Praveký underground a vyvolenci
Hoci nemožno s istotou určiť prvotnú motiváciu, ktorá viedla homo sapiens k tomu, aby si bolestivým spôsobom dekoroval telo, dohady odborníkov zvyčajne končia pri rituáloch, vojnách, ale i obyčajnej túžbe pravekého človeka po kráse. Najstaršie zachované a zaručene pravé kerky majú 5 300 rokov. Našli sa na zamrznutom tele predvekého štyridsiatnika. Chudák pravdepodobne náhle skonal pri prechode horami a talianske Alpy poskytli dôkladnú ochranu jeho pozostatkom. Kožu muža pokrývalo 57 abstraktných ornamentálnych tetovaní, rozmiestnených najmä pri kĺboch postihnutých artritídou, čo nasvedčuje tomu, že tetovanie malo pôsobiť ochranne.
Dôkazy poskytuje aj Egypt, no až o niekoľko storočí neskôr. Balzamovanie - ďalší vhodný spôsob uchovávania telesných údajov - totiž zaznamenalo skutočný rozkvet až v treťom tisícročí pred Kristom. Múmia ženy, zvaná Amunet, od hlavy po päty posiata abstraktnými motívmi bez očividnej koncepcie umiestnenia, je živým (hoci nie tak celkom) príkladom jeho opodstatnenia. Amunet údajne slúžila ako kňažka najnemravnejšej egyptskej bohyne Hathor a jej bodkočiarkované kerky na podbrušku, stehnách a ramenách majú podľa odborníkov zmyselný charakter.
Z úplne iného konca sveta - zo Sibíri - pochádza tzv. Ľadové dievča. Zamrznuté telo pokrývajú tetované potvory rôznej veľkosti, od mačkovitých šeliem po vysokú zver. Dievča zomrelo mladé a podľa rituálneho spôsobu pochovania malo v spoločnosti významné postavenie. Takže dvojrozmerný zverinec pravdepodobne slúžil aj iným účelom ako estetickým - mágii.
Stredoveká irónia osudu
Starí Gréci ponechali mystiku bokom (a bohom) a tetovali otrokov a kriminalistov. V Ríme zas vyriešil situáciu cisár Konštantín. Keď v štvrtom storočí uzákonil kresťanstvo, pre umenie tetovania nastali kruté časy. Biblia totiž tento spôsob poznamenávania tela vyslovene zakazuje. Napriek odporu však barbarské značkovanie telesných schránok prežilo až do dnešných čias. Iróniou osudu je, že k tomu dopomohli práve kresťanskí bojovníci. V stredoveku križiaci na cestách do Svätej zeme totiž okrem bojovania aj objavovali. Tak si sem-tam priniesli suvenír na vlastnej koži. Od nich tento zvyk prebrali cestovatelia a už nik nemohol zabrániť tetovacej expanzii. Zďaleka však do skupiny majiteľov keriek nepatrili len vojaci či námorníci. Po bitke pri Hastingse v roku 1066 údajne nemohli medzi mŕtvymi telami identifikovať kráľa Harolda. Došikovali teda na miesto činu jeho dlhoročnú milenku Edith, ktorá spoznala svojho drahého podľa vlastného mena vytetovaného na panovníkovej hrudi hneď nad nápisom England. Láska je láska!
S kožou na trh
V osemnástom a devätnástom storočí bola Európa už tetovaním pomerne zaplavená. V počte keriek na jedno telo viedli predsa len námorníci. Tí totiž - na rozdiel od ostatných smrteľníkov - chápali trvalé farbenie kože ako súkromný lodný denník. Za každú novú skúsenosť dostali nový obrázok. Pri prekročení rovníka získali Neptúna, draka za prekonanie medzinárodného časového pásma, za pobyt v Honolulu dievča na ramene, ktoré tancuje hula tak, že pohyb ruky vyvoláva dojem tanca. Iné symboly, najmä kríže, využívali ako ochranu pred utopením či ako záruku kresťanského pohrebu. Námorníci už, samozrejme, nenosili na tele iba výtvory zahraničných majstrov, ale sami sa učili a zdokonaľovali na palube lode. V druhej polovici 19. storočia sa údajne mohlo tetovaním pochváliť 20 % Európanov. Tí, ktorí to s motívmi úmyselne či vinou okolností prehnali, ryžovali.
Asi najslávnejším prípadom cirkusovej atrakcie bol major Horace Ridler, známy ako Veľký Omi. Pôvodne patril k armáde, bol vyznamenaný za hrdinstvo v prvej svetovej vojne, no po niekoľkých rokoch pochopil, že jediné zamestnanie, ktoré ho dokáže naplniť, je pôsobenie v cirkuse. Nevedel síce nič o žonglovaní, zato mal niekoľko tetovaní. Vymyslel teda brilantný plán: presvedčil známeho londýnskeho tatera, aby mu celé telo, vrátane hlavy, pokryl pruhovanou zebrou. Proces trval takmer rok. Ridlerovi museli opíliť zuby a prepichnúť nos tak, aby mohol nosiť kel. Takto vystrojený absolvoval turné po celom svete a honoráre sa len tak sypali.
Tetovanie ako posolstvo
Kedysi teda zohrávali pri tetovaní svoju úlohu rituály, klany, mágia a povery, neskôr aj vidina zárobku. Čo však vyvoláva v súčasnom človeku túžbu po trvalom znamení na tele, pre ktorú ochotne podstúpi i bolestivý proces výroby? Nepotrebuje predsa pôsobiť bojovne ako kmene Maorov, ani zvyšovať svoju erotickú príťažlivosť čiernymi ryhami na lícach. Tetovanie však preňho predstavuje majetok, ktorého výhradným vlastníkom je on - potetovaná osoba. Nik nemôže tento úzky vzťah narušiť krádežou, ba ani kúpou. Kerka ostáva navždy súčasťou svojho nositeľa. Dokonca pre mnohých predstavuje nádej, že symbolické posolstvo (a v istom zmysle aj jeho pôvodca) prežije aj po smrti. Azda s výnimkou klanov typu Yakuza, kde si príslušník veľmi nenavyberá, či tetovanie chce alebo nie, sa v súčasnej spoločnosti každý potenciálny majiteľ kerky pre ňu rozhoduje dobrovoľne. Možno prekvapivo znie informácia, že Európa zažila skutočný tetovací boom v druhej polovici devätnásteho storočia. Začiatkom dvadsiateho nastal úpadok, čomu sa však po skúsenosti s násilným značkovaním ľudí v koncentračných táboroch ani nemožno čudovať. Tetovanie sa na určité obdobie stalo takmer synonymom poníženia. Nástup hippies však hladinu opäť rozvíril.
Symbolika morského koníka
Záľuba v atramentových výjavoch neutícha. Najväčšou skupinou záujemcov sú, samozrejme, mladí ľudia. Prevažná väčšina vníma kerku ako estetický doplnok, trvalú ozdobu tela. Majiteľ istého tetovacieho štúdia hovorí, že veľkú časť jeho klientely stále tvoria obete módneho trendu, ktoré sa nechávajú tetovať viac-menej z rozmaru. Ten udržiava pri živote čriedy farebných morských koníkov, haldy škorpiónov a záhony ruží, parazitujúcich na ľudskej koži. Existujú však i zákazníci (a tých si každý správny tater váži), ktorí tetovanie chápu ako rituál, priam prerod a na výbere motívu či jeho symbolike si zakladajú. Títo potom kerke prikladajú nemalý význam, tvorí súčasť ich osobnosti alebo podporuje sebavedomie. Sám dotyčný tater je nositeľom čínskeho draka, veľkoplošného celofarebného tetovania, ktoré pokrýva rameno a ruku až po zápästie. Umelecké spracovanie druhej ruky pripravuje už niekoľko rokov. Ornament vytvára zo symbolov jemu blízkych. Uvedomuje si totiž (a kladie túto skutočnosť na srdce aj svojim klientom), že s ním bude žiť po celý zvyšok svojej pozemskej existencie. Nie všetci z jeho zákazníkov sú však pripravení vnímať tetovanie osudovo. Našťastie je zakázané tetovať osoby pod osemnásť, čím sa výrazne predchádza výstrelkom typu "Milujem Evu". Tieto totiž v ošiali páchajú i osoby podstatne staršie, dávno za horizontom tínedžerského veku. A práve tieto tvoria podľa prieskumov najväčšiu skupinu ľudí, ktorí svoje tetovanie oľutovali. Slogany, ktoré nosia, totiž stratili na aktuálnosti. A ich odstránenie vôbec nepatrí k lacným záležitostiam. Vedel by o tom rozprávať aj taký Johnny Depp. Ten si za oných čias zvečnil meno Wynnony Ryder, čo teda Vanessa, pochopiteľne, nemôže akceptovať. Johnnymu však nespôsobuje problém financovať drobné kozmetické úpravy.
Votrelec forever?
To však zďaleka nie je prípad väčšiny. Preto by azda každý, kto má sklon ozdobiť vlastné telo trvalým znamením, mal zvážiť, či vybraný motív charakterizuje jeho osobnosť do takej miery, že s ním dokáže trvalo existovať. Votrelec cez celé brucho (zvečnený v záchvate nadšenia) alebo snehuliak na ramene (ktorý vznikol "podomácky" počas búrlivej pitky) mu totiž o pár rokov môžu pripadať trochu cudzo. Netreba zabúdať, že avizované krátkodobé tetovanie je iba obchodným ťahom štúdií. Po troch rokoch síce vybledne, no nikdy nezmizne úplne a treba ho prerábať, prípadne "ničiť" vyššie spomínaným nelacným spôsobom. Kto chce hru, nech skúsi hennu s trojtýždňovou trvácnosťou, kto poriadnu kerku, nech rozmýšľa!