Jan Čulík: Českí novinári nedajú dokopy gramotnú vetu

Česká ministerka školstva Petra Buzková nedávno vyhlásila, že na celonárodnú výučbu angličtiny a iných cudzích jazykov by mala vláda vyčleniť niekoľko miliárd. Je to sympatická myšlienka, dá sa však jazyk naozaj osvojiť v škole či na večerných kurzoch?
- Počas komunizmu boli ľudia absolútne izolovaní v strednej a vo východnej Európe a nemohli nikam cestovať. Po absolvovaní vysokej školy som pár mesiacov učil anglický jazyk na pražskej Jazykovej škole. V najlepších konverzačných kurzoch tam boli študenti, ktorí vedeli naozaj dobre anglický jazyk. Práve ich znalosť bola dôkazom, že keď sa človek - aj v izolácii - sústredí na štúdium určitého jazyka a robí to naozaj intenzívne a s nadšením, jazyk sa dá naučiť. Všeobecne by som však povedal, že základy jazyka by sa mali učiť dobrými metódami v školách, a to pre všetkých študentov. To, že mladí ľudia v Českej republike nevedia poriadne ani po anglicky, ani po nemecky, je škandál. Pozrite sa na Holandsko, Dánsko alebo Škandináviu - vyučovanie cudzích jazykov je na takej vysokej úrovni, že nimi hovoria takmer všetci. Samozrejme, po určitom čase štúdia jazyka treba študentovi umožniť, aby v štúdiu pokračoval v jazykovom prostredí cudzej krajiny.
Rôzni špecialisti či jazykové školy ponúkajú zázračné metódy na naučenie sa cudzieho jazyka. Existuje vôbec nejaká, čo naozaj funguje takýmto spôsobom?
- Napríklad v prípade angličtiny existujú skutočne dobré učebnice. Princíp je asi nasledujúci: žiadny učiteľ vás nič nenaučí, ak sa nemienite venovať jazyku sami z vlastnej iniciatívy, a to veľmi intenzívne. Učiť sa jednotlivé slovíčka je nezmysel, pretože mimo jazykového kontextu nemajú žiadny význam. Dôležité je určiť sa skôr celé frázy, idiómy. Najľahšie je robiť to na základe nahrávok rozhovorov, ktorým musí študent najskôr porozumieť. Potom by ich mal počúvať tak často, aby mu vošli do krvi. To isté treba robiť na rozšírenie slovnej zásoby s nahrávkami literárnych textov.
Francúzi sa v rámci svojho napoleonského komplexu tešili, že ich jazyk ostane krásny, zatiaľ čo angličtina svojou svetovou popularitou určite utrpí a zvulgárnie. Naozaj jej niečo také hrozí?
- Nie, sú najrôznejšie varianty angličtiny, ale vo svojej literárnej a novinárskej podobe je angličtina vynikajúci vyjadrovací prostriedok.
Existuje tzv. Queens#145# English, respektíve BBC English, ktorej sa dá krásne rozumieť. Prečo ju však v Británii prakticky nik nepoužíva, pričom každý má nejaký zvláštny prízvuk?
- Pretože Británia je sociálne a regionálne rôzna, a je na to hrdá. Táto rôznosť jazykov je súčasťou miestnej decentralizácie.
Nedávno vyšla kniha obsahujúca slová, ktoré angličtine chýbajú. Napríklad Japonci majú termín na pomenovanie ženy krásnej iba odzadu. Ktoré slová má angličtina, ale chýbajú vám v češtine?
- Angličtina má v dôsledku vývoja krajiny k demokracii, ktorý trvá štyristo rokov, politické výrazy, ktoré majú obrovskú historickú rezonanciu. Napríklad použijete slovo "impeachment" a Britovi alebo Američanovi sa vybavia všetky historické príklady, keď panovníka alebo vládcu zbavili trónu. Český jazyk v dôsledku dlhoročnej politickej podriadenosti českého národa takú hlbokú historicko-politickú rezonanciu nemá. Občas mi napadnú rôzne anglické idiómy, ktoré sa nedajú preložiť do českého jazyka, ale, žiaľ, postupne prenikajú aj do českého prostredia. V anglickej verzii.
Západ stále neprejavuje priveľký záujem o východnú Európu. BBC nedávno zrušila české i slovenské vysielanie, podobne ako vysielanie v jazykoch ďalších krajín z tohto regiónu. Sú v Británii viditeľné aj ďalšie dôkazy, že záujem o východnú Európu upadá?
- To neviem. Rozhodnutie BBC je konjunkturálne. Ako môžu Briti vedieť, že ich vysielanie malo v Českej republike a na Slovensku nejaký vplyv, keď nepoznajú jazyky? Opakujem, že, naopak, univerzitné štúdium strednej a východnej Európy sa má v Británii začať podporovať. Uvidíme.
Je niečo, čo vás aj po rokoch na Britoch a Británii fascinuje?
- Voči mne bola Británia po celé tie roky veľmi tolerantná. V podstate mi umožnila robiť to, čo som považoval za dôležité, a to predovšetkým, aspoň dúfam, na prospech Českej republiky.
A čo je na druhej strane pre vás sklamaním?
- Neviem. Je fakt, že celkom sebecky využívam britskú toleranciu. Aj keď obdivujem napríklad najlepšie britské médiá a bezpochyby som bol ovplyvnený ich étosom a spôsobom práce, nejako hlbšie nevstupujem do interakcie s miestnym britským obyvateľstvom. Spôsobuje to úchylka môjho zamestnania - na univerzite hovorím s kolegami či so študentmi vlastne iba o Českej republike.
Británia je v zahraničí známa hmlou a slušnosťou. Hmla sa tu však hľadá ťažko a aj o slušnosti možno pochybovať. Bol to vždy mýtus alebo sa niečo v posledných rokoch zásadne zmenilo?
- Mýtus o cudzích krajinách prežíva vždy. Napríklad Briti si dodnes myslia o Nemcoch, že sú to nacisti, aj keď je to dnes zrejme najdemokratickejší a najamerikanizovanejší európsky národ. Podobne Česi a Slováci si myslia, že Británia je krajina Sherlocka Holmesa. Británia sa však za posledné desaťročie veľmi radikálne zmenila. Hmla prestala existovať hádam už v roku 1956, keď bol zavedený Clean Air Act (zákon o čistote ovzdušia) a v mestách bolo zakázané kúriť uhlím. Slušnosť prežíva v určitých vrstvách a predovšetkým medzi staršími ľuďmi. Buričstvo chuligánov je však notoricky známe.
Kedysi množstvo ľudí odchádzalo za hranice kvôli istým ideálom, napríklad kvôli pocitu slobody. Dnes väčšina ľudí prichádza do Británie kvôli peniazom. Stali sme sa povrchnejšími?
- Som presvedčený, že aj za komunizmu bolo významnou motiváciou ľudí odchádzajúcich z Československa "vidieť svet" a "zarobiť si". Napriek tomu nevidím na tom nič zlé.
Raz ste napísali, že "českí univerzitní študenti aj dnes používajú pri písaní komplikovaný byrokratický blábol, ktorý používala tajná polícia či komunistické autority v čase ich narodenia". Stala sa normalizácia súčasťou našej kultúry a mentálnej výbavy?
- Bohužiaľ, áno. Je to veľmi zaujímavé. Čím to je, že sa Česi a Slováci tak hlboko identifikovali práve s étosom 70. a 80. rokov? Žeby to bolo tým, že jednoducho ľudia, ktorých život tieto roky formovali, sú dodnes určujúcou vrstvou? Ale prečo sa potom tie isté zvyklosti prejavujú aj u mladej generácie?
Niektoré reakcie na vaše články sa nesú v duchu "čo sa do našich vecí stará nejaký Čulík, ktorý žije v Británii"... Kde sa berie tá nevraživosť voči všetkým, čo nezostali doma?
- Neviem, či sú to typické reakcie. Väčšina reakcií, ktoré v Britských listoch dostávame, sú kladné. Je možné, že kritici usudzujú, že nemá zmysel snažiť sa s nami komunikovať...
Milan Kundera v románe Ignorance (Nevedomosť) opísal emigrantku, ktorá sa po dvoch desaťročiach vracia domov a je taká zdesená, že po pár týždňoch zase odchádza do Francúzska. Čo vás pri návrate domov dokáže zaskočiť tak, že hneď zatúžite po Británii?
- Niekedy sa mi zdá, že Británia je inštitucionálne pevnejšia. To znamená, že sa tu kradne obdobne ako v Česku, avšak "zlodejčiny" sa relatívne efektívne trestajú. Takže pri návrate do Británie mám určitý pocit úľavy, že tu na mňa nikto neurobí podraz a ak áno, že sa - na rozdiel od Českej republiky - ubránim, ak budem kričať. Možno, že táto predstava je falošná a pochabá...
Keď už sme pri Kunderovi - je vôbec jasné, prečo odmieta svoje novšie knihy preložiť a vydať v češtine? Je za tým pomsta, strach, malomyseľnosť alebo nejaký skutočne vážny dôvod?
- Neviem. Kundera je presne taký, ako jeho emocionálne založení hrdinovia. Asi ho veľmi roztrpčila diskusia v Československu v 80. rokoch, keď ho českí disidentskí literáti takmer jednomyseľne odmietli. A to odmietnutie bolo zjavne neférové a do značnej miery motivované závisťou. Možno, že sa Kundera bojí ďalšieho odmietnutia.
Bývalý český premiér Miloš Zeman bytostne nemá rád blbcov a neustále kritizuje novinárov, pretože sa mu tieto dve kategórie ľudí často prekrývajú. Zeman im to povie rovno do očí, vy zastávate názor, že idiotov je lepšie ignorovať. Českých novinárov však kritizujete podobne často ako on...
- Pretože sú skutočne zlí. Spozná to každý, kto si porovná české novinárske výboje s dobrými západnými novinami. Nemôžem to tu zdĺhavo rozoberať, ale dôležité je porovnať, ako o nejakej významnej medzinárodnej udalosti informujú britské noviny a napríklad Mladá Frona Dnes. Tí ľudia v Česku nie sú schopní dať dokopy ani gramotnú vetu.
Jeden váš kritik napísal, že ako publicista trpíte spasiteľským komplexom. Spasitelia zvyčajne prichádzali so svojimi predstavami raja. Aká je tá vaša?
- To je dosť veľké nedorozumenie. Mám len tú výhodu, že už takmer 30 rokov stojím medzi dvoma kultúrami - britskou a česko-slovenskou - a myslím, že málokto má takúto možnosť porovnávať. Preto svedčím o tom, čo vidím. Nech si z toho každý zoberie, čo chce, je mi to koniec koncov jedno. Žiadnu predstavu raja nemám. Novinár tu nie je od toho, aby ľuďom vnucoval nejaké riešenie, mojou úlohou je informovať ľudí o skutočnostiach, o ktorých nevedia, ale ktoré vážne ovplyvnia ich život. Čo si z toho vyberú a k akému úsudku prídu, je iba ich vec.