Možno to znie ako anachronizmus, ale aj v dnešnej dobe si svojich divákov, dokonca medzi tými mladšími, nájdu aj filmy z čias bývalého Sovietskeho zväzu. Uplynulý víkend ich množstvo prilákali na 12. ročník Seminára ruských filmov vo Veselí nad Moravou.
Tematicky premietali snímky združené pod tému generačné mýty a ideály ruskej mládeže, čo so sebou už vopred nieslo náznaky ideologickosti. Medzi najvypuklejšie príklady patrila snímka Polárni hrdinovia z roku 1936, v ktorej sme sledovali príbeh nezdolných komsomolcov a ich zápas s drsnou arktickou prírodou. Film okrem patetických výrazových prostriedkov a replík disponuje aj ojedinelou scénou, na ktorú nás vopred upozornil tlmočník. Vraj ju nemohli opakovať viackrát, a preto bola nasnímaná na prvú klapku. Až po zhliadnutí bolo jasné, prečo: psí záprah tam totiž vbehol do ľadovej priepasti a zjavne to bola jeho posledná cesta.
Ďalšou raritou boli filmy Červení diablici (1923) a Nepolapiteľní pomstitelia (1966). Oba boli nakrútené podľa tej istej poviedky Pavla Bljachina a opisovali boj skupinky detí proti bezpráviu. V tom prvom sa celkom bizarne objavil černošský cirkusant Tom Jackson, ktorý sa akýmsi spôsobom dostal na Ukrajinu a hneď sa pridal na stranu utláčaných komsomolcov. Novšia adaptácia poviedky je zase považovaná za prvý ruský pokus o western, no výsledok pripomínal takto žánrovo zaraditeľný film len vzdialene. Svojským spôsobom však prevýšil očakávania, lebo jeho naivita a vo svojej dobe aktuálna ideológia z neho robila, nezámerným spôsobom, úžasnú komédiu. V samotnom príbehu štvorlístok mladých hrdinov bojuje až s nečakanou ľahkosťou proti bande kozákov terorizujúcich krajinu. Nechýbajú ani hrdinské úteky z väzenia, prestrelky či divoká jazda na koňoch alebo prepad vlaku. Westernové atribúty však robia z tejto snímky skôr raritu, ktorá sa len tak nevidí.
Trinásť premietaných diel bolo zarámcovaných dvadsiatymi až šesťdesiatymi rokmi minulého storočia, teda v našich kinách stále aktuálnu Nočnú hliadku by ste hľadali márne. Kolorit seminára dotváralo aj ubytovanie, pretože väčšina návštevníkov sa zložila priamo v kinosále, kde prebiehali jednotlivé predstavenia. V dnešnej, komerciou presiaknutej dobe pôsobia podujatia podobného druhu upokojujúco, najmä z toho hľadiska, že diváci ešte nezabudli na film samotný a nevytvorili si od neho odstup. Tak sa dnes aj napriek všadeprítomnému ideologickému nánosu možno pokojne pozerať aj na staré ruské filmy. Príbehy sa totiž nemenia, iba ľudia prichádzajú a odchádzajú. Seminár nebol len o tom, ako sa dnešnou videoklipovitosťou namaškrtený divák príde zabávať na projekcie filmov staršieho dátumu výroby, snímky ako Novinár alebo Dočkáme sa pondelka zaujali výrazne ľudským rozmerom, pričom spolu so sympatickým spracovaním a uveriteľnými hereckými výkonmi hriali na duši. A to je niečo, čo chýba väčšej časti dnešnej kinematografie.
StoryEditor