Pravicový volič, ak sa ho chce zbaviť, by mal podporovať prezidentskú kandidatúru Roberta Fica. Aj keď necielene a chaoticky, pravicoví lídri to už robia.
Ťažko si inak vysvetliť postoj SDKÚ, ktorý vykazuje všetky znaky psychotického bludu. Strana sa rozhodla, že najlepším kandidátom je Iveta Radičová a trvá na nej. Ako keď sa Jano z Hornej Dolnej ráno zobudí so skalopevným presvedčením, že jeho obľúbená televízna celebrita sa stane jeho manželkou a vyberie sa do hlavného mesta, aby si ju odviedol pred oltár.
Ak vám dáma raz povie nie, stále máte nádej. Ale ak, ako Iveta Radičová, minimálne tucetkrát a veľmi rázne odmietne, možno už každý ďalší pokus považovať za nanajvýš nevhodné obťažovanie. To si azda uvedomuje aj Pavol Frešo, takže vzniká nepekné podozrenie, že kandidáta, za ktorého by sa nemusel hanbiť, jednoducho nemá. Ak si to neuvedomuje, musí žiť úplne mimo reality, čo sa vylúčiť tiež nedá.
Frešo napríklad vie, ako veľmi jeho volič oceňuje, že tradičná pravica stála v novembri 1989 na tribúnach, sľubujúc davom pravdu a lásku. Presne vie, aké je pre voliča bytostne dôležité, že pravica vypratala Mečiara z politiky, aj že práve ona doviedla krajinu do Európskej únie. Frešo žije mimo politickej reality dlhodobo.
Lepšie na tom nie je ani Pavol Hrušovský, keď čaká na podporu SDKÚ. Tá, v súlade s bludom, v ktorom žije, sa stále cíti ako líder celej pravice a podporiť kandidáta inej strany by vyžadovalo prijať realitu: Jediné, čo z pravicovej agendy zostalo, je nenávisť k Ficovi, pričom jediný spôsob, ako sa ho zbaviť, je kopnúť ho vyššie, do Prezidentského paláca. A na to, aby Ficovi, ktorý odvahou nikdy neoplýval, dodali istotu víťazstva, je Hrušovský ideálny. Dokonalý volebný „lúzer“.