V predošlej časti sa šepkár Krištof naposledy stretol so svojím priateľom Defom Leppardom.
Taxík stál v zápche a Krištof si už začínal zúfať. Podvečerné mraky sa lámali na rozhraní modrej fólie a čistého skla na prednom okne, leteli vo svojom pomalom tempe, akoby sa vôbec nič nedialo. Nos mu napĺňala odporná umelá vôňa pochádzajúca z osviežovača vzduchu a Krištof už videl, že nestihnú predstavenie. Bijou ho chytila za plece a snažila sa ho upokojiť. On sa jej vytrhol a zúrivo sa škriabal za krkom, lebo ho škrtila košeľa.
"I-i-ideme!" povedal jej.
Hodil pár bankoviek prekvapenému taxikárovi, schmatol ju za ruku a už kľučkovali medzi prúdmi svietiacich áut.
Po šialenom behu mestom to stihli len tak-tak. Vybehli hore kamenným schodiskom, nechali si odtrhnúť ústrižok na lístkoch, nechali sa upozorniť, že si majú vypnúť mobilné telefóny a nechali sa navigovať na miesta v prvom rade, ktoré beztak dobre poznali, lebo na nich sedeli takmer každý večer. Vydýchli si. A vzápätí na to zhasli svetlá.
Bijou vylovila scenár a Krištof si ho rozprestrel na kolenách. Svetlá sa rozžiarili. Na javisku sedeli vedľa seba dvaja herci. Muž a žena.
"No tak... Hm... Raz, dva, tri... Nahrávaš to?" povedala žena.
"Mhm," odvetil muž.
"No tak... Tak... Keď som ešte chodila do škôlky... Môžem ešte raz?... Keď som teda chodila do škôlky, chodievali sme sem do parku na prechádzky. Držali sme sa za ruky. Išli sme vždy v takom dvojstupe, veď vieš... A... Raz, jeden deň som mala so sebou taký kvet. Taký umelý... Celý bol umelohmotný... Neviem, ale veľmi sa mi páčil. Všade som ho vtedy nosila. Mal také akože červené lupene... listy... Niekto mi ho asi len tak dal, alebo som ho niekde našla, neviem... Držala som ho v ruke. A práve, keď sme išli tamtými schodmi...
"Ktorými?"
"Tam."
"Tými kamennými?"
"Mhm. Tam... Tak niekto do mňa drgol a ten kvet mi vypadol z ruky. Boli sme taký dlhý zástup a vychovávateľka nás hnala... Už bolo veľa hodín, alebo čo... Stratil sa mi. Niekde pod nohami tých ostatných detí... Už som ho nenašla... Ja viem... je to smiešne, ale vždy, keď mám čas, chodím sem, pozerať sa, či tu náhodou nie je. Ja neviem, nie je to blbosť?"
"Nie, ale... Tak skús to ešte raz..."
"Hm... Dobre... Akože od začiatku...? No tak..."
Krištof sa naklonil k Bijou.
"Ma...mmal v tex-texte, že: ´Skús to povedať ešte raz, tak, aby z toho išiel silný pocit. Rozumieš? Poďme na to znova!´ Tak t-tto ma-malo byť!" šepkal.
Vzal do ruky červenú fixku a spravil si poznámku. Bijou krútila hlavou. Keď Krištof pred pár týždňami požiadal Borisa, aby mu potajomky okopíroval všetky scenáre nových hier, najprv si myslel, že mu preskočilo. Ale potom pochopil. Pochopil, ako veľa to preňho znamená. Odvtedy bol Krištof na každom predstavení. Hltal dialógy a tváre hercov priamo z prvého radu. Prstom pozorne sledoval text. Videl každú chybu. Aj v tejto hre, ktorá sa volala Pomalé pohyby očí.
Herec sa zaplietal do zložitých dialógov a Krištof sa netrpezlivo hniezdil. Bojoval sám so sebou. Nakoniec sa naklonil dopredu a začal takmer nepočuteľne odriekať text. Bolo to neodvratné nutkanie. Bijou mu rýchlo rukou zakryla ústa. Držala mu ich, až kým sa neupokojil.
Šepkala mu do ucha, ešte aj keď po poslednej klaňačke ľudia vstávali zo sedadiel a mierili k šatniam. Len oni dvaja zostali sedieť ako prilepení.
"Nič nemusíš... Vôbec nič nemusíš!"
"A-a-áno! Nič nič ne-nemmu... nemusím!"
Pred Krištofovým domom hladko zastalo auto. Bol to Bergerov Lincoln. Berger sa potil. Dnes bol veľký deň. Dlho očakávaný významný prejav pred parlamentom mal potvrdiť jeho postavenie na politickej scéne. Kari netrpezlivo zatrúbil. Vyplašil vtáky sediace na strieške nad bránou. Zatrúbil ešte raz.
Po chvíli sa z vchodu vyšuchtala kostnatá postava. Krištof. Na nohách mal papuče. Vyšiel len v košeli a teplákoch. Váhavo pristúpil k Bergerovmu otvorenému okienku.
"To čo máš, kurva, na sebe?!" vyštekol Berger.
"Ja...ja...ja..."
"Nevadí. Sadni si sem a nezdržuj! Nemáme čas! Musíme sa pripraviť!"
"Ale... ale... ja..."
"Vravím ti -- nezdržuj! Mám nervy v prdeli!"
Krištof sa nadýchol a postupne zo seba vysúkal: "Kon...kon...kon-čím...!"
"Čože?!"
"Kon... kon..."
"Ako?!"
"A-a-áno ko-končím... Nech-cem sss tým už-už-už mať nič spolo-spoloččč-ččč-né...!"
Berger celkom stratil reč. Zvalil sa na operadlo a pozeral bez pohybu pred seba. Bol to preňho šok. Začal sa hystericky chechtať. Krištof zostal stáť na okraji cesty s pohľadom upretým do zeme. Berger prudko tresol päsťou do drevenej prepážky a rozkašľal sa. Nemohol chytiť dych. Zmätený Kari netušil, čo sa deje. Prudko vyrazil. Berger ho chcel zastaviť, mával rukami, ale auto sa už odlepilo od obrubníka.
"Kurva, kurva, kurva!" zúril kašľajúci Berger. "Kurva!"
Krištof sa zvrtol a šuchtal sa naspäť do domu. Lincoln sa vzďaľoval.
Budova parlamentu bola celá vysvietená a čistá. Pripomínala veľké mravenisko -- hlasy sa zlievali do nekonečného šumu a postavy v oblekoch sa motali sem a tam, postávali s cigaretami v rukách alebo diskutovali medzi sebou. Niektoré mravce behali od jednej skupinky k druhej, iné telefonovali alebo zasvätene zízali do laptopov. Ďalšie sa tu len tak bezcieľne potulovali a predstierali záujem o dianie okolo seba.
A medzi tým všetkým stál osamelý stopár. Keď sa po chodbe blížil Bergerov Lincoln, zodvihol ruku so vztýčeným palcom a krátko zamával. Kari zastal. Stopár nastúpil do auta.
"Som k vašim službám, milý Macbeth. Poslednýraz, a potom s vami končím, to si zapamätajte!" povedal Krištof a dosadol na sedadlo vedľa Bergera
"Kocky sú hodené!"
xxxxxx
"A preto si každé ráno, keď sa zobudím, pripadám ako malý chlapec," rozcítene prednášal Berger v parlamente.
Sedel vo svojom Lincolne a rečnil. V ruke držal hasnúcu cigaru. Pred ním sa týčil hustý les mikrofónov. Priamy prenos z jeho prejavu vysielali dve televízie. Sála bola plná ľudí.
"Aj teraz, aj teraz! Prisahám vám, že som schopný znova milovať tento svet! Stačí azda vedieť? Stačí vedieť a dokonca pociťovať šťastie nad tým, že stretávame jeden druhého a nikto... nikto nám nežehná?"
Pozornejší divák -- a aj kameramani, ktorí ho zaberali v detailoch -- si mohli všimnúť, že sa mu až neprirodzene trasú ruky. Aj jeho hlasu chýbala potrebná iskra, zo slova na slovo zhasínal. Bol čoraz viac bez života.
"Že sa stretávame... stretávame sa.... stretávame sa... v nejakej záhrade s voskovými plodmi a namaľovanými stromami... a... Čože?!"
"V tej falošnej rajskej záhrade...!" šepkal šepkár.
"Čo je to za blbosť?!" polohlasom mrmlal Berger do mikrofónov.
"V tej falošnej rajskej záhrade...!" podráždene a nástojčivo syčal Krištof. Stískal Bergerovi lakeť.
"V tej... ééé... falošnej rajskej... záhrade!" motal sa Berger.
"Ale až potom, až po páde, až keď mnohé... a mnohé... a mnohé... mnohé... zomrie. Túžbu zabíjať v nás nikto nezabije. Ale verím..."
"Ale verím, že je možné... nemať strach!" opakoval Krištof. "Ale verím, že je možné... nemať strach!"
"Čo čumíte...?! Vy hajzli!!" vyhŕkol Berger na šokovaný parlament. "Budem si hovoriť čo ja chcem! Serem na vás! Hajzli! Hajzli ste, posratí hajzli!"
Poslanci onemeli od úžasu. Potom sa v sále ozvalo pískanie a výkriky. Do toho zaznel príšerný rachot. Opitý Berger sa zviezol na kožené poťahy Lincolnu a nohou zachytil stojany s mikrofónmi. Popadali s treskom dolu z pódia a všetkých zachvátila panika.
"Aj ty si hajzel!" ležiac bodal prstom do Krištofa. "Si hajzel! Čo som ja nejaký posratý herec?! Drbnutý štatista?! Ja som Berger!" reval. "Berger!!! Počujete?!" Kričal do sály cez dvere auta, ktoré práve chvatne zavrel tajomník Felix a snažil sa prekričať aj okienko, čo sa pomaly sunulo po svojej drážke a zatváralo sa.
"Hajzli! Posratí hajzli!" ziapal šialený Berger, až mu preskakoval hlas.
"Je to len komparz. Drobné úlohy v hre, ktorú hráme my dvaja," povedal Krištof.
Mal na sebe elegantný modrý oblek. Sledoval mihotavé svetlá tunela, ktorým letel Lincoln. Pozeral na úbohého Bergera. Zvracal na červené poťahy natrávený koňak, whisky, vodku -- a celkovo to vyzeralo tak, že chce zo seba dostať všetko, čo do neho za posledné roky natieklo. Krištof sa zhnusene odvrátil od tučnej opitej trosky ležiacej na dlážke.
"Ty sviňa!" chroptel Berger. "Už ťa nechcem ani vidieť! Zabijem ťa!"
"Nebudem mať zbraň, ak ma neudriete. Poznám pravidlá. Udrite ma, pane, hneď! Hneď! Alebo vás udriem pohárom do tváre! Tak, žiadam vás o to! Silno! Chcem to cítiť!"
Berger sa prevaľoval po dlážke ako veľký chrobák, ktorý sa omylom dostal na chrbát a teraz len bezmocne hemží nožičkami. Trochu sa zdvihol, zahnal sa, ale stratil pritom rovnováhu.
"Viem, že som chybil, keď som tak s vami hovoril, ale mám polovicu života za sebou a ešte som nikdy nemal silu odoprieť si nejaký pôžitok."
"Okamžite vypadni!!!"
"Nerozprávam s vami!"
"Vypadni! Vypadni!!!" metal sa zúrivo Berger.
"Pane, už som vám povedal, že s vami nehovorím. Moja trpezlivosť má svoje medze, pamätajte si to!"
Poklopkal prstom na šoférovo okienko.
"Zastavme, milý Guildenstern. Náš čas sa kráti!"
Veľká limuzína zastala na kraji cesty. Krištof z nej vystúpil. Padal súmrak. Kdesi vo výške lovil dravý vták, podchvíľou sa ozýval jeho nariekavý hlas.
Šepkár zdvihol hlavu. Nevšimol si Kariho, ktorý zrazu v ruke držal niečo čierne a ťažké. Jeho dvere boli odchýlené, motor bežal. Berger mávol rukou a odvrátil sa. V diaľke sa rysovali studené svetlá mesta. Ozvali sa tri rýchle výstrely. Krištof sa zatackal. Zdalo sa mu, že do zarosenej trávy padá nejako podozrivo dlho.
Dvere Lincolnu sa prudko zabuchli a Krištof zostal ležať sám v pustom veternom poli bez jediného človeka.
ZAJTRA V HN
V nasledujúcej časti románu sa dozviete, kde leží tajná komunistická predajňa KOMU-SHOP, v ktorej ešte i dnes nakupujú všetci verní straníci.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk