Tri a pol roka predtým, presnejšie 13. marca 1939, pozvali Tisa, vtedy ešte ako predsedu slovenskej autonómnej vlády, na "rokovania" do Berlína, kde mu ríšsky kancelár Adolf Hitler a minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop oznámili, že Slovensko buď vyhlási svoju samostatnosť od ČSR, alebo bude rozdelené medzi svojich susedov a spolu s celým československým štátom zmizne z mapy Európy.
S nožom na krku
Ribbentrop vystupňoval napätie -- vo vhodnej chvíli predložil Hitlerovi "práve došlú" správu o údajných pohyboch maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Udalosti dostali rýchly spád. Ultimátum znelo: samostatnosť do zajtrajšieho poludnia, inak Nemecko neberie za vývoj Slovenska zodpovednosť.
Krátko po schôdzke, o pol ôsmej večer, Tiso telefonoval československému prezidentovi Emilovi Háchovi, ktorého požiadal o urýchlené zvolanie Slovenského snemu. Krajinský parlament zasadol o desiatej ráno, Tiso tam 57 prítomným poslancom predniesol správu o ceste do Berlína. Po krátkej prestávke vyzval predseda snemu Martin Sokol zastrašených poslancov, aby svoj súhlas s vyhlásením nového štátu prejavili povstaním. V napätej atmosfére poslanci vstali a zaznela pieseň Hej, Slováci, nová hymna nového štátu.
Ivan Kamenec v knihe Hľadanie a blúdenie v dejinách píše, ako sa v očiach mnohých objavili aj slzy. "No nebolo to citové pohnutie z dojímavej a slávnostnej historickej udalosti, ale -- ako na pohnuté chvíle spomínali pamätníci -- boli to slzy strachu a neistoty." Nemecký historik Jörg Hoensch tento neštandardný štátoprávny akt neskôr charakterizoval: "Bez diskusie, bez presného programu, ale pod hrozbou ultimáta vstúpil slovenský štát do krátkej epochy svojej samostatnosti.
Neradostný snem
Vo svojej najznámejšej práci Slovensko v 20. storočí Ľubomír Lipták pripomína, že odhlasovaním samostatnosti Hitler dostal do rúk skvelý nástroj a argument: "Zakarpatsko zostalo úplne bezmocné a bolo obsadené Maďarskom. Odštiepením Slovenska prestali platiť pomníchovské sľuby a záruky voči Československu." V deň hlasovania pozvali do Berlína prezidenta Háchu, ktorého donútili podpísať zmluvu o vytvorení protektorátu Čechy a Morava -- do Prahy vtiahli nemecké vojská.
Lipták uvádza, že vyhlásenie štátu bol typický príklad menšieho zla. "Neistota takejto samostatnosti, vyhlásenej pod diktátom, naplánovanej cudzincami a poškvrnenej stratou samostatnosti bratského národa, zaľahla ako chmára na samotný snem: so zvesenými hlavami, s chmúrnymi myšlienkami opúšťala väčšina poslancov zasadanie."
Spory okolo 14. marca sa podľa Kamenca ani tak netýkajú udalostí, ktoré sa tento deň odohrali na Slovensku, ako skôr vývoja, ktorý po nich nasledoval. "Problémom zostáva, že politika menšieho zla a následnej kolaborácie s agresorom sa vzápätí povýšila na základný princíp oficiálnej politiky a štátnej idey, ktorá Slovenskú republiku veľmi skoro priviedla do medzinárodnej izolácie." Táto cesta bola lemovaná prijatím totalitného režimu, neľudským "riešením" židovskej otázky a spojenectvom s Nemeckom.
Oslava a obrana
Rôznej interpretácii, či dokonca prekrucovaniu faktov, sa nevyhol ani marec 1939. V knihe Mýty naše slovenské píše Kamenec o potrebe zdôvodnenia vzniku samostatného Slovenska pred domácou i zahraničnou verejnosťou: "Účelovú legendu prvýkrát oficiálne a verejne sformuloval Jozef Tiso už vo svojom večernom rozhlasovom prejave, keď konštatoval, že štát sa zrodil z politickej vôle slovenského národa sám nad sebou."
Táto idea sa počas existencie slovenského štátu opakovala neustále -- stala sa hlavným ideologickým, respektíve propagandistickým pilierom zdôvodňovanie existencie Slovenskej republiky. Kamenec tvrdí, že tomu celkom neveril ani sám Tiso.
Okrem oslavného mýtu odkrýva Kamenec aj tzv. obranný mýtus, ktorý tvrdí, že bez štátu by nebolo ani národa. "Bolo však tragickým historickým paradoxom, že reálne nebezpečenstvo hrozilo slovenskému národu práve v prípade víťazstva spojeneckého Nemecka."