Každá smrť je tragédia. Násilná smrť je navyše tragédiou zbytočnou a hlúpou. Pozostalí zabitého slovenského vojaka si zaslúžia našu sústrasť.
No skôr, než by sme vyronili aj druhú a tretiu slzu, nezaškodí pozrieť sa do očí niekoľkým nepekným pravdám. Tou najtrápnejšou z nich je, že nikto nie je efektívnejší v likvidácii slovenských vojakov, ako oni sami. Rukou nepriateľa zatiaľ zahynuli štyria slovenskí účastníci zahraničných misií. Zlyhanie vlastnej techniky alebo úsudku ich už zabilo 51. Napriek tomu, že sú to profesionáli.
Do Kandaháru totiž nechodia neskúsení, zle vycvičení a chatrne vyzbrojení chlapci, ktorých proti ich vôli poslali niekam do tramtárie zomierať pre cudziu vec. Dostali ten najlepší výcvik a tú najlepšiu výzbroj, akú si môžeme dovoliť. Do armády sa prihlásili dobrovoľne a do zahraničnej misie sa dokonca ani nedá len tak prihlásiť. Tú si treba vydrieť a zaslúžiť. V neposlednom rade preto, že je veľmi slušne zaplatená. Čo je úplne v poriadku. Naši vojaci sú profesionáli, vojenským remeslom sa živia.
Že domáci strieľajú na uniformovaných a ozbrojených reprezentantov okupačnej moci, je síce nepríjemné, no patrí to k robote. A hoci je to nesmierne populárne, v žiadnom prípade to nemožno hodnotiť ako akt terorizmu. Teroristi zabíjajú nevinných civilov, bez výberu. Útočník v Kandaháre strieľal na príslušníkov nepriateľskej armády. Áno, je to nepriateľ. Neexistuje dôvod, pre ktorý by sme s nim mali sympatizovať. Bojuje za veci, ktoré považujeme za neprípustné. No nie je to zbabelec, ktorý vraždí neozbrojených horolezcov.
V Afganistane je vojna. A podstatou vojny je, že v nej zomierajú ľudia. Zbytočne a hlúpo. Keby iba vojaci, bolo by to už samo osebe malým víťazstvom.