Robert Fico porušil sľub, že nebude zákon o Ústavnom súde novelizovať v skrátenom konaní. No čo už? Iba hlupák nedokáže zmeniť názor.
Nech už Fica strhlo k panickému chvatu čokoľvek, faktom je, že Generálna prokuratúra potrebuje šéfa, no nemôže ho mať, kým Ústavný súd neprerazí bludný kruh námietok zaujatosti. V panike ešte dobré riešenie nevzniklo. A ukotviť v zákone, že ak treba, môže rozhodovať zaujatý sudca, je prosto šialené.
Bangalórske zásady vznikli v dôsledku zistenia, že dôvera ľudí v súdnictvo alarmujúco klesá. Ide o súbor etických noriem pre sudcov. Predovšetkým o ich striktnú nezávislosť a nestrannosť.
Bangalóre neprináša doktrínu nevyhnutnosti ako súčasť riešenia, iba ju akceptuje, ako celkom výnimočnú možnosť. Je to stáročia starý koncept, ktorý hovorí, že nezákonné
sa môže stať zákonným, ak je to nevyhnutné. Ide o extrémny prostriedok nastolenia spravodlivosti v situáciách, keď úplne zlyhá právo. Od 13. storočia, keď s ním prišiel anglický právnik Henry de Bracton, po ňom siahli doslova párkrát.
Ústavný súd teda môže siahnuť po doktríne nevyhnutnosti kedykoľvek, keď na to bude mať legitímny dôvod. Ak ho mať nebude, nepomôže mu ani prepisovanie zákona. Európsky súd pre ľudské práva dal už v prípade Štefana Harabina veľmi jasne najavo, že zneužívanie „nevyhnutnosti“, ani predpojatých sudcov, tolerovať nebude.
Niekto azda uverí, že Fico tresol päsťou po stole a nastolil tu príkladný bangalórsky poriadok. No ťažko uveriť, že nielen slepej, ale aj hluchej, chromej a mentálne postihnutej slovenskej spravodlivosti pomôže akurát znásilnenie.