StoryEditor

Keď sa prestalo tancovať a začalo pochodovať

24.10.2003, 00:00

Podľa známej teórie Erica Hobsbawma býva 20. storočie označované za krátke -- ak sa nemá história držať kalendárových šablón, ale skôr skutočných udalostí, možno ho ohraničiť rokom 1914, keď sa začala prvá svetová vojna, a rokom 1991, keď padol Sovietsky zväz. Nemecký historik Ferdinand Seibt pripúšťa, že zánik komunistického impéria možno považovať za ukončenie "kataklizmatického storočia", za jeho začiatok však nepovažuje rok 1914 -- zrútenie starej Európy siaha podľa neho o niečo hlbšie.
Vyše sedemdesiatročný Ferdinand Seibt zomrel začiatkom apríla v Mníchove. Iba pár mesiacov pred jeho smrťou vydalo nakladateľstvo Prostor jeho knižnú esej Ta stará ošklivá melodie s podtitulom Několik ohlédnutí za německou historií 1900 -- 1945. V rozsiahlej publikácii sa pokúsil prisúdiť známym a dostupným informáciám nové významy, čo sa mu celkom úspešne darí a pomáha mu v tom aj jeho zmysel pre obrazné pomenovania. Kniha mala pôvodne niesť názov Zachráňte dedov! a toto generačné videnie má v jeho diele významné miesto. Hovorí v ňom o generácii dedov, ktorá bola počas prvej svetovej vojny v produktívnom veku a bola práve tá, ktorá akceptovala nástup Hitlera k moci. "Rozhovory medzi vnukmi a starými rodičmi sú často plodnejšie než rozhovory medzi rodičmi a deťmi," píše v úvode svojej knihy, k čomu sa vracia aj v epilógu venovanému práve vnukom. Vek opisovaných aktérov hrá na viacerých miestach Seibtovej knihy významnú úlohu, okrem spoločenskej zmeny, ktorú so sebou prinášali nastupujúce generácie, píše aj o starých pánoch, ktorí vládli v medzivojnovej strednej Európe, či o novom začiatku politického života v Európe po roku 1945, ktorý bol na všetkých stranách charakterizovaný nástupom starej generácie. "Len Stalin zostal," dodáva lakonicky autor.
Významná časť Seibtovej knihy sa venuje česko-nemeckým vzťahom. Sám bol litoměřickým rodákom, čo však z neho nespravilo fanatického apologéta jednej zo zúčastnených strán. Rozbíja mýtus, podľa ktorého Česi prežili druhú svetovú vojnu viac-menej v pohode, zároveň pripomína, že s témou vysťahovania jedného etnika zo zmiešaného územia neprišli prví, ale ešte v tridsiatych rokoch ich predbehol sudetonemecký obhajca práva na sebaurčenie Lodgman von Auen, ktorý vtedy uvažoval o odsune Čechov. Dvestotisíc sa ich muselo odsťahovať ešte koncom toho istého desaťročia po prijatí Mníchovskej dohody, čím sa kolotoč len začal roztáčať.
Seibtova kniha nie je učebnicou dejín, jednotlivé pasáže nie sú príliš proporčné, napríklad priebehu prvej svetovej vojny sa venuje len veľmi stroho, naopak, nástup Hitlera k moci opisuje do najmenších detailov. Azda najzaujímavejšie pasáže jeho knihy nepomenúvajú tzv. veľké dejiny, ale skôr spoločenské trendy a život bežných ľudí. Najnápaditejšou je časť knihy venovaná medziobdobiu, kde píše o abstraktných pojmoch, akým bol pokrok alebo česť, alebo pomenúva spoločenský posun, keď davy prešli od voľného tanečného kroku k usporiadanému pochodovému rytmu. Tancovanie bolo v jeho chápaní príznačné pre meštiansku spoločnosť 19. storočia, pochod sa stal symbolom organizovaných más v nasledujúcom storočí. Nemá pritom na mysli iba vojenské jednotky, všíma si aj mládežnícke organizácie s nacionalistickými prvkami (vrátane českého Sokola).

Publikácia o starých škaredých melódiách je plná paradoxných skutočností, keď opisuje, ako Hitlerovmu nástupu pomáhali komunisti, ako Beneš ešte pred vojnou pripravoval nadštandardnými zmluvami pôdu pre Stalina, ako sa slzy radosti menili či miešali so slzami nešťastia. Hoci nové sú skôr interpretácie ako samotné fakty, aj medzi nimi našinec nájde mnoho prekvapivých informácií, o ktorých predtým zrejme nevedel. Ferdinand Seibt po sebe nenechal len vieru, že generácie vnukov nájdu k sebe cestu, ale aj knihu, ktorá ju trochu uľahčuje. Jej pútavý jazyk je v tomto prípade len príjemným bonusom.

menuLevel = 2, menuRoute = dennik/servisne-prilohy, menuAlias = servisne-prilohy, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
28. jún 2022 07:39