Pri skúškach s orchestrom vystupoval na pódium namáhavo ako ťažký, neobratný obor, no po niekoľkých taktoch odhodil kabát, kravatu i golier. A keď sa zbavil i vesty, akoby mu narástli krídla. Nadobudol ľahkosť a eleganciu a zrazu si všetkých získal. Bol to búrlivák plný temperamentu i rojko so srdcom dieťaťa. Jeho dobrotu vykladali ako slabosť charakteru. Jeho životná prehra však nebola umeleckou prehrou -- český dirigent, skladateľ a violista Oskar Nedbal (1874 -- 1930) začiatkom 20. storočia patril k najväčším osobnostiam európskeho hudobného života.
O osude Oskara Nedbala rozhodovala často náhoda. Husľové oddelenie pražského konzervatória, kam mal namierené študovať, bolo obsadené. Bezradný s husľami pod pazuchou si sadol na schody a plakal. Tento tragikomický obraz upútal riaditeľa konzervatória a rozhodol sa, že ho prijme. Keď mu v škole hrozilo vylúčenie za ulievanie, prihlásil sa dirigovať ťažkú skladbu napriek tomu, že pred orchestrom nikdy nestál ako dirigent. Šťastná náhoda chcela, že Hoffmann, Suk, Berger a Nedbal, "sláčikári" z konzervatória, vytvorili České kvarteto, ktoré sa čoskoro stalo jedným z najrenomovanejších komorných súborov na svete. Za pätnásť rokov odohrali 1 100 koncertov. Nedbalova úspešná kariéra hráča na violu sa skončila prezradením románika s manželkou prvého huslistu. Nedbal v súboji o Máriu obetoval všetko. Navyše šéfdirigentské nezhody s vedením Českej filharmónie prispeli k tomu, že spolu opustili Prahu. Tajne a bez rozlúčky. Tlač to kvalifikovala ako únos a česká verejnosť mu to dlho nevedela odpustiť. Nedbal však chcel žiť so ženou, ktorú miloval.
Dirigentská palička ho priťahovala čoraz silnejšie. Postupne sa stal vyhľadávaným dirigentom v celej Európe. V roku 1907 vyhral konkurz na šéfa viedenského orchestra Tonkünstlerverein. Stal sa populárnym a popri dirigovaní začal aj komponovať. Vo Viedni uviedol balet Pohádka o Honzovi a v krátkom slede, okrem iných skladieb, skomponoval aj dve operety, Poľská krv a Vinobranie. Zlegalizoval tiež svoj vzťah s Máriou. Aby sa mohli zosobášiť, prijal maďarské štátne občianstvo.
Ponuku dirigovať vo viedenskej Volksopere Nedbal prijal s radosťou. Problémy sa začali po skončení prvej svetovej vojny. Okrem svetovej klasiky Nedbal presadzoval aj české opery, preto sa niektorí hráči v orchestri vzbúrili a vyhlásili, že Nedbal so svojím brutálnym cítením nemôže dirigovať nemecké diela, ako sú Beethovenove. Rakúske noviny dokonca priniesli správu, že je českým agentom a jeho úlohou je počeštiť viedenský orchester. Rozhodol sa opustiť Viedeň. Praha ho však privítala potupnými karikatúrami a článkami. Nedbal nedostal miesto ani v divadle, ani v Českej filharmónii, a tak 1. augusta 1923 prevzal vedenie Opery SND v Bratislave. Mal veľkolepé plány. Z Bratislavy chcel vytvoriť centrum divadelného a operného umenia.
Svojím menom i schopnosťami vybudoval profesionálny súbor. Už v prvom roku hosťoval s Operou SND v Barcelone a Madride, neskôr v Belehrade, Záhrebe, Prahe, vo Viedni. Okrem svetového repertoáru uviedol aj prvú slovenskú operu Kováč Wieland od J. L. Bellu a vďaka nemu tu účinkovali najväčšie európske hudobné hviezdy ako F. Šaljapin, E. Destinová, R. Strauss, P. Mascagni. Vybudoval baletný súbor a za jeho pôsobenia otvorili aj druhú scénu SND -- Ľudové divadlo v Živnodome, kam okrem činohier presunuli aj operety. Založil tradíciu abonentných koncertov, šéfoval rozhlasovému orchestru, pôsobil pedagogicky. Jeho zásluhou sa Bratislava dostala na európsku úroveň.
Bol veľkorysým šéfom. V divadle sa postaral o zvýšenie platov, o nové výpravné kostýmy a divadelné zariadenie. Divadlo sa tak zadlžilo. Nedostatok financií v divadle, národnostné štvanice i útoky novinárov mu spôsobili vážne starosti.. Existenciálna kríza a depresie vyústili do zúfalého rozhodnutia skoncovať so životom v Záhrebe, na Štedrý večer 1930 (odvtedy uplynulo 75 rokov).
StoryEditor