Robert Fico nás hrdo uistil, že jeden padlý vojak nás ustúpiť neprinúti. Lebo, ako už naznačil náš minister zahraničných vecí, pred zbabelým teroristom, ktorý spustí streľbu na nepriateľskú armádu, sa utekať nepatrí. Sme prosto národ hrdinov.
Hrdinsky sme prečkali internacionálnu pomoc našich spojencov z Varšavskej zmluvy v roku 1968. A hrdinsky by sme boli prečkali aj ochranu našich spojencov počas druhej svetovej vojny, keby nám to neboli pokazili teroristi, ktorí spolu so zahraničnými žoldniermi zbabelo strieľali na našich nemeckých spolubojovníkov.
Paštúnske kmene z afganských hôr, na rozdiel od nacistických a sovietskych armád, sú už tradične našimi nepriateľmi. Kántrili už našich sovietskych bratov, keď im priniesli výdobytky socializmu a svetový mier. Teraz zasa zabíjajú našich amerických priateľov, ktorí im priniesli výdobytky západnej demokracie. A veru, naši spojenci už začínajú byť trochu znechutení.
Invázia do Afganistanu mala byť demonštráciou americkej sily, ktorá mala zastrašiť „darebácke štáty“ podporujúce medzinárodný terorizmus. Len v afganských horách už zanechalo pár vylomených zubov britské i sovietske impérium a aj Američania sa, s viac štrbavým ako víťazným úsmevom, pomaly začínajú baliť. Nemecko už naznačilo, že jeho vojaci budú tam, kde Američania. Buď v Afganistane, alebo doma – ako sa len Barack Obama rozhodne.
Naše jednotky by však mali ostať, aj keby Američania odišli. Až kým nesplnia svoju úlohu, ktorou je vypiplať z regulárnej afganskej armády stabilnú a spoľahlivú vojenskú silu. Čiže, kým ich Afganci nebudú schopní vyhnať alebo pozabíjať. Naši politici z nich napokon hrdinov urobia. Veď smútiaci premiér pri truhle s vlajkou je veľmi fotogenický.