Prvé želania k Vianociam sa rozhodol priateľom a príbuzným poslať Nicolo Monte Mellini z talianskej Perugie. V roku 1709 napísal niekoľko básničiek a myšlienok na kartičky a rozposlal ich svojim drahým. Jeho myšlienky sa neskôr chopili dvaja tlačiari v Miláne, ktorí začali predávať maľované pozdravy. Zvyk sa postupne rozšíril a stal sa neodmysliteľnou súčasťou nielen vianočných sviatkov. Najväčší výrobcovia pozdravov vo vyspelých krajinách dnes zamestnávajú celé tímy odborníkov a tvorba novej série si vyžaduje komplikovaný proces od prieskumu verejnej mienky cez množstvo grafických a farebných návrhov až po samotnú masovú tlač a distribúciu.
História vianočného stromčeka, obľúbeného na celom svete, sa začala písať v nemeckom protestantskom prostredí. Prvá písomná zmienka o stavaní ozdobeného stromčeka pochádza z roku 1507 od kazateľa Geislera z Alsaska. Johann Wolfgang Goethe opisuje stromček u strýka v roku 1765. V roku 1815 sa spomína prvý stromček v Gdansku, v roku 1817 vo Viedni, v roku 1819 v Budíne, v roku 1837 v Paríži, v roku 1828 vo Westminsterskom paláci v Londýne a v roku 1833 v Ríme. Pôvod vianočného stromčeka však nie je biblický ani kresťanský -- siaha vari až k rímskym oslavám slnovratu, saturnáliám. Akýmsi pokusom o jeho biblické zdôvodnenie boli slová proroka Ozeáša: "Ja som ako zelený cyprus, tvoje ovocie pochádza odo mňa."
Na naše územie prenikol stromček až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a koncom 19. storočia začal prenikať na vidiek. Na východné Slovensko sa dostal dokonca až medzi vojnami. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi. Jednoznačnú príčinu, prečo sa práve ihličnatý stromček stal symbolom Vianoc, nepoznáme. Isté však je, že je s nimi spätý veľmi pevne. Zdobia ho aj ateisti, výnimku tvoria iba Svedkovia Jehovovi, ktorí neuznávajú žiadne sviatky.
V ľudových obradoch symbolizovala zeleň zrod nového života. Stromy požívali veľkú úctu. Pripisovala sa im schopnosť zaháňať zlých duchov, až do stredoveku sa pod stromy pochovávalo, zelenými vetvičkami sa hľadali poklady a zaháňali bosorky. To však súviselo skôr s poverami vo vidieckom prostredí, kam vianočný stromček prenikol až neskôr. Jeho tradíciu založilo mesto ako výsledok estetizácie sviatočného obradu. Dedina obohatila estetickú funkciu stromčeka stotožnením so svojimi magickými úkonmi. V ľudovom prostredí sa zdobil najrôznejšími plodmi: jabĺčkami, orechmi, venčekmi zo strukovín, obilnými snopmi alebo koláčikmi. Vo východných lokalitách vyjadroval blížiacu sa jar, a preto naň pripevňovali vtáčiky zo slamy alebo z cesta a vyfúknutými vajíčkami. Symboliku bohatstva a hospodárskeho zdaru prekryla v niektorých oblastiach liečebná funkcia. Vianočná čečina zaujala významné miesto medzi predmetmi, ktoré podľa ľudovej viery nadobudli účinnosť prítomnosťou pri významných výročných sviatkoch, ako napríklad jánske zeliny alebo omrvinky z vianočného stola. Na východnom Slovensku chránil prút z vianočného stromčeka dobytok pred vorožilami -- strigami a zvieratá sa ním vyháňali na prvú pašu.
Prvenstvo medzi vianočnými piesňami patrí nielen u nás Tichej noci. Jej text pochádza z rakúskeho Lungau, kde ho v roku 1816 zložil duchovný mariánskej fary Joseph Mohr. O dva roky neskôr pôsobil Mohr v novozaloženej fare svätého Mikuláša v Oberndorfe pri Salzburgu. Na Vianoce 24. decembra 1818 požiadal miestneho organistu Franza Xavera Grubera, aby k jeho básni skomponoval priliehavú melódiu. Skladba pre dve spevácke sóla, chór a gitarový sprievod sa Mohrovi tak zapáčila, že ju narýchlo zaradil do polnočnej omše. Premiéra piesne Stile Nacht -- Tichá noc v malej kaplnke oberndorfského kostola mala podľa dobových prameňov obrovský úspech. Kaplnka dodnes nesie jej meno a text tejto vari najznámejšej vianočnej piesne preložili postupne do mnohých jazykov sveta.
StoryEditor