Jaroslav Kozolka sa preslávil ako prokurátor, ktorý sa úporne snažil zavrieť Hedvigu Malinovú do blázinca. Vyšetroval aj podozrenie z manipulácie voľby svojho budúceho šéfa a práve on zmietol zo svojho stola spis, ktorý dokumentoval tunelovanie vojenského spravodajstva. Ani neprekvapí, že pracoval aj na odpočúvaní novinárov Vojenským obranným spravodajstvom.
Na tom všetkom by nebolo nič zlé, Kozolku si stiahol Dobroslav Trnka z vojenskej prokuratúry. Takže, okrem toho, že je to Trnkov človek, nepochybne sa aj výborne orientuje v komplikovaných záležitostiach armády. Problémom by za normálnych okolností nemuselo byť ani to, že pre vojenskú tajnú službu pracuje Kozolkov brat. Ak nebol medzi podozrivými a nebol ani potenciálnym svedkom, nemusel by sa prokurátor Kozolka nutne dostať do konfliktu záujmov.
Okolnosti však ani zďaleka nie sú normálne. Všetko nasvedčuje tomu, že špióni sú rozdelení minimálne na dva tábory, ktoré medzi sebou vedú bratovražednú vojnu. A je nesmierne ťažké uveriť, že práve Kozolkov brat si v nej dokázal uchovať neutralitu. Podľa dostupných informácií pracuje na právnom oddelení, ktoré zhodou okolností poradilo bývalému šéfovi VSS Romanovi Mikulcovi chúlostivý spis skartovať. Čo, samozrejme, nerobí z Mikulca pozitívneho hrdinu. Tento príbeh totiž žiadneho nemá.
Aj za nenormálnych okolností by musel byť každý, na koho v tejto kauze padne čo i len tieň akéhokoľvek podozrenia, ostať až do jej definitívneho vyšetrenia mimo služby. Okolnosti sú však absurdné. Vo vojne armádnych špiónov sa, bez ohľadu na dôsledky pre inštitúciu ako takú, začínajú používať mediálne zbrane hromadného ničenia. To je niečo natoľko abnormálne, že vojenská tajná služba už musí byť prakticky úplne prehnitá a nefunkčná.