Manon je ošiaľ,
Manon je včela,
Manon je ruža pod krížom Spasiteľa.
Len máloktorý muž má to (ne)šťastie porozumieť ženskej duši. Vítězslav Nezval bol jedným z vyvolených (či prekliatych?). Inšpirovaný románom Abbé Prevoista z 18. storočia, stvoril básnik romantický klenot, divadelnú hru o nekonečnej láske 16-ročnej Manon a rytiera des Grieuxa (Degrijé). Hra mala nedávno premiéru na Malej scéne.
Dôvodom, prečo ho možno nazvať géniom, je sladká Manon a jej obraz. Vie milovať tak vrúcne a oddane, že sa z toho pánom točí hlava. Vie sa tak presvedčivo "roztopiť" v mužskom náručí, vie tak úpenlivo prosiť, štebotať, plakať či tešiť sa, že jej nevie odolať nik. Stíhajúc pritom poškuľovať aj po zlatých trblietkach a, samozrejme, neodmietajúc tučnú rentu bohatých pánov. Veď stačí tak málo... Tak prečo by sa malá pekná Manon neusmiala a nedala si ten žiarivý náhrdelník, ktorý jej tak svedčí, na krk? Hra sa stala v dobe jej vzniku revolučnou udalosťou českej kultúry. Na Slovensku však siahla Činohra SND po hre z pera Vítězslava Nezvala po prvýkrát. Po osemdesiatich rokoch. Zároveň však pokračuje v tom najlepšom, čo priniesol na dosky hlavnej scény William Shakespeare a jeho Ako sa vám páči, maďarská režisérka Enikő Eszenyi, Diana Mórová a prebásnené verše Ľubomíra Feldeka. Práve oni nás autenticky vracajú do dôb veľkých nefalšovaných príbehov lásky ostávajúc pritom svojou sviežosťou v najsúčasnejšej súčasnosti. Kým pre diváka môžu znamenať príjemné oživenie, pre hercov pravý opak. Hlavnú úlohu hriešnej svätice stvárnila Táňa Pauhofová. Aj keď nejde hneď o herecký koncert, čo je vzhľadom na jej vek pochopiteľné, oprávnený rozruch okolo svojej útlej osôbky dokazuje na sto percent. Rovnako ako Ľuboš Kostelný. V ňom konečne prichádza mladý človek milión. Uveriteľný a prirodzený. A navyše nadaný. Vďačné figúrky si rozdelili aj Maroš Kramár a Richard Stanke. Kramárov starý lišiak Duvall otvárajúci svoj veľký pažerák na mladé mäsko, obchádza naprázdno, javisko však prežaruje každým zjavením sa na scéne. Odporný je aj Stankeho Tiberge v čiernom obleku s kolárikom na krku, gániac sa po javisku s hrbom a pokrytectvom. Čo je však úplne zrejmý režisérsky rukopis Juraja Nvôtu. Nič nesadne lepšie do rúk poštárika Jakubka ako téma lásky s clivou hudbou (Michal Novinski) a bielou scénou s menlivými frivolnými obrazcami v pozadí (Tomáš Rusín). Asi vedel, prečo si vybral túto hru ("Hra odhaľuje, že ženy nevedia, čo je pokánie a aké dôležité je vedieť odpúšťať")...
Na Malej scéne sa podarila hra. Podarila sa režisérovi, ktorý dokázal, že aj tu, v rozpadajúcej sa sieni s preriedeným obecenstvom, sa dá spraviť moderné divadlo a naplniť sála. Až také dobré, že by si zaslúžilo hlavnú scénu. Pretože Manon je ošiaľ, včela, ruža pod krížom Spasiteľa...
StoryEditor