činov spojených s činnosťou ŠtB. Tie by mali byť zdokumentované v zložito vedenej dokumentácii ŠtB, ako to už potvrdili aj prípady a skúsenosti z okolitých krajín. Osobitné súdy na súdenie takýchto skutkov však nie sú potrebné. Súčinnosť s generálnou prokuratúrou bude pozostávať z archívneho vyhľadávania podnetov na právne preskúmanie niektorých aktivít ŠtB.