Luxemburský premiér a predseda euroskupiny Jean-Claude Juncker vyhlásil (pozri euractiv), že Pakt stability a rastu potrebuje ustanovenia, na základe ktorých by mohli byť krajinám podvádzajúcim pri kontrole plnení hospodárskych pravidiel uvalené ťažké pokuty. V interview pre francúzsky denník Le Monde z 3. januára nový prezident euroskupiny (12 členských krajín EÚ, ktoré prijali euro) povedal, že troma hlavnými prioritami luxemburského predsedníctva sú reforma Paktu stability a rastu, finančná perspektíva a predbežná revízia Lisabonského procesu. Juncker tiež povedal, že "ak sú ich ekonomiky v dobrom stave, musíme byť schopní prinútiť členské krajiny zredukovať zadlženosť a deficity. Na druhej strane, ak sa nachádzajú v období spomalenia (rastu), musíme sa vzdať myšlienky prísnej automatickej aplikácie paktu." V interview s belgickým denníkom La Libre Belgique Juncker vyhlásil, že "ak sa krajina nachádza v situácii, že má nadmerný deficit, musíme byť schopní skontrolovať, či nestratila kontrolu nad svojimi spotrebnými výdavkami, alebo či robila veľké investície. Musíme tiež posudzovať, či je jej dlh malý alebo veľký." Juncker tak jednoznačne odlíšil Belgicko, ktorého dlh klesá, a Taliansko, ktoré vyslovene kritizoval. Pokračoval tvrdením, že je proti myšlienke nezapočítavania celých položiek verejných výdavkov, ako čisté príspevky do európskeho rozpočtu či vojenské alebo výskumné výdavky, do pravidiel riadiacich aplikáciu paktu. Zároveň však potvrdil, že charakter výdavkov sa bude, prirodzene, brať do úvahy pri posudzovaní jednotlivých prípadov nadmerného deficitu. Pripomenul tiež, že nový pakt bude nekompletný, ak "ho neobohatíme o možnosť uvaliť tvrdé pokuty na členské krajiny, ktoré podvádzajú".
Pakt je konkrétnou odpoveďou EÚ na obavy zo zlej rozpočtovej disciplíny v Európskej menovej únii (EMÚ). Bol prijatý v roku 1997 ako súčasť Amsterdamskej zmluvy. Jeho hlavným cieľom je udržanie fiškálnej disciplíny ako permanentného znaku EMÚ, čím chce únia zabezpečiť cenovú stabilitu a silným, pretrvávajúcim rastom zabezpečiť nové pracovné miesta. Po strate mechanizmu úrokových mier (zavedením spoločnej menovej politiky) sa na národnej úrovni prikladá väčšia úloha fiškálnym opatreniam a je teda "nevyhnutné zabezpečiť, aby národné rozpočtové politiky podporovali stabilnú monetárnu politiku". Hlavnou povinnosťou krajín je "udržať verejné financie v rovnováhe, prípadne v prebytku zo strednodobého hľadiska", čo "...umožní členským krajinám vyhnúť sa cyklickým fluktuáciám s deficitom verejných financií nižším ako tri percentá".
Pravidlá v oblasti fiškálnej politiky chránia celú EÚ pred hospodárskymi problémami, ak by sa v jednom alebo vo viacerých štátoch vyskytla nadmerná zadlženosť verejného sektora. V snahe predísť vzniku nadmerného deficitu je vhodné zaviesť tzv. dvojstupňový systém prevencií. Tento systém by včas upozorňoval a identifikoval zmeny v plánovanom plnení rozpočtu skôr, než deficit presiahne hornú hranicu.
Pakt stability a rastu zahŕňa komplexný dozor s cieľom monitorovania rozpočtovej politiky, pričom členské krajiny vytýčia svoju rozpočtovú stratégiu na nasledujúce roky. Táto skutočnosť si vyžiadala bližšiu koordináciu hospodárskych politík EÚ, aby sa dosiahlo zlepšenie v oblasti vnútorného trhu spoločenstva a hospodárskej a menovej únie v prospech všetkých obyvateľov EÚ. Takáto koordinácia sa realizuje prostredníctvom Spoločného ekonomického programu všetkých členských štátov zakotveného v Zmluve o ES.
Formálne pozostáva pakt z troch častí:
- politický záväzok, ktorým sa členské krajiny zaväzujú dohliadať nad svojimi rozpočtami,
- ochranný element nariaďuje krajinám udržať deficit pod referenčnou hodnotou tri percentá,
- varovná časť, podľa ktorej sú krajiny v prípade porušenia trojpercentného limitu povinné pristúpiť k jeho náprave, prípadne môže dôjsť k uvaleniu sankcií.