V predošlej časti príbehu ste sa konečne dozvedeli, kde leží tajná predajňa KOMU-SHOP. Spolu s Krištofom a Defom Leppardom.
Ten deň sa nezadržateľne blížil. Mohli ste to vidieť a cítiť na každom kroku.
Liberálna politička nafotila odvážne akty pre pánsky magazín Loverboy a bulvárne noviny Nový svet ich uverejňovali na pokračovanie s patričným komentárom na obľúbenej tretej strane pod hlavičkou INZERCIA.
Radikálny kresťanský politik sa nechal verejne vykastrovať, aby potvrdil, že to so sľubom čistoty myslí naozaj vážne.
Predseda jednej z mnohých Národných strán vyhlásil, že všetci, ktorí ho nemienia voliť, budú po vyhratých voľbách odsúdení ako nepriatelia štátu, a za vlastizradu nemilosrdne popravení.
Ďalší sa nechal zastreliť neznámym atentátnikom počas veľkého masového mítingu, aby zvýšil preferencie svojej strany.
Mnohí siahli po čiernej mágii. Dokonca aj niektoré osobnosti zo záhrobia sa rozhodli podporiť obľúbenú politickú stranu. Svoju ruku k dielu priložil aj sám zosnulý maršal Obrovský, ktorý sa s typickým šibalským úsmevom nečakane zjavoval v sprchách političiek z konkurenčných strán a zvyčajne ich na smrť vydesil. Je pravda, že do určitej miery to bola jeho vlastná iniciatíva, absolútne ignorujúca líniu strany, ale tak či onak mala patričné účinky.
A pred prezidentským palácom v hlavnom meste sa z ničoho nič zjavil obrovský bilboard, ktorý nasledovali menšie vo všetkých uliciach každého mesta tejto krajiny. Šokovaní ľudia mohli na ňom čítať: POZRITE SA LEPŠIE! MYSLÍME AJ NA VÁS! Na bilboarde bola skupinová fotografia dvadsiatich ľudí. Všetci sa šťastne usmievali do objektívu.
"Mama! Čo tam robíš?!" kričalo zdesené dievča.
"Ja neviem. Ale ty si tam tiež!"
"Dedo, dedo!" nadšene tlieskal dvojročný chlapec z prítmia svojho kočíka a ukazoval prstom na výjav.
"To nie je možné!" habkal tučný muž.
"Vedia o mne! Aspoň niekto vie, že existujem...!" šepkala dojatá dôchodkyňa.
Čoskoro pri bilboardoch postávali stovky ľudí. Tlačili sa a strkali do seba, každý sa chcel vidieť na obrázku a ani v náznakoch netušili, že ide o geniálny reklamný ťah Mediálneho mága, ktorý po odriekaní kúzelných formuliek a zaklínadiel pozval do svojej rezidencie slávneho akademika Barsukova, veľkého autora diela Archeológia a entomológia ľudskej tváre, nositeľa Nobelovej ceny. Akademik Barsukov ako prvý zistil, že ľudských typov je presne dvadsať. Ani viac, ani menej. Vhodnou kombináciou čŕt a znakov môžete docieliť, že na snímke upravenej použitím jeho metódy sa každý nájde.
Akademik Barsukov sa po svojom geniálnom objave okamžite zbláznil, pretože začal mať pocit, že sa nachádza na akejkoľvek fotografii, ktorá sa mu dostane pod ruky. A zvyšok svojho života trávi v sladkom pokoji ústavu, v ktorom má každý ošetrovateľ tvár povinne zahalenú maskou, a z ktorého ho Mediálny mág pozval ako živú reklamu kampane.
"Ľutujem, ale podľa najnovšieho prieskumu realizovaného v poslednom mesiaci sú vašou voličskou skupinou muži od osemdesiat do sto rokov. Percentuálne vyjadrené..."
"Čože?!!" zareval Berger.
"No..." zháčil sa muž v modrom tvídovom obleku a prehrabol si vlasy s gaštanovým prelivom. "Tak... že ste to vy... -- do stodva rokov!"
Berger sťažka dýchal zakliesnený vo dverách Lincolnu. Auto stálo pod sériou abstraktných malieb od Gastona Krkovičku, ktorý si za roky poctivej umeleckej práce vyslúžil prívlastok Hemoroid fantázie, na ktorý bol aj patrične hrdý. Naľavo svietil známy obraz "ORANŽOVÁ NA MODREJ NA BIELEJ NA ŽLTEJ" a v strede pýcha Bergerovej zbierky "BIELA POMAĽOVANÁ RUŽOVOU POMAĽOVANÁ ČIERNOU POMAĽOVANÁ MODROU POMAĽOVANÁ HNEDOU", ktorou chcel autor vyjadriť svoje duševné rozpoloženie po neúspechu konceptuálnej výstavy pod názvom "NEPORIADOK V DETSKEJ IZBE". Vľavo svietila úchvatná inštalácia "ZVRATKY NA STENE". Tá bola z pochopiteľných dôvodov, na žiadosť Bergera, ktorý bláznivo miloval postpostpostmoderné umenie ("Je to značne post..." konštatovala Lily krčiac nosom po jednej návšteve v jeho byte...), vždy v sobotu nadránom obnovovaná samotným Maestrom.
"Naši odborní konzultanti a mediálni experti sa zhodujú v názore, že vám pravdepodobne u voličov najviac uškodil zákon číslo 665, ktorý parlament schválil pred dvoma týždňami."
"Šesťstošesťdesiatpäťka...?" vydýchol Berger. "Tie svine! Veď o nič nešlo..."
"Podľa našich odborníkov, ľudí trochu rozladilo nariadenie, že keď ste, citujem -- na ceste s vašou nádhernou limuzínou, ročník ´88..."
"Ročník ´89!" tresol Berger päsťou do operadla. "Nečítate poriadne zákony!"
"Pardon... -- ročník ´89, Lincoln Saint-Tropez Stretch Limo, klimatizovaný, zlatá séria 32., striebornej farby, výrobné číslo... -- skrátka, keď ste na ceste -- v okruhu piatich kilometrov nesmie byť iné auto. Táto skutočnosť sa vždy oznamuje špeciálnym zvukovým signálom desať minút vopred a..."
"Dobre, dobre, dobre...!"
"Okrem toho -- pán Beden si nie je celkom istý, či vaše heslo: CUDZIE NECHCEME, SVOJE NEMÁME! je vybrané práve najlepšie. Podľa jeho názoru..."
"Ľudia sú idioti, veď to viete!"
"Áno, pán Berger, ale zopár tých idiotov potrebujete na to, aby vás zvolili!"
Divadlo bolo poloprázdne. A tí, čo ešte sedeli v hľadisku, pomaly otrávene vstávali a odchádzali. Na vysvietenom javisku sedel Berger obklopený mikrofónmi. Za ním viseli veľké plagáty s jeho podobizňou v nadživotnej veľkosti. Jeho obrovská ruka na nich ukazovala kamsi do nejasnej budúcnosti.
Trónil vo veľkom kolieskovom kresle. Museli ho zháňať na poslednú chvíľu, pretože Berger sa rozhodol, že takto bude bližšie k ľuďom. Bližšie k masám. Sedel tu sám. Šepkárska búdka bola opustená.
Obďaleč postával tajomník Felix, ktorý sa tváril stoicky a nezúčastnene, tak ako ostatne vždy. Lincoln parkoval v šere za ním a Berger občas bezradne hodil okom na ten nádherný stroj, pretože jedine v jeho útrobách cítil bezpečie a istotu.
"Všetko sa musí zmeniť...!" povedal neurčito do mikrofónu a čelom mu tiekla veľká kvapka potu. "Všetko!" zakričal.
Ďalší húf ľudí sa zdvihol.
"Sme rozhodne proti... Proti...!"
Berger vydesene blúdil očami po chrbtoch a zívajúcich tvárach odchádzajúcich. Krvopotne lovil slová.
"Nó... Hm... Sme za krajší život! Áno, za krajší život! Všetko... všetko sa musí zmeniť..." Hlas mu zlyhal.
Ozvalo sa ďalšie buchotanie sedadiel a kroky, ktoré smerovali k východu. V hľadisku zostal sedieť už len jeden divák.
"A preto nedopustíme... nedopustíme..."
Felix si diskrétne odkašľal a naklonil sa k Bergerovi, z ktorého striekal pot na všetky strany. Niečo mu pošepol a ukázal do hľadiska.
"Nevadí!" vyprskol Berger. Hlas zachytili citlivé mikrofóny. "Musíme začať od začiatku! Človek je pre nás dôležitý!" Obrátil sa do sály a zahrmel. "Človek je pre nás dôležitý! Áno -- ten človek v piatom rade -- ten je pre mňa dôležitý! Robím to preňho!"
Prázdna sála mu vracala slová s ozvenou.
Mladý muž v piatom rade zívol a pozrel na hodinky. Podoprel si hlavu rukou.
"Áno! Pretože musíme pracovať... pre... pre každého jednotlivca! Pre človeka! Človeka s veľkým č!"
Bergerovi poskočilo srdce, videl prichádzať ďalšieho. Tak predsa!
"Ten konkrétny človek! Ten je pre nás dôležitý!" jeho hlas znovu získaval starú silu a lesk. Berger ožíval.
Bolo to dievča s dáždnikom. Vybralo sa za mužom v piatom rade.
Berger sa nadýchol. "Všetko sa musí zmeniť! Nič nemôže zostať tak ako doteraz! Ide predsa o ľudí! Ide o človeka, ktorý... ktorý..." hlas mu zamrel.
Muž pobozkal dievča, vzal si kabát a spolu zamierili k východu.
Berger ešte pozoroval ich tmavé siluety, kým nezašli za roh. Potom zostal už len nehybne sedieť v kolieskovom kresle.
Skirkaničová, ktorá všetko pozorovala zo zákulisia, spravila diskrétny krok dozadu, potom druhý, tretí... Obzrela sa. A nakoniec sa zvrtla a celkom indiskrétne sa rozbehla dlhou chodbou von z divadla, a potom na druhú stranu ulice a ešte zopár metrov... A nastúpila do auta, ktoré ju už čakalo s otvorenými dverami. Sedel v ňom muž, nápadne pripomínajúci Felixa, ktorý ju stiahol na sedadlo a prisal sa na ňu ústami, pričom ešte stihol povedať, že všetko je dohodnuté a že nech sa nebojí a že nech sa stane, čo sa má stať a podobné veci, ktoré sa už v takýchto situáciách hovoria ako -- Nech- všetko- ide- do- čerta! a Po- nás- potopa! -- a tak. A vlastne všetko naozaj mohlo byť tak, keby o kilometer ďalej nevpálil v plnej rýchlosti rovno do rušnej križovatky, lebo si nevšimol na semafore červenú.
ZAJTRA V HN
V poslednej časti románu sa nakoniec všetko dostane na svoje miesto.
Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk