Brazília -- čierny kôň svetovej ekonomiky?

S počtom obyvateľov 177 miliónov je Brazília najväčšou krajinou Latinskej Ameriky a piatou najväčšou na svete. Až 78 % Brazílčanov býva v mestách, drvivá väčšina z nich je však sústredená v pobrežnom páse v centrách ako Sao Paulo, Rio de Janeiro a Belo Horizonte. S hrubým domácim produktom 498,4 miliardy USD patrí Brazília medzi väčšie svetové ekonomiky. HDP na osobu však dosahuje len 2 820 USD v prepočte cez výmenný kurz a 8 100 USD v parite kúpnej sily (tabuľka). Tieto čísla radia Brazíliu na úroveň nových členských štátov Európskej únie. Štruktúra brazílskej ekonomiky je kdesi na polceste od rozvojovej krajiny k vyspelej ekonomike. Neobyčajne vysoký je napríklad podiel poľnohospodárstva na tvorbe HDP (9 %). Pestovanie sójových bôbov, cukrovej trstiny, kakaa a chov dobytka ešte stále živia veľkú časť obyvateľstva. Na druhej strane podiel služieb na tvorbe HDP (59 %) je menší ako vo vyspelých krajinách. Brazília má obrovské zásoby nerastných surovín vrátane mangánu, chrómu, bauxitu, medi, olova a ropy. V 80. rokoch odštartovala ambiciózny plán sebestačnosti v ťažbe ropy. Doteraz sa jej podarilo znížiť potrebu dovozov zo 70 na 20 % celkovej spotreby. Okrem toho je Brazília významným výrobcom a exportérom elektrickej energie. Hlavnými obchodnými partnermi Brazílie sú Európska únia (s 24,8-percentným podielom na exportoch), USA (23,8 %), Čína (6,2 %) a Argentína (6,2 %).

Otvorenie sa svetu
Brazília bola dlho uzavretou ekonomikou, chránenou vysokými colnými bariérami a dovoznými kvótami. Tieto bariéry zrušil začiatkom 90. rokov prezident Fernando Collor de Melo a výsledok sa po čase dostavil. Dovoz moderných strojov a vystavenie sa medzinárodnej konkurencii pomohli zvýšiť produktivitu práce, a tým aj exportnú výkonnosť. Kým v roku 1992 Brazília exportovala 10 % svojho HDP, v roku 2003 to bolo už 17,2 %. Exportu veľmi pomohla aj devalvácia reálu v roku 1999. Pravdou však zostáva, že väčšinu brazílskych exportov tvoria produkty s nízkou pridanou hodnotou, najmä potraviny. Poľnohospodárske produkty tvoria až 41 % celkového exportu, a to napriek vysokému prílevu zahraničných investícií do strojárstva a automobilového priemyslu.
Brazílska ekonomika zažívala kritické chvíle v roku 2002. Kombinácia volebného roku a prepukajúcej argentínskej krízy spomalila prílev zahraničného kapitálu a podpísala sa pod 35-percentnú devalváciu národnej meny, brazílskeho reálu. Brazílii vtedy pomohla prežiť mimoriadna pôžička Medzinárodného menového fondu, v rekordnej výške 30 miliárd dolárov. Nástup nového prezidenta Luiza Inacia Lula da Silvu sa spájal v komunite zahraničných investorov s veľkými obavami. Da Silva je pôvodom robotník, ktorý sa vďaka vlastnej inteligencii a snahe vypracoval až na najvyšší post v štáte (mimochodom, podarilo sa mu to na štvrtý pokus). Strana, za ktorú kandidoval, mala výrazný ľavicový program zameraný na zlepšenie situácie rozsiahlych chudobných vrstiev. Typickým predvolebným sľubom bolo, že za da Silvu bude mať každé brazílske dieťa tri jedlá denne (čo určite nie je v Brazílii norma). Predstava druhého Fidela Castra na čele najväčšej juhoamerickej krajiny sa však nenaplnila. Po svojom nástupe do funkcie da Silva vyhlásil, že sociálne reformy potrvajú roky a krajina musí predovšetkým dodržiavať fiškálnu disciplínu. S týmto cieľom odštartoval dôležité daňové a penzijné reformy, ktoré pomohli znížiť štátne výdavky, a tým aj nároky na financovanie vládneho dlhu. V sociálnej oblasti presadil da Silva zvýšenie minimálnej mzdy z 200 na 240 reálov, čím aspoň čiastočne upokojil svojich voličov.

Ekonomika ožíva...
Výsledky reforiem sa prejavili už po roku da Silvovej vlády. Ekonomické oživenie v Brazílii odštartoval export. Od júna 2003 je bežný účet v prebytku. To umožnilo zlepšiť vonkajšiu ekonomickú pozíciu krajiny. Pomer čistých devízových rezerv na krátkodobých záväzkoch sa za rok a pol zvýšil z 20 na 40 % a priemerné mesačné pôžičky zahraničného kapitálu klesli z 25 na 17 miliónov USD. To umožnilo znižovať zahraničný i domáci dlh. Celkový čistý verejný dlh kulminoval v roku 2002 na 61 % HDP. Koncom roku 2004 to bolo už len 54,1% (graf 1). Toto číslo sa nemusí zdať vysoké, veď Brazília by s ním hravo splnila maastrichtské kritérium na prijatie eura. Nie je však dôležitá len výška dlhu, ale aj jeho štruktúra. Krajine sa darí znižovať podiel zahraničnej zložky. Dôležitá je aj reštrukturalizácia domáceho dlhu. Kým v rokoch 2001 a 2002 predstavovala priemerná splatnosť vládnych cenných papierov 18 mesiacov, v roku 2004 to bolo už 30 mesiacov. Priaznivé výsledky v zahraničnom obchode sa prejavili aj na kurze brazílskeho reálu oproti doláru (graf 2). Reál sa výrazne spevnil a za posledné dva roky sa podstatnou mierou znížili aj kurzové výkyvy. Zlepšovanie stavu brazílskej ekonomiky zaznamenali aj investori. Akciový index brazílskej burzy narástol ku koncu roku 2004 na trojnásobok svojej hodnoty v porovnaní s jeho najnižšou hodnotou v roku 2002, keď vrcholila argentínska kríza (graf 3).

...ale problémy zostávajú
Hlavnými problémami Brazílie sú nedostatočná infraštruktúra, nerozvinutý finančný systém, vysoká inflácia, preľudnenosť pobrežného pásu a všadeprítomná korupcia. Všetky tieto problémy sú navzájom prepletené a nemožno ich posudzovať oddelene. Začnime trebárs infláciou.
Aby odvrátila hrozbu inflačného výbuchu, zvýšila Brazílska centrálna banka v októbri 2004 základnú úrokovú mieru až na 17,50 %, čo pri inflácii vo výške 7,5 % dáva reálnu mieru výnosu 10 %. Takéto vysoké nominálne i reálne úrokové miery sú už dnes vo svete nezvyčajné, ale v Brazílii predstavujú len zlomok toho, čo musia domáce subjekty platiť za požičané peniaze. Spotrebné úvery sú často úročené až do výšky 100 % a ani veľké podniky nemôžu snívať o tom, že by si mohli požičiavať za základnú sadzbu centrálnej banky. Ale aj napriek vysokým úrokom je dopyt po peniazoch omnoho vyšší ako je kapacita ponuky peňazí. Nedostatok dlhodobého kapitálu sa stáva brzdou ekonomického rastu. Ten za rok 2004 dosiahol asi 4,5 %, čo bolo podstatne menej ako zaznamenali hlavní súperi Brazílie, najmä India (6,5 %), Turecko (9,0 %), Malajzia (7,4 %), a Rusko (7,0 %). Súčasné tempo rastu je v Brazílii zrejme vrcholom toho, čo sa dá pri danej ponuke kapitálu dosiahnuť. Ekonomická dráha Brazílie kontrastuje s dráhou Indie, ktorej ekonomika má približne rovnakú veľkosť. V rokoch 1990 - 2004 vzrástol indický HDP (v stálych cenách) o 120 %, čo dáva priemerný ročný rast 5,6 %. Brazílsky HDP narástol v tom istom období len o 40 %, pri priemernom ročnom raste 2,6 %.
Zvyšovanie úrokov je však v súlade s odhodlaním centrálnej banky priviesť mieru inflácie do medzí obvyklých v civilizovanom svete. Predpokladaný cieľ 5,5 % priemernej ročnej inflácie #177#2,5 % sa v roku 2004 podarilo dosiahnuť, hoci len na hornej hranici. Za pozitívum treba pokladať to, že federálna vláda sa zdržala nátlaku na centrálnu banku, aby uvoľnila ponuku peňazí. Je to znak, že vláda je ochotná uprednostňovať dlhodobú ekonomickú stabilitu pred krátkodobými cieľmi v oblasti hospodárskeho oživenia. Takisto nemali pravdu tí, ktorí očakávali, že ľavicová vláda sa plnou parou pustí do prerozdeľovania verejných peňazí smerom k chudobným (na čo tlačila aj veľká časť členstva vládnej strany Partido dos Trabalhadores, PT).

Obmedzenia rastu
Napriek úsiliu da Silvovej vlády nie je pravdepodobné, že tempo ekonomického rastu sa v najbližšom období výrazne zvýši. Bránia tomu fyzické limity. Zanedbaná cestná sieť a zastarané prístavy nestačia požiadavkám no domácu prepravu ani export tovarov. Ich vinou Brazília napríklad nedokáže profitovať ani z takej výhody, akou je rast čínskeho dopytu po brazílskej sóji. Riešením by boli vysoké investície do fyzickej infraštruktúry, na tie však nie je v krajine dosť kapitálu. V posledných piatich rokoch sa priemerný podiel fixných investícií na HDP pohyboval vo výške 18 %, pričom na dlhodobý rast by sa žiadalo aspoň 25 %. Domáce zdroje financovania sú obmedzené, pretože podstatnú časť ponuky úspor vysáva z trhu vláda, aby mala z čoho splácať verejný dlh. Zahraniční veritelia sú opatrní. Hoci sa prezident da Silva po počiatočnom odmietaní stal v zahraničných médiách predmetom chválospevov, je v úrade predsa len príliš krátko na to, aby sa mohol považovať za garanta brazílskej budúcnosti. A pohľad do minulosti dáva skeptikom za pravdu. Ekonomická história Brazílie je sériou sľubných vzletov a katastrofických pádov. K posledným patrila kríza v roku 1998, ktorá zapríčinila devalváciu národnej meny (výmenný kurz reálu padol počas pár dní z 1,2 na 2 reály za dolár) a následnú dvojročnú ekonomickú stagnáciu. Problémy so splácaním vládneho dlhu spôsobili, že krajina sa v roku 2002 dostala na pokraj defaultu a len s vypätím všetkých síl unikla osudu, ktorý postihol Argentínu. Atraktívnosť Brazílie pre zahraničných investorov znižuje aj obrovská byrokracia a rozšírená korupcia. Vládna strana PT mala boj proti korupcii ako jeden z hlavných ťahákov vo volebnom programe, teraz je však sama sužovaná korupčnými škandálmi.
V krátkodobom výhľade patria medzi najväčšie riziká investovania v Brazílii predovšetkým politické faktory. Vláda da Silvu sa dostáva pod tlak voličskej základne. Tú zaujíma plnenie predvolebných sľubov v oblasti znižovania nezamestnanosti, odstraňovania sociálnych rozdielov a zabezpečenia sociálnych služieb pre široké masy. Chvála Medzinárodného fondu na adresu vlády za zvýšenie makroekonomickej stability a zvýšenia dôveryhodnosti v očiach investorov nie je pre typického voliča PT podstatná. Priemerný rast reálnych príjmov obyvateľstva je nízky a za posledných 20 rokov sa s väčšími či menšími výkyvmi pohyboval na úrovni 0,5 - 2,0 % ročne. Podiel obyvateľstva žijúceho pod hranicou chudoby sa začiatkom 90. rokov znížil zo 40 na 30 %, ale odvtedy zastal na tejto hodnote. Nečudo, že volanie po spravodlivejšom prerozdelení príjmov je v Brazílie veľmi silné a pomáha vyhrávať voľby.

Dostaví sa dlhodobý rast?
Napriek existujúcim problémom však nemožno da Silvovi uprieť snahu o radikálnu transformáciu svojej krajiny. Jeho vláda si veľa sľubuje od pokračovania začatých reforiem. Tie by predovšetkým mali zabezpečiť prebytky v štátnom rozpočte. S ich pomocou chce vláda riešiť najväčšiu hrozbu rozvoja krajiny, ktorou je verejný dlh. Menej peňazí na vyrovnanie dlhu umožní venovať viac na infraštruktúrne projekty. Pri budovaní diaľnic chce da Silva zaangažovať aj súkromný sektor a už predložil do parlamentu príslušný návrh zákona o partnerstve verejného a súkromného sektora. Domáci i zahraniční investori si od neho veľa sľubujú, pretože vidia veľké investičné príležitosti pri budovaní infraštruktúry. Nové projekty výstavby diaľnic a železníc by pomohli udržať ekonomický rast na dlhší čas, a to aj v prípade ďalšieho zvyšovania úrokových sadzieb. Podľa posledných prieskumov podnikateľskej aktivity sa zdá, že súčasný ekonomický rast je robustný. Na rozdiel od roku 2003 už nie je jeho rast založený len na exporte, ale zasahuje všetky sektory brazílskej ekonomiky. Čoraz viac ekonómov sa domnieva, že Brazília má historickú príležitosť vymaniť sa z cyklu vzletov a pádov a odštartovať dlhodobý rast, aj keď miernejším tempom ako ázijské krajiny. Základnou podmienkou je však pokračovanie v štrukturálnych reformách a udržanie sociálneho mieru v krajine.