Kto má takého spojenca, ako sú USA pod vládou Baracka Husseina Obamu, ten už vlastne nijakého nepriateľa nepotrebuje. Pokiaľ americkú národnú bezpečnostnú agentúru tajne neovládli starí sovietski agenti z čias studenej vojny, ukázala jeho administratíva maniere hodné sovietskeho politbyra pod vedením súdruha Brežneva.
Špicľovanie bežných ľudí sa ešte dá obhajovať starosťou o ich vlastnú bezpečnosť. Ak sa ich podarí dostatočne vystrašiť, napokon sa ochotne nechajú od divokých šeliem bezpečne oddeliť, aj keby to znamenalo, že na slobode budú tigre a oni sami v klietke. No špehovanie spojeneckých ambasád sa obhájiť nedá. Americký minister zahraničných vecí John Kerry to napriek tomu skúsil: Vraj sa nič nedeje, veď to robia aj iní. Nakoniec nám ešte vysvetlí, že spojenec, ktorý nerobí nič zlé, sa predsa americkej špionáže nemá prečo obávať. Lenže má.
Ak Amerika odpočúva európske ambasády, nie je to len chrapúnstvo, ktoré robí z jej spojencov vazalov, ale aj reálne ohrozenie našej bezpečnosti. Bolo by iba nepríjemné, keby Američan zneužil ukradnuté informácie pri rokovaniach o transatlantickej obchodnej dohode. Bolo by však katastrofou, keby sa Číňan alebo Rus dostali k materiálom, ktorými by mohli vydierať kľúčových ľudí v Európe. Čo reálne hrozí.
Edward Snowden, ktorý škandál spustil, nebol dôstojníkom NSA, len zamestnancom externej firmy, ktorá jej poskytovala platené služby. A dnes nik nemôže s istotou vedieť, koľko „Snowdenov“ povynášalo stohy citlivých dokumentov. Nie do médií, ale komukoľvek, kto za ne ponúka najvyššiu cenu. Neexistuje záruka, že ľudia v žolde NSA zároveň nekšeftujú aj s nepriateľmi, ktorí dokonca ani len nie sú naši spojenci.