Bratislavské jazzové dni začali písať svoju históriu v polovici 70. rokov. Vtedy asi stovka džezových nadšencov z Centrálneho vysokoškolského klubu - legendárneho Véčka, založila Jazzový krúžok, ktorého vedúcim sa stal Peter Lipa. Jednou z aktivít spolku bol spočiatku lokálny festival, ktorý ponúkal prezentáciu najmä domácich, ale aj zahraničných zoskupení tej dobe ideovo spriaznených poľských, maďarských či východonemeckých krajín. Úspechy ďalších ročníkov presviedčali boľševických kultúrnych referentov a od polovice 80. rokov sa na pódiu PKO objavilo v rámci festivalu množstvo špičkových hudobníkov "zo Západu".
Lacné - po záruke
Bratislavské jazzové dni mohli dnes svojou reputáciou patriť k najvýznamnejším podujatiam svojho druhu v stredoeurópskom priestore. K tomu im však po aktuálnom 32. ročníku chýba omnoho viac, než len symbolický slepačí krok. Jedným z najsledovanejších aspektov festivalov býva ich dramaturgia. V tomto sú naše "džezáky" skutočne nevyspytateľné, rovnako ako filozofia ich organizátora Pavla Daněka. Ako dlhoročný organizátor kultúrnych podujatí Daněk v sprievodnom bulletine konštatuje, že pri množstve koncertov a festivalov je v súčasnosti nesmierne ťažké udržať nielen status výnimočnosti, ale aj diváckej atraktívnosti. Mnohé aspekty však nasvedčujú tomu, že atraktívnosť víťazí na plnej čiare a kedysi fenomenálny festival je dnes viac-menej baštou mladíckych snov organizátorov. Na posledných ročníkoch sa ich predstavilo hneď niekoľko: Level 42, Incognito, Mezzoforte alebo naposledy pop(džezová?) formácia Matt Bianco. Niekdajšie hviezdne zoskupenia s dávno ukončenou dobou použiteľnosti rozpočet podujatia zrejme príliš nevyčerpajú. V každom prípade sú však zárukou vo švíkoch praskajúcej sály. Apropo, preplnená sála tentoraz prekročila nielen svoju kapacitu, ale aj pomyselnú hranicu slušnosti a návštevníci s permanentkami za viac ako 1 000 korún posedávali na zemi v priechodových uličkách.
Bona pro bono
Priaznivci džezu nakoniec neboli príliš ukrátení. V každom prípade však dostali menej, než podujatie s džezovým prívlastkom sľubuje. Kráľovsky sa bavili predovšetkým počas prvého večera. Kenny Garrett patrí k posledným apoštolom narúšateľa džezových stereotypov Milesa Davisa. Potvrdil to aj jeho bratislavský koncert, na ktorom sa predstavil nielen ako pravoverný nositeľ džezovej tradície, ale tiež ako zabávač počas neustále opakovaných fráz funky popevku Happy People. Svoj obdiv k filozofii východu demonštroval kolekciou ľúbivých kórejských piesní, pri ktorých uhladené dueto sopránsaxofónu s klavírom hralo poslucháčom takpovediac "do uška". Na podobnú zvukovú intenzitu reflektoval kamerunský basgitarista a spevák Richard Bona. Ťažko slovami priblížiť precítenosť hudby afrického anjela. Bonove príbehy patria skôr do lepšieho a spravodlivejšieho sveta ako do reálu, ktorý ich obklopuje. Podmanené publikum po dvojici prídavkov pochopilo, že Bonov koncert ukončil nielen piatkový večer, ale prakticky celý festival. Ten zachraňovalo už len "nadupané" kvarteto afrokubánskeho bubeníka Ignacia Berroa (sobota) či komorná zostava poľských muzikantov s unikátnou speváčkou Annou Mariou Jopek (nedeľa).
Výkladnou skriňou organizátorov sa však popri Matt Bianco stala sobotňajšia diskotéka s dokonale výstižným názvom. Francúzske zoskupenie No Jazz patrí podľa Daněka k pionierom najaktuálnejších džezových smerovaní. Pre iných však No Jazz stelesňuje najčernejšiu vidinu budúcnosti tohto štýlu. Dúfajme, že elektronická tancovačka smelo konkurujúca DJ Tiestovi bola jedným z posledných otáznikov bratislavského festivalu.