| Ste jedným z tých, ktorých meno sa objavilo v médiách v súvislosti s údajnými prepismi rozhovorov odpočutých tajnou službou. Ide o váš rozhovor s podnikateľom Badžgoňom - poznáte sa, ako dlho a v akej súvislosti? - Pán Badžgoň so mnou hovoril viackrát - týkalo sa to vyložene odbornej spolupráce. Najmä vtedy, keď na niektorých ministerstvách hlboko spali a my sme potrebovali spustiť niektoré európske programy a projekty. Pochopili sme možnosti, ktoré ponúka Európsky sociálny fond. Reagovali sme na výzvu Európskej vzdelávacej nadácie v Turíne a získali sme dva kontrakty financované z Európskej komisie. Mohli sme tak realizovať v regiónoch školenia o Európskom sociálnom fonde. Získané skúsenosti sme dokázali uplatniť vo vnútornej štruktúre NÚP a stali sme sa implementačnou jednotkou pre ESF. Sme, napríklad, prvou implementačnou jednotkou, ktorá už realizuje grantové schémy pre rozvoj ľudských zdrojov. ...ale na tej páske sa hovorí aj niečom inom... - To, že sa pán Badžgoň zaujímal aj o niečo iné, napríklad o niektoré budovy, tak to ma samého prekvapilo. Ale v čase, keď som s ním o tom hovoril, to už bolo známe, ale ja neviem, ako sa k týmto informáciám predtým dostal. Na rokovaní predstavenstva sme sa snažili riešiť budovu v Komárne už dva roky, ale to nemalo nič spoločné s pánom Badžgoňom. Kto budovu nakoniec kúpil, a možno už aj za inú cenu predal - tak to je o niečom inom. Určite sa k tomu budete ešte musieť vyjadriť, ak sa meno generálneho riaditeľa NÚP dostalo do určitých súvislostí... - Pozrite sa - ja hovorím a stretávam sa s mnohými významnými predstaviteľmi podnikateľskej sféry, pretože sa to týka zamestnanosti - iná vec je, kde ktorý z nich skončí. Podstatné je, že finančné toky z našich inštitúcií išli na základe uznesenia vlády do veľkých podnikov ako sú Detva, Martin, Dubnica, ale aj lodenice v Komárne - ak mám spomenúť tie najväčšie. Aj firmy pána Majského boli našimi klientmi... ...aj napriek tomu, že v niektorých prípadoch neplatil povinné odvody? - To je už dávno, ale v rokoch 1995 - 1996 mal záležitosti vyrovnané. Chcem povedať, že som sa stretával s viacerými generálnymi riaditeľmi a významnými predstaviteľmi firiem. A tam som nemohol byť nemý ako ryba a rozmýšľať o odpočúvaní. Navyše, ak ja nerozhodujem o ničom sám - je tu tripartitne zložené predstavenstvo, ktoré musí rozhodnúť bez ohľadu na informácie a záujmy toho-ktorého podnikateľa, s ktorým som hovoril. Viete, mám s tým už takmer dvanásťročné skúsenosti a viem si každého podnikateľa zaradiť - môže skúšať čo chce, ale ja s ním komunikujem len podľa toho, ako uznám za vhodné. Neprináša to aj určité riziká a nevýhody? - Určite nemá význam niektoré ponuky hneď odmietnuť a posielať ich vzápätí na príslušné rezorty - pretože sa vám stane, že to tam odmietnu bez toho, aby sa vás opýtali alebo konajú inak... Aká je pozícia NÚP v tomto kontexte? - Viete, z môjho hľadiska vychádzam z toho, že považujem tento úrad takmer za svoje dieťa. Bol som ešte pri založení verejnoprávneho Fondu zamestnanosti. Svoje dieťa predsa nechcete znásilniť alebo, nebodaj, zabiť. Preto sa snažím aj dnes toto svoje dieťa vtesnať do nových podmienok. Usiloval som sa s mojím tímom celých desať či dvanásť rokov o nadstraníckosť - aj keď neskrývam svoje ľavicové zmýšľanie ...myslíte však zrejme skôr na sociálne cítenie než politiku? - Svoje konanie som postavil na odbornosti, preto si nemôžem dovoliť meniť presvedčenie z týždňa na týždeň - alebo dokonca zo dňa na deň. Veľa sa hovorí o reformách - v tejto súvislosti aj o možnom zániku Národného úradu práce - ako to vnímate - je verejnoprávny charakter NÚP brzdou týchto reforiem alebo ich pomocníkom ? - Dovoľte stručný historický exkurz. V roku 1986 som bol členom pracovnej skupiny, ktorá sa zaoberala potrebou vzniku úradov práce. V roku 1990 - 1991 sme si povedali, že je potrebné zakladať systém zamestnanosti nezávisle od štátneho dirigizmu a štátneho rozpočtu. No a to sa začalo potom realizovať v rokoch 1993 - 1994 v podobe verejnoprávneho Fondu zamestnanosti, ktorý nielen hmotne zabezpečoval nezamestnaných, ale financoval aj udržanie či vznik nových pracovných miest. Jeho základom sa stal tripartitný systém a filozofia verejnoprávnosti, aj keď sme to nevedeli presnejšie zadefinovať. Postavili sme to však na troch princípoch tzv. tri D - to znamená deetatizácia, decentralizácia a demokracia. Nositeľom tejto myšlienky a jej propagátorom bol vtedy pán Tkáč, ktorý bol začiatkom 90. rokov ešte v Prahe. Jednoznačne sme už vtedy chceli dostať problematiku zamestnanosti z područia štátu - až do polohy takmer súkromnej agentúry. Čo ste chceli robiť konkrétne? - Moja predstava bola, že budem pracovať v sprostredkovateľsko-poradenskej verejnoprávnej inštitúcii, ktorá bude orientovaná na ponukovú stránku, teda na klienta, ktorý potrebuje pomoc pri strate zamestnania. Tam zrejme vznikla idea fondu... - Áno, a keď sme založili Fond zamestnanosti a naozaj to začalo fungovať - veď sme za rok a pol boli už z hľadiska finančných tokov úplne sebestační, tešili sme sa napriek tomu, že nás tvrdé zásahy štátu stále obmedzovali. Vtedy som skutočne veril myšlienke verejnoprávnosti a tripartizmu. Ako je to dnes - zdá sa, že sa vracajú pomery ako za čias Mečiarových vlád aj pokiaľ ide o tripartitu... - Dnes môžem povedať, že idea tripartity sa nevyvíjala správnym smerom. Chýbala jej dynamika vývoja, s akou sme sa stretávali v iných oblastiach - či už ide o privatizáciu a jej formy a podoby vrátane vývoja demokracie ako takej... ...chcete povedať, že aj táto oblasť je postihnutá nerovnováhou vývoja spoločnosti? - Je to tak. Veď na začiatku všetkého bol štát s obrovským aparátom, ktorý postupne čoraz viac ťahal za kratší koniec. Nikto nevnímal túto novú situáciu vážne. Pritom si neviem predstaviť demokratickejší spôsob rozhodovania o peniazoch pre našu oblasť ako v rámci tripartity - keď sa štát musel začať deliť o peniaze so sociálnymi partnermi. Pre mňa to bola ukážková skúsenosť, že to naozaj ide, že aj minister(ka) financií nie je všemocným rozhodovateľom o peniazoch. S Fondom zamestnanosti sa dokonca pochválila na zasadaní Medzinárodnej organizácie práce v Ženeve vtedajšia ministerka práce pani Keltošová s tým, že ako dobre to na Slovensku funguje, čo, samozrejme, nebola tiež celkom pravda. Boli sme však hrdí na to, že sme na Slovensku s tým pohli a že to vieme. Museli ste však aj vtedy cítiť tlak politiky a konkrétnych ľudí... - Iste, vždy sme mali do činenia s konkrétnymi ľuďmi - zástupcami sociálneho partnerstva a s tým, aké projekty a záujmy chceli presadiť. Bol tu však konečne nový mechanizmus spojený s hlasovaním, ktorý umožňoval rozhodovať o významných veciach spoločne na základe dvojtretinového súhlasu, čo sa nie vždy stretávalo s pochopením. Ako to bolo ďalej? - Do roku 1997 fungovali vedľa seba štátne úrady práce a verejnoprávny Fond zamestnanosti. Vtedy sa to spojilo a práve tam kdesi je zárodok prvej chyby - pretože nemali vedľa seba existovať dve inštitúcie zaoberajúce sa paralelne tou istou problematikou. Aj úrady práce mali hneď od začiatku zmien fungovať ako verejnoprávne, a nie štátne inštitúcie. Tento dualizmus dal len priestor na rôzne boje, o ktorých by som vedel mnoho a dlho hovoriť. ...a dnes tento boj zrejme pokračuje ďalej? - Áno, pokračuje ďalej aj keď sme to chceli počas úradovania bývalej ministerky financií Schmögnerovej zmeniť. Finančné toky NÚP nám umožňujú plánovať našu činnosť nie na rok - ale aj na dva-tri roky dopredu. Vieme, kto je naším dlžníkom, vieme odhadnúť, či tie peniaze dostaneme alebo nie. Na rozdiel od nás, štát nebol taký úspešný v odhade vývoja verejných financií. Kde teda sú dnes hlavné legislatívne problémy verejnoprávnosti? - Myslím si predovšetkým, že sa verejnoprávnosť málo preniesla do legislatívy upravujúcej trh práce a zamestnanosti ako súčasť princípu tripartity. Zaspali sme takisto na ceste budovania verejnoprávnych inštitúcií. Málo sa to prenieslo aj do akademickej sféry. Čo je horšie, neexistuje rovnocenný dialóg o tripartite - a teda ani o verejnoprávnosti jeho inštitúcií - na tej najvyššej úrovni. Súčasné snahy o ich poštátnenie, snahy oddeliť sociálnych partnerov, to znamená odbory od možnosti spolurozhodovania, pretože nejdú poruke pravicovej politike, to nepovažujem za dobré. Navyše, ak súčasťou sociálneho partnerstva nie sú len odbory. O politike zamestnanosti by mali rozhodovať aj ďalší. Napríklad akademická obec, Slovenská obchodná a priemyselná komora, tretí sektor - a tu chýba riadená diskusia o celej šírke problému zamestnanosti a jeho riešenia na Slovensku. Tam sa však neurobilo dosť a neustrážilo sa to ani smerom k legislatíve. Dve kľúčové verejnoprávne inštitúcie - Sociálna poisťovňa a Národný úrad práce, sú dnes napriek všetkým problémom finančne zdravé - aj keď si v poisťovni musia pokrývať dôchodkový rozpočet príjmami z nemocenského, ale ako firma má aktívnu bilanciu. Ako je to s vami? - Pokiaľ ide o nás, my sme si v roku 1992 nastavili parametre odvodov na 4 percentá. Bolo to podľa obvyklých parametrov v Európe. A to sme mali vtedy minimálnu mzdu 2 400 korún. Za trinásť rokov však nikto nenašiel politickú odvahu, aby vstúpil do tohto problému odvodov a ich výberu s návrhom na zmenu alebo úpravu ich výšky. Buď chýbala politická vôľa, alebo tu bol nedostatok potrebných informácií. Sadzba 4 percentá sa tak stala akýmsi "systémom"...? - Zdá sa, že tomuto "systému" odzvonilo. Potreba znížiť odvodové zaťaženie vedie autorov súčasnej reformy k zníženiu odvodov do NÚP na 1,7 % a tiež plánujú prevody uskutočňovať prostredníctvom štátneho rozpočtu. Slovensko sa však stáva zbytočne akýmsi laboratóriom s pokusmi, ktoré nás stoja veľa. Potrebné je totiž vedieť aj počet poberateľov podpory a ich výšku, urobiť zmysluplný systém, ktorý musí mať jasné pravidlá a dať minimálne odpovede na väzby medzi sociálnou solidaritou a poistením. Kusé informácie z tlačovej besedy však nie sú tým najlepším zdrojom informácií. Jedným z obdobných krokov bol aj zákon o zamestnanosti č. 387/1997 Z. z. Na jeho základe sa totiž enormne zvýšila podpora v nezamestnanosti, čo nekorešpondovalo so mzdovými príjmami. Ako sa to mohlo stať - nikto s vami o tom nekonzultoval - veď sa museli robiť prepočty dosahu zákona...? - Som presvedčený, že zákon bol prijatý s dobrým úmyslom a v dobrej viere niečomu pomôcť - až na to, že nikto najprv poriadne neprepočítal, aké budú reálne dosahy po prijatí zákona na celý trh práce, zamestnanosť a odvody. Ani vy ste nič nepodnikli? - Osobne som ešte z postu riaditeľa Fondu zamestnanosti upozornil predstaviteľov ministerstva práce na dosahy zákona v oblasti pasívnej politiky trhu práce. Bolo to presne 25. septembra 1996, keď sa ten zákon pripravoval. Po roku a pol sa ukázalo, že sme mali pravdu. Jasne sa ukázalo, že ak sa prostredníctvom zákona zmenili parametre tak, že sa začala vyplácať vysoká podpora v nezamestnanosti neúmerne oproti mzdám - je ohrozený celý systém podpory. Národný úrad práce sa preto dostal už v roku 1998 do straty v sume 300 miliónov korún. Udržali sme sa však vďaka rezervnému fondu. Po nástupe prvej Dzurindovej vlády ste zrejme iniciovali zmenu zákona... - Nová vláda po svojom nástupe prijala novelu zákona o zamestnanosti, ktorú parlament prijal v decembri 1999. Tá už zabezpečila, že podpora v nezamestnanosti je viazaná na reálny vývoj miezd. Účinok bol rýchly aj na Národnom úrade práce, kde sa onedlho stabilizovala aj úroveň finančných tokov. Zrejme vám to umožnilo aj aktívnejšie pôsobiť na politiku trhu práce...? - Samozrejme, že sme mohli meniť polaritu výdavkov smerom k aktívnej a pasívnej politike trhu práce. Čím viac sme mohli byť aktívnejší, tým viac sa to ukázalo na miere nezamestnanosti. Stretávalo sa to opäť aj s veľkou kritikou. V roku 2000 vtedajší podpredseda vlády Ivan Mikloš vyhlásil, že výdavky na aktívnu politiku trhu práce boli vynaložené neefektívne. Toto tvrdenie sa neopieralo o analýzu. Ale naše skúsenosti sú jednoznačné - keby aj transformácia ekonomiky bola taká efektívna ako naše výdavky, asi by sme dnes nezápasili s molochom schodku verejných financií v takej miere. Napriek mnohým problémom sa tripartitný systém ukázal efektívnejší pri kontrole výdavkov, ako keby sa ujal tejto úlohy štát. Prečo sú pri koncipovaní politiky trhu práce takéto výkyvy - v čom a kde vidíte problém týchto zmien pohľadov a nevyváženosti v nazeraní na postavenie úradu a jeho činnosť - je to neodbornosť alebo zámer či záujmy? - Odborníkov máme dosť. Za hlavný problém však považujem absenciu serióznej diskusie o tom, čo to je zamestnanosť a ako ju treba riešiť. Na jednej strane máme riadenie politiky trhu práce na báze tripartizmu, ktorý má svoje jasné, aj keď nie vždy presné pravidlá, a na druhej strane je štátna politika zamestnanosti, ktorej chýba jasné smerovanie. Zníženie zamestnanosti v primárnom sektore neviedlo paralelne k tvorbe pracovných miest, napríklad v službách. Neboli sme svedkami žiadnych takých makroekonomických úvah a krokov. Ak sa chceme dostať na úroveň Európskej únie, musíme niečo robiť. Naozaj vidíte túto situáciu tak kriticky? - Tak, napríklad, čo sme urobili konkrétne v poľnohospodárstve? Znížili sme zamestnanosť z pôvodných takmer 17 percent spred roku 1989 na porovnateľnú úroveň s EÚ - okolo 5,7 percenta. Ale zamestnanosť nenarástla o primeraný rozdiel v sektore služieb - kde sa nárast zamestnanosti vôbec neprejavil tak, ako by to malo byť. Pridajme k tomu ešte trend demografického vývoja spoločnosti a proces spontánnej reštrukturalizácie firiem vo všetkých odvetviach. Snažili sme sa presvedčiť všetkých aj v rezorte ministerstva práce, že problém nezamestnanosti nemôže vyriešiť ich rezort, ale že tu musia mať hlavné slovo silové rezorty - to znamená predovšetkým ministerstvo hospodárstva - aby sme vedeli, kam majú naše projekty rekvalifikácie a vzdelávania smerovať. Aby sme vedeli, kam máme umiestniť, napríklad, tých ľudí, ktorých sme vytlačili z poľnohospodárstva. V novelizovanom zákone o zamestnanosti sa uvádza priam zoznam inštitúcií, ktoré by sa mali podieľať na tvorbe politiky trhu práce - nikde sa však nič nehovorí práve o jej ekonomickom - podnikateľskom základe a zodpovednosti štátu za jeho spoluvytváranie... čo si myslíte - prečo je to tak? - Možno má na to niekto iný pohľad, ale mňa tu život naučil, že reforma sa musí robiť vo viacerých rovinách - blokoch. Prvým sú pracovnoprávne vzťahy a možno aj novela Zákonníka práce je tým dobrým krokom... Podľa vás je teda tzv. Kaníkova novela ZP správna? - Plne súhlasím so všetkými opatreniami, ktoré povedú k spružneniu trhu práce, čo však ešte neznamená, že sa tvoria pracovné miesta. Pre túto novelu, kde ide predovšetkým aj o odborný problém, však hrozili odborári div že nie generálnym štrajkom... - ...to je už niečo čomu nerozumiem, alebo presnejšie povedané, nechce sa mi to pomenovať... Odborári si mali nájsť iný spôsob ako pritlačiť vládu - konkrétne pri mzdách a určovaní hodnoty práce - veď si porovnajte parametre v EÚ, kde je, napríklad, sadzba aj 18 eur za hodinu, a ako je to u nás? V značkových autoopravovniach si už však účtujú 400 i 500 Sk na hod., ale či ich dostane aj ten opravár, je otázne. Podobne rastú aj sadzby v servisoch celého radu značkových výrobkov... Ďalej tu ide o práva zamestnávateľa voči zamestnancovi, kde sa vytvorila vážna nerovnováha. Druhou zmenou, ktorá by mala nasledovať, je výchovno-vzdelávacia sústava. Nemôžem predsa súhlasiť so systémom, ktorý každý rok vychrlí na trh práce ľudí a polovicu z nich nemám kde zamestnať. Existujú také dokumenty, ktoré sme prijali, ako je, napríklad, Memorandum o celoživotnom vzdelávaní. Avšak každá vláda chce prísť s niečím iným - chce niečo nové. Pritom my sme sa riadili týmto dokumentom, ktorého plnenie si vyžaduje určité financovanie - máme to prerušiť? Tretím komponentom je daňová a úverová politika. Ako podnikateľ musím mať predsa záujem dosahovať zisk - a nie plniť funkciu sociálnej siete a zamestnávať ľudí, ktorí nie sú ani schopní pracovať. Preto musí mať podnikateľ vytvorené také prostredie, ktoré mu umožňuje podnikať, ktoré ho v tom podporuje. Nie aby musel premýšľať o tom, aké musí plniť odvody a dane a kde sa dá z nich dostať. Potom môžeme začať robiť reformu aj v službách zamestnanosti. To všetko však súvisí s peniazmi - vrátane peňazí, ktoré dostáva Národný úrad práce...? - Už dlhšie vnímam zvýšený záujem o finančné prostriedky našej inštitúcie. My sme totiž dosiahli relatívne stabilný stav príjmov a môžem jednoznačne potvrdiť, že to boli len zásahy štátu, ktoré spôsobili výkyvy pri ich použití. Najjasnejšie sa to ukázalo pri verejnoprospešných prácach - VPP. Štát si nevedel poradiť s nezamestnanosťou, a vtedy prišiel projekt verejnoprospešných prác. V apríli 1999 sme boli prví v Európe a dlhodobá nezamestnanosť sa blížila 365 tisícom nezamestnaných a vtedy prepukol aj fenomén čiernej práce. O nej sa už povedalo všeličo aj predtým... - Skúste si všimnúť, čo všetko sa zo strany čelných politických predstaviteľov tohto štátu povedalo o čiernej práci od roku 1996 do apríla 1999. Konkrétne pán Mikloš použil čiernu prácu ako zbraň proti ministrovi Magvašimu. Namiesto toho, aby si obaja páni M... sadli spolu za stôl, privolali ešte ďalších kompetentných a diskutovali o probléme, viedli spory a celá spoločnosť sa štyri roky pozerala na ich vzájomnú animozitu. Ako generálny riaditeľ tohto úradu som to prežíval veľmi intenzívne. Ako vidíte situáciu dnes - nie je to podobné nedávnej minulosti? - Nie. Myslím si, že dnes sa situácia diametrálne zmenila - dnes ide ministerstvo práce až príliš poruke ministerstvu financií. Chápem, že tam musí byť kooperácia, ale je zaujímavé vidieť, ako rezort práce stráca svoj sociálny rozmer. Ja som za adresnosť a prísnosť proti tým, ktorí chcú žiť na úkor tohto štátu, ale dnes je to úplne naopak, ak ministerstvo práce nahráva ministerstvu financií. Nevidíte tu hrozbu, že sa v konečnom dôsledku žiadna reforma neuskutoční, že pôjde opäť len o reformy v inštitúciách, že jej forma a obsah budú len v zmenách byrokracie - napríklad zrušením NÚP, zrušením Sociálnej poisťovne a budovaním nových inštitúcií a úradov, ktoré nezmenia podstatu fungovania spoločnosti v prospech človeka a zlepšenia jeho kvality života? - Nezdá sa mi, že reformy sú premyslené a pripravené. Pri koncipovaní stratégie podpory rastu zamestnanosti vidím najslabšie miesta v preceňovaní významu stálych zmien v organizácii služieb zamestnanosti, v poštátnení finančných tokov v oblasti financovania politiky trhu práce. Odrazu zisťujeme, že štát je ten najlepší hospodár. Je to pre mňa zvláštny paradox, že tieto výroky prichádzajú od ľudí, ktorí ešte pred voľbami kritizovali štát za ťažkopádne a finančne náročné spravovanie verejného sektora. Teraz idú v mene štátu rozhodovať, napríklad, aj tom, či máme mať verejnoprávne inštitúcie, ktoré sú postavené práve na odštátnených princípoch. Pozitívne hodnotím snahu riešiť problém nezamestnanosti a sociálneho zabezpečenia ako dôsledku vyradenia alebo neumožnenia vstupu na trh práce. Minimálne na tri otázky bude potrebná seriózna odpoveď: - ako parametricky nastaviť väzby medzi sociálnym zabezpečením a motiváciou nezamestnaných pracovať, aké straty vznikajú v dôsledku nezamestnanosti a čo nás stojí vylučovanie občanov zo sociálnych štruktúr pri dlhodobej nezamestnanosti. Nezdá sa vám, že je v tých postupoch mimoeurópsky vplyv? Ideme do Európskej únie, ale je verejným tajomstvom, že v koalícii sú ľudia, ktorí sa nevedno prečo štylizujú postavenia do stúpencov amerického modelu riadenia spoločnosti? - Dobre, nech sa americký či austrálsky model realizuje tam, kde je, ale my žijeme v Európe. Nemôžeme zabudnúť, že v EÚ je 15 krajín a minimálne 12 má verejnoprávne modely služieb zamestnanosti a zvyšok s účasťou štátneho rozpočtu na riešení problematiky trhu práce, ale so zachovaním princípu tripartity. Môžeme hovoriť o stave kvality tripartity a sociálnom zákonodarstve - to je však otázka vývoja a nie je to dôvod na to, aby sme okamžite všetko zrušili a začali budovať čosi odznova a považovať štát za to najlepšie, čo nám to má umožniť. Nevidíte za týmto pokusom o novú etatizáciu riešenia problémov len určitú dočasnú politiku zo strany tejto skupiny reformátorov, ktorej cieľom je dostať sa k niektorým fondom a peniazom, pričom ich reálny dosah zmien na trh práce vôbec nezaujíma? - Tlak na financie je nielen u nás, ale všade. A zdá sa, že aj takmer desať miliárd, ktoré sa naakumulovali v NÚP, sú zaujímavé... Pre mňa je, napríklad, zaujímavé, že sa snažíme o reformu verejných financií, o čom sa tu už hovorí niekoľko rokov, ale je to ťažkopádne. Čo však už na verejných financiách zachráni zmena inštitúcií a presun našich desať miliárd korún? Tu nejde len o desať miliárd, o ktoré je záujem, ale aj o podchytenie ďalších finančných tokov v dôsledku zmeny hlavičky. Pre mňa ako občana to bude len menej prehľadné. Sledujem roky vývoj v Európskej únii a vidím, ako sa tam rieši dnes otázka deficitu verejných financií - jeho prekročenie práve v súvislosti s riešením stavu ekonomiky a rastom nezamestnanosti. Pričom sa ich stav ekonomiky nedá porovnať s naším. U nás pokračujeme v politike uťahovania opaskov pod hlavičkou udržania hranice deficitu, a to aj napriek tomu, že máme 18,5-percentnú nezamestnanosť. Ustanovenia Paktu stability pritom jednoznačne dovoľujú prekročiť trojpercentnú hranicu deficitu verejných financií za určitých podmienok, ktorú sú blízke našim problémom. Ako to vidíte vy? - Musím povedať, že 18,5-percentná nezamestnanosť je číslo, ktoré má len orientačnú výpovednú hodnotu. Musíme ju uvádzať pre médiá a porovnávať sa s inými krajinami. Len vo februári sme dostali údaje z ministerstva práce o ekonomicky aktívnych obyvateľoch odsúhlasené Štatistickým úradom. Znížil sa počet ekonomicky aktívnych obyvateľov na rok 2003 a miera nezamestnanosti sa hneď mierne zvýšila. Veľmi zaujímavé sú také úpravy v regiónoch, preto je pre mňa dôležitý absolútny počet ľudí, ktorí sú bez práce, aké sú dôvody nezamestnanosti a aká je ich štruktúra z hľadiska vzdelania, profesie a veku. Je zaujímavé, že takáto miera nezamestnanosti nie je zdrojom sociálnych nepokojov. Myslíte si, že to nepríde, ak sa to nebude riešiť - nie je to len otázka času? - Verím, že nie je v záujme žiadnej z politických strán hrať o politickú moc s kartou sociálnych nepokojov. Aká je teda štruktúra nezamestnaných na Slovensku? - Predovšetkým je tam 91-tisíc ľudí, ktorí figurujú aj v niektorých sociologických prácach a štúdiách, a nemali by byť vôbec zamestnaní pre sociálne zdravotné alebo sociálne defekty. Potom je tam skupina ľudí - do 70-tisíc, ktorej veľkým hendikepom je nízka kvalifikovanosť. Sem patrí aj tá časť, ktorá podľahla alkoholizmu, drogám a iným druhom závislostí. To je už takmer 160-tisíc ľudí... - Áno, to sme už na hranici 160-tisíc ľudí. Máme tam potom ďalšiu skupinu ľudí, ktorá vedome zneužíva dnešný systém podpory v nezamestnanosti. Ich využitie v pracovnom procese je pritom možné, ak sa na nich zvýši tlak, ale bez toho, že by museli byť zahrnutí do systému sociálnej pomoci. Môžu pracovať, ak sa im dá možnosť - najmä tam, kde ide o menej kvalifikovanú alebo nekvalifikovanú prácu, ktorú im však treba nájsť. Potom tam máme masu ľudí - asi 250-tisíc - o ktorú by sa mala táto spoločnosť postarať, pretože predstavuje potenciál pre rozvoj ekonomiky krajiny. Nie však tak, že týchto ľudí budeme posielať na verejnoprospešné práce, ale že ich budeme zapájať do produktívnej výroby. Sme nielen v týchto reformách, ale aj, napríklad, verejnej správy. Máte už nejaké poznatky o tom, že sa vyššie územné celky a reforma verejnej správy prejavili aj pri riešení problému nezamestnanosti? - Nechcem hľadať chyby v reforme verejnej správy, ale tá nemá na problém nezamestnanosti zatiaľ žiadny vplyv. Treba povedať objektívne, že VÚC vznikli nedávno a majú ešte dosť starostí so sebou. Rok je príliš krátke obdobie. Raz však určite príde čas, keď budú musieť prevziať aj zodpovednosť za problém zamestnanosti vo svojom regióne. Zatiaľ majú svoje detské choroby či majú stoličku, stôl a počítač, či sú v správnej strane, ktorá ich tam nominovala. Aj keď už dnes majú určité kompetencie, nemajú na to potrebné peniaze. Majú oddelenia regionálnej politiky, ale niektorí sa ešte len učia, čo sa za tým všetkým skrýva. Pozitívne však je, že sa na nás niektoré VÚC obracajú a pýtajú sa, kam majú orientovať školstvo, ktoré prešlo do ich kompetencie. Hľadajú tak cestu, ako umiestniť absolventov na trhu práce - čo je pozitívne. Nie je predsa možné, aby si udržiavali, napríklad, školu, ktorej 90 percent absolventov si nenájde prácu. Máme už projekt, v ktorom rátame s tým, že okrem tripartity nám pri riešení týchto problémov zamestnanosti pribudne ako ďalší partner VÚC či tretí sektor. Bude to však ešte trvať niekoľko rokov, pokiaľ sa to všetko rozbehne - je to beh na dlhé trate. Predpokladajme teda, že NÚP nezrušia a budete fungovať ďalej. Aká bola vaša bilancia a aké sú vaše plány do budúcnosti? - Národnému úradu práce sa predovšetkým podarilo stabilizovať finančné toky a bilančné saldo sa ustálilo na úrovni spomínaných 9,5 mld. Sk. Nebol problém predĺžiť verejnoprospešné práce o 2,5 mesiaca, zvýšiť príspevok na tvorbu pracovného miesta asi o 23 % a dostali by sme sa do červených čísel. Asi pred tromi rokmi sme odštartovali projektové financovanie. Vytvorili sme predpoklady na zlepšenie klientovo orientovaných služieb. Stanovili sme si kvantifikované ciele na každý rok, spojené s tvorbou pracovných miest, spôsob vyraďovania z evidencie a počet aktivizovaných nezamestnaných v programoch NÚP. Uplatňujeme tzv. individualizované akčné plány, ako je to, napríklad, v Dánsku, ale to, zdá sa, veľmi nezaujíma reformátorov a nefunkčnosť služieb zamestnanosti dokumentujú na základe z kontextu vytrhnutých ukazovateľov. "Neúspech" projektu VPP je nielen neúspechom služieb zamestnanosti, ale nás všetkých. Nemali by sa aspoň dočasne zaviesť pracovné knižky? - Som si vedomý, že už dnes je u nás množstvo ľudí, ktorým zanikla firma a nemajú doklad o tom, že pracovali. Naštartovaná dôchodková reforma musí zohľadniť aj tento nedostatok vo vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec, ale nemalo by to byť cestou pracovných knižiek. Ako sa vás dotkne už spomínaná tvrdá politika uťahovania opaskov vo verejných financiách? - My sme už naplno v nej - deficit verejných financií musíme držať naším bilančným saldom, ktoré v bežnom roku musíme udržať na úrovni plus 1,7 miliardy korún - so zostatkom na prelome roku 9,5 miliardy. Prakticky to znamená, že na aktívnu politiku trhu práce môžeme dať maximálne 1,1 mld. korún... ...to je však nezmysel pri takej miere nezamestnanosti... - Naozaj sa vážne diskutuje o tom, kde sú hranice efektívnosti vynaloženia prostriedkov na trh práce aj v krajinách EÚ. Nemáte možnosti, ako použiť tých sedem miliárd korún na zlepšenie trhu práce? - V súčasnosti limitom prostriedkov udržiavame hranicu 5 % deficitu verejných financií vo vzťahu k požiadavkám EÚ. Zdalo by sa, že je všetko v poriadku. Na druhej strane, ak nezmeníme systémové podmienky trhu práce - to znamená ak nezmeníme zákon o zamestnanosti, tak nemá význam vložiť do tohto systému viac ako 3,6 miliardy korún. Dokonca si myslím, že pri terajších podmienkach by sme vystačili s 2,5 - 3 miliardami korún. Je to však predovšetkým aj otázka pre podnikateľskú sféru - aké podmienky dostanú, ak zvýšia zamestnanosť. Je potrebné navrhnúť modely, ako im pomôcť s nákladmi na pracovnú silu, ale bez podozrenia z korupcie a klientelizmu. Aby sa zredukoval jej výskyt na čo najnižšiu úroveň vrátane zníženia stropu tzv. nelegálnej práce a príjmov z nej. Nelegálna práca sa totiž rodí všade tam, kde existuje tzv. balkánsky typ ekonomiky. Kde vidíte z hľadiska NÚP najväčšie problémy pri podpore malých a stredných podnikov? - Musíme si uvedomiť, že pre nás je tu dvojaká úloha. Pre tých, ktorí si neplnia svoje povinnosti, predstavujeme takmer represívny orgán, pretože tam posielame kontroly a vyžadujeme, aby si plnili svoje odvodové povinnosti. My by sme mali byť tými, ktorí im predovšetkým pomáhajú, a to nielen finančne, ale právnou radou ako podnikať a využiť svoje možnosti. Otázka znie však inak - ako im môžete a chcete pomôcť práve pri podnikaní? - Presne tak. Máme im pomôcť príspevkami, ak zamestnajú ľudí? Myslím si, že našou hlavnou úlohou by malo byť predovšetkým pomáhať pri vytváraní trhu pracovnej sily. Konkrétne ak zavolá ten-ktorý podnikateľ a povie potrebujem x pracovníkov z tej-ktorej oblasti - čo mi môžete ponúknuť, čo máte pripravené a koľkých ste schopní zabezpečiť neskôr? Ak niekto investuje - bude potrebovať celý rad profesií - mali by sme byť tí, ktorých osloví prvých - akú máte ponuku a dokedy mi môžete zabezpečiť požadovaný počet pracovníkov a za akých podmienok. Rozhodne by tam nemalo ísť predovšetkým o dotovanie peniazmi a navyše jednému áno a druhému nie... - Ani tripartitný systém nemohol odstrániť poskytovanie príspevkov na tvorbu pracovného miesta pri deformácii konkurenčného prostredia. Ide o systémový prístup, ktorý má v rukách štát prostredníctvom makroekonomických opatrení. ...máte čisté svedomie v tomto smere aj smerom k veľkým zahraničným investorom, ktorí dostali také úľavy a výhody, aké nedostali domáci podnikatelia? - ...mohlo by to vyznieť nepresvedčivo, ale niektorí ich dostali, no dostali ich od štátu. Viem, ako to bolo v prípade, keď dvaja ministri podpísali úľavy pre INA Kysuce a ako ťažko sa o tom presviedčalo doma. Sú tu zaiste aj iní: Volkswagen, Molex, Sony, Siemens, Embraco - tým dal štát určité výhody. Ale pokiaľ ide o NÚP, my sme tam "uhrali" našu pozíciu tak, že sme im viazali náš príspevok na stanovenú mzdu a počet vytvorených pracovných miest. Vypracovali sme jednotnú schému miezd a postup podpory zahraničných investorov s tým, že sme si boli vedomí multiplikačného efektu, aký takáto investícia do toho-ktorého regiónu prináša. A to napriek tomu, že sme boli neraz vystavení veľkým tlakom - pretože predstavitelia štátu nasľubovali viac ako bolo možné splniť. Takže sme neraz plnili štátne záväzky, ktoré určite budú aj v budúcnosti. Ako sa vôbec prišlo na výšku príspevku v jednotlivých regiónoch? - Urobili sme charakteristiku výkonnosti jednotlivých regiónov a stanovili výšku príspevku na mzdu od 5 800 do 16 700 Sk. Stretli sme sa s otázkami vo vlastných štruktúrach, napríklad v Prešove, kde sa im zdala mzda 5 800 Sk vysoká. Po roku sa však ukázalo, že to bolo správne a aj my sme mohli pristúpiť na určité zmeny smerom nahor. Samozrejme, iné kritérium platilo tu v Bratislave a na západnom Slovensku - kde je ekonomika iná. Na záver - ako je to dnes s pohľadávkami NÚP? - Je to veľmi vážny problém - od vzniku republiky dnes NÚP eviduje sumu 14 miliárd korún. Môžeme však povedať aj to, že sme za posledné dva roky niečo aj získali - od železníc to bolo, napríklad, 1,5 miliardy korún. Je veľa neplatičov a nemalý podiel tvoria penále z neplnenia odvodovej povinnosti. Snažíme sa získať čo sa dá a sprehľadniť celú problematiku pohľadávok. Je to však v mnohých prípadoch ťažké - mnohé firmy už neexistujú, ďalšie sú v konkurze. Aká je miera vyťaženosti pohľadávok? - Vychádza nám to tak na 1,8 percenta z celkovej sumy v jednotlivých prípadoch prostredníctvom súdov. Trvá to však veľmi dlho a exekúcie sú efektívnejšie, ale tu sme neraz vystavení praktikám, ktoré sú špekulatívne. |
StoryEditor