Viete, ktorá karta vždy vyhráva? Zdravotná karta. Váš praktický lekár ju ani nemusí vytiahnuť z registračky, bárs aj celé roky, poisťovňa mu za ňu aj tak každý mesiac zaplatí. Volá sa to kapitácia. Doktorom sa to však máli. Lebo že keď málo robia, málo zarobia. A keď neurobia vôbec nič, zarobia ešte menej. A že by teda mali mať minimálny garantovaný príjem. Nie za to, čo robia. Za to, že sú.
Nuž, doktori to najprv mohli konzultovať s lekárskou komorou. Boli by sa dozvedeli, že takáto garancia, ak je nariadená štátom, by bola v rozpore s ústavou. Komora to vie celkom presne, práve ona sa totiž Ústavného súdu opýtala, či musí lekár svojej sestre naozaj platiť toľko, koľko mu nariadil zákonodarný zbor našej malebnej krajinky.
Nemusí. Platiť za prácu viac, ako je hodna, by totiž bolo v rozpore s ústavnou ochranou súkromného vlastníctva. Svedčí teda o úplnej strate súdnosti, ak sa práve lekári dožadujú, aby im zdravotné poisťovne platili minimálne 3 800 eur mesačne, bez ohľadu na to, o koľkých pacientov sa starajú a koľkých z nich vôbec ošetria.
Aby sme im nekrivdili – ani „obvoďák“ nemusí byť byrokrat, ktorý skončil medicínu a vzápätí skončil s medicínou. Dobrý rodinný lekár je na nezaplatenie. Pokiaľ však takých máme mať, treba ich správne motivovať: zrušiť kapitáciu, radikálne zvýšiť platby za každého správne liečeného pacienta a nedať ani cent za babku, ktorej sa miestny felčiar pokúšal liečiť infarkt homeopatikami od spriateleného dílera.
Taký felčiar by potom zrejme sám musel začať dílovať homeopatiká, aby neumrel hladom. No pri pohľade na príjmy dobrých rodinných lekárov by táto profesia opäť začala byť atraktívna. A napokon aj pacientmi opäť vážená.