Prvé, čo azda každému napadlo pri správe o zatýkaní českých politických špičiek, bolo, že toto by sa u nás nikdy nemohlo stať. Slovenský občan to konštatoval s istou dávkou znechutenia, politik s veľkou úľavou.
Český megaškandál totiž, napriek svojim tragikomickým aspektom, znamená zásadný zlom v transformácii postsovietskej gubernie na modernú západnú demokraciu. Ak zatkli premiérovu milenku a šéfku jeho kancelárie, éra nedotknuteľných v Česku sa končí.
Zábavná je práve komická zložka českej politickej drámy: Čože je to za predsedu vlády, ktorý nedokáže udržať pod kontrolou ani svoju hyperambicióznu milenku? Podstatné však je, ako štátny zástupca Ivo Ištvan zistil, že šéfka kancelárie premiéra Nečasa nechala vojenskou tajnou službou sledovať jeho manželku. Kauza, ktorá nielen politicky, ale aj ľudsky znemožnila predsedu vlády, je vedľajším produktom vyšetrovania korupcie, ktorú svojho času pozametal pod koberec jeho kolega, štátny zástupca Libor Grygárek. A to je presne to, čo by sa u nás skutočne nestalo.
Česi už opustili sovietsky model prokuratúry monokraticky riadenej generálnym prokurátorom. Českí štátni zástupcovia sú autonómni a neexistuje vonkajšia sila, ktorá by ich legálne dokázala zastaviť. Slovenskému prokurátorovi môže jeho nadriadený legálne nariadiť, aby akékoľvek stíhanie okamžite zastavil, alebo, naopak, pokračoval v ňom. Bez ohľadu na dôkazy o vine či nevine.
Ak Robert Fico pociťuje potrebu okamžite obsadiť post generálneho prokurátora, aj za cenu znásilnenia ústavy, nie je to preto, lebo očakáva trebárs promptné vyšetrenie zneužívania slovenského vojenského spravodajstva. Naopak, potrebuje istotu, že toto sa u nás naozaj nikdy nestane.